V dňoch 26. septembra až 17. októbra 2019 sa uskutočnila už tretia výprava slovenských jaskyniarov na ruský ďalekovýchodný ostrov Sachalin, na ktorej sa zúčastnili Ľubomír Očkaik (SK Červené vrchy), Zdenko Jurík, Michal Vrbičan (obaja OS Liptovský Mikuláš), Peter Holúbek, Dušan Jančovič, Peter Vaněk (všetci SK Nicolaus), Miroslav Kudla (OS Ružomberok), Ondrej Makara, botanik, nečlen SSS, a za ruskú stranu Igor Vladimírovič Litvinov (Speleoklub Sarmat) a Sergej Viačeslavovič. Gorbunov, zvaný Slavič, archeológ timovského múzea. Účastníci tejto výpravy navštívili podzemie, ktoré bolo súčasťou obrannej línie vybudovanej pre japonskú armádu na myse Kriľon, uskutočnili prieskum v masíve Vajda a skúmali málo navštevovaný kras v okolí Piramidnej gory. Počas výpravy exkurzne vystúpili na Pik Čechova nad Južno-Sachalinskom a navštívili pobrežie Ochotského mora pri osade Ochotské.
Historické podzemie mysu Kriľon
Mys pomenoval francúzsky
moreplavec Jean-François de La Pérouse (1741 – 1788), ktorý v roku 1787
preplával medzi Sachalinom a japonským ostrovom Hokkaidó, a to podľa známeho
francúzskeho vojaka Louisa Des Balbes de Berton de Crillon (1543 – 1615). Na
tomto najjužnejšom mieste Sachalinu sa spája Japonské a Ochotské more. Iba
40 kilometrov južnejšie sa nachádza japonský ostrov Hokkaidó. Okrem
meteorologickej stanice a vojenskej základne tu nájdeme aj niekoľko
zaujímavostí. Jednou z nich je dodnes fungujúci maják vysoký 14,6 metrov,
ktorý v roku 1896 postavili kórejskí
robotníci pod vedením dvoch ruských vojakov, desiatnikov Jakovleva
a Šipulina z červených tehál privezených z Japonska a francúzskeho
reflektora vyrobeného firmou «Barbier
& C. Constructeurs Paris». Tento maják pracuje do
dnešných dní, čiže už viac ako 120 rokov. Nebolo tu však možné získať snímku,
pretože pred vstupom do objektu majáka sme museli odovzdať fotoaparáty. Niekoľko
stovák metrov severne od tohto objektu sa nachádzajú zvyšky japonského
vojenského opevnenia, ktoré bolo budované v rozpätí rokov 1905 – 1945, keď
bola južná časť Sachalinu – vtedy ako Karafuto – súčasťou japonského cisárstva.
Táto obranná línia nebola nikdy dobíjaná.
Okrem zákopov, opevnených strieľní, pozorovacieho stanoviska a podzemných
chodieb sa tu nachádzajú aj ruské delá v palebných postaveniach, ktoré tu
japonskí stratégovia premiestnili z koristi z vojnovej lode
z rusko-japonskej vojny, ktorá prebiehala v rokoch 1904 – 1905. Je
pozoruhodné, že ozubené mechanizmy, pomocou ktorých sa delo presúvalo, boli aj
po sto rokoch plne funkčné. Prešli sme
tu popod zem v betónových chodbách niekoľko sto metrov. Aj napriek mnohým
rokom sa tu zachovala elektrická inštalácia, drevené police v skladiskách
munície a napríklad aj japonské nápisy. Táto pozoruhodnosť Sachalinu,
ktorá sa nazýva aj múzeum pod otvoreným
nebom, je prístupná po pobreží Japonského mora terénnymi autami z mesta
Neveľsk vzdialeného 70 kilometrov. Alebo je jednoduchšie vyraziť loďou priamo
na mys Kriľon. Toto miesto sme po
prehliadke museli rýchlo opustiť, pretože príliv začal zatápať únikovú cestu po
pobreží, ktorá je pri kulminácii neprejazdná. Ondrej Makara opustil našu
skupinu a dopredu sa vybral botanizovať. Pri chôdzi po pobreží sa dostal
do zložitej situácie, keď sa medzi neho a prichádzajúce auto dostal medveď
hľadajúci na brehu mora potravu. Našťastie sa všetko skončilo dobre, ale Ondrej
sa pri úniku pred šelmou poriadne zadychčal. Rok 2019 bol pre divožijúce
zvieratá na Sachaline ťažký, pretože nebolo brusníc, nezarodili limby, takže sa
neurodili oriešky a ešte v ani v jeseni netiahli na neresiská
riek a potokov lososy. Hladné medvede sa preto z vnútrozemia sťahovali
k pobrežiu, kde hľadali kraby, morské trávy a mŕtve telá veľkých vodných
cicavcov (delfíny, tulene, veľryby, kosatky) čo vyplavilo more. Tento náš výlet
sa uskutočnil 28. septembra a trval od včasných ranných hodín do hlbokej
tmy.
Vajda
Pod
krasovú oblasť Vajda sme sa tento rok dostali trochu komplikovane poobede 1.
októbra štyrmi terénnymi autami z mesta Smirnych (I. Litvinov, S. Gorbunov
a my, Slováci). Nás s Dušanom Jančovičom viezol poslanec
z Pervomajska, ktorý sa rozhovoril o svojom dobrodružstve spred
niekoľkých rokov. Vybral sa do lesa zbierať lesné plody a zablúdil. Bez
zápaliek, stanu a spacáku prežil sám v tajge sedem dní, dokým natrafil
na civilizáciu. A to mal obrovské šťastie, že ju našiel a prežil. Bolo to
totiž v jeseni a nočné mrazy bez patričného výstroja už boli
nepríjemné. Zapamätali sme si jeho dobre mienenú praktickú radu zo života, čo
robiť, keď človek zablúdi v tajge – treba len sedieť a čakať na
pomoc, pretože hľadanie civilizácie môže mať fatálne dôsledky a zablúdený
sa môže dostať ďaleko od miesta, kde sa
stratil a kde ho už nenájde žiadny záchranár. To sa pravdepodobne stalo
osudným pre kórejskú zberačku lesných plodov, ktorá sa stratila v minulom
roku a dodnes o nej nikto nič nevie. Na krasovom území neďaleko
dediny Pervomajsko – približne v strede Sachalinu – pôsobili slovenskí
jaskyniari už tretí raz. Vajda predstavuje izolovaný krasový ostrov budovaný
druhohornými vápencami s odhadovanou plochou 5 km2. Najvyššou
kótou tejto oblasti s nadmorskou výškou 947 metrov je Veľká Vajda. Tu sa
však jaskyne príliš neskúmajú, pretože územie je z veľkej časti porastené
neprístupnými porastmi kosodreviny. Malá Vajda, čiže severozápadná kóta
s nadmorskou výškou 835 metrov, je dobre prístupná vďaka požiaru, ktorý tu
pred rokmi spálil stromy a kosodrevinu a tie ešte nedorástli do takej
výšky, aby bráni pri chôdzi. Prvých deväť jaskýň tu našiel geológ V. P.
Derkačenko v roku 1979 pri prieskumnej expedícii zameranej na lokalizáciu
a opis vápencov, ktoré by sa dali využiť ako surovina na priemyselnú
ťažbu. Na základe tejto informácie tu už v roku 1980 pôsobili tri výskumné
expedície z Vladivostoku a Cholmska, ktorých členovia tu urobili
základný speleologický prieskum. V rokoch 1981 – 1982 tu pôsobili
odborníci pod vedením jaskyniara J. I. Bersenjeva, pracovníka Tichooceánskeho
inštitútu geografie Ďalekovýchodného vedeckého centra akadémie vied Sovietskeho
zväzu. Na základe výsledkov ich práce je od mája 1983 Vajda chráneným
geologickým objektom miestneho významu, v ktorom je povolená organizovaná
turistika, vykonávanie vedeckých bádaní a zbieranie lesných plodov na
vlastnú potrebu. Je tu však zakázaná ťažba pôdnej horninovej vrstvy, poškodzovanie
pôdy s rastlinstvom, budovanie turistických objektov, kempingov a
bivakov, zber vzácnych a endemických rastlín, chytanie živočíchov, stavba
objektov, vykonávanie geologicko-prieskumných prác, ťaženie nerastných surovín,
pílenie stromov, neorganizovaná turistika, kladenie ohňa, skladovanie odpadov,
znečisťovanie územia.
Ešte v deň príchodu pod masív Vajdy sme s Igorom Litvinov rozdelili úlohy a lokality takto:
Jaskyňa Brusničnaja (Пещерa Брусничная)
Počas štyroch dní sme pôsobili zo severovýchodnej strany vrcholového brala masívu Vajdy v jaskyni Brusničnaja. Ide o fragment rúrovitého freatického kanála s dĺžkou 14 metrov, ktorý sa pri prieskume v roku 2017 končil nehlbokým jazierkom a zdalo sa nám, že je tu možný jednoduchý postup po bezproblémovom kopaní. Keď sme sa tu opäť vrátili po dvoch rokoch 2. októbra (P. Vaněk, Ľ. Očkaik, P. Holúbek), jaskyňa sa však končila jazerom s odhadovanou hĺbkou viac než meter. Po rozbití väčšieho vápencového bloku vo vchode, ktorý bránil pohodlnému vstupu do podzemia, sme začali čerpať vodu pomocou plastovej kanistry. Nasledujúci deň sme vodu vyčerpali úplne (P. Vaněk, Ľ. Očkaik, P. Holúbek). Z jednoduchých prepočtov sme zistili, že nejde o klasický sifón s druhou stranou, ale iba o jazero v jaskyni. S prekvapením sme však zistili, že v ďalšom postupe bráni ľadová zátka, ktorú sme aj začali odstraňovať. Pod ňou sa nachádzal ílovo-piesčitý sediment, v ktorom sme našli dva stalagmity. Odoslali sme ich Sebastianovi Breitenbachovi na nemeckú univerzitu, kde sa pokúsia určiť ich vek. Ak bude táto výzdoba staršia ako pol milióna rokov, lokalita bude vhodná na ďalší paleoklimatický výskum. V jaskyni sme opäť pracovali 4. októbra (Z. Jurík, P. Vaněk, P. Holúbek). Z výkopu sme vytiahli asi 10 litrov vody a kopali v ľade a sedimente. Ľad sa kopal zle, fŕkal do očí a zamrznutý sediment bol tiež nepríjemnou, húževnatou prekážkou. Pri zostupe do tábora Z. Jurík zaregistroval medvedicu s mláďaťom bežiacu popod bralo, po ktorom sme prechádzali. Bola to nepríjemná situácia, pretože pri schádzaní z brala bolo veľmi pravdepodobné, že sa s nimi opäť stretneme. No našťastie sme pri zostupe už iba križovali ich stopy v snehu. Ostatný deň pôsobenia na Vajde, čiže 5. októbra, sme opäť kopali na konci jaskyne (P. Vaněk, Ľ. Očkaik, P. Holúbek). Z pracoviska sme vytiahli už len 5 litrov vody a sondovali sme geologickým kladivom, ktoré sme používali ako sekáč a udierali do neho ťažkým kladivom. Práca išla pomerne dobre až do chvíle, keď sme narazili na vápencový balvan s hmotnosťou okolo 30 kilogramov, ktorý bol vrastený v ľade. Odolával úderom kladiva a aj napriek niekoľkohodinovému úsiliu sa nám ho nepodarilo vybrať. Vrastený v ľade sa správal ako masív a nebolo s ním možné nič urobiť. Zastali sme vo výkope pod vyrovnávajúcim sa stropom a cez číry ľad tu možno šípiť voľné pokračovanie. Čas ukáže, či sa v tejto perspektívnej lokalite podarí preniknúť ďalej.
Leďanoj kolodec (Ледяной Колодец)
Túto vertikálu hlbokú 27 m plánoval preskúmať Slavič Gorbunov najmä z paleontologického hľadiska. Niekedy v polovici minulej dekády I. Litvinov našiel medvediu lebku a kosti na dne vertikálnej lokality. Tieto nálezy nenechali Slaviča chladným najmä v kontexte pomerne neďalekej lokality Peščera medvežich tragedij, teda Jaskyne medvedích tragédií, kam dávni lovci zaháňali prenasledovaného a obyčajne zraneného medveďa, ktorý tam buď vykrvácal, alebo podľahol v nerovnom zápase. Na pomoc Slavičovi s touto úlohou by sme ťažko našli vhodnejšieho adepta ako D. Jančoviča, zapáleného amatérskeho archeológa a skúseného jaskyniara. Vstup do vertikálnej jaskyne, ktorej vchod je situovaný na malej teraske asi 20 metrov pod hrebeňom Vajdy, si nevyhnutne vyžaduje použite jednolanovej techniky. Keďže Slavič nikdy nezlaňoval, jeho bezpečný zostup a výstup mal zabezpečiť M. Kudla. Nabalení čiastočne aj zbytočným materiálom vyrážame ráno 2. októbra na lokalitu smerom k Lastočkinej jaskyni, ktorú sme navštívili v minulých rokoch. Naša lokalita je trochu odruky, a tak stúpame spolu s partiou vedenou Igorom Litvinovom k priepasti Kaskadnaja, prekonávajúc okrajovú časť hrebeňa Vajdy a traverz po miestami úzkych terasách s nádhernými výhľadmi. Od Kaskadnej postupujeme na opačnú stranu hrebeňa Vajdy strmým svahom, miestami sa predierajúc kedrovim stlannikom – sachalinským ekvivalentom našej kosodreviny. Z hrebeňa zhadzujeme prvé lano, po ktorom zlaňujeme na terasku, vystrojujeme priepasť a spúšťame sa na dno. Zo sedimentov vykopávame kosti, najmä medvedie, ktoré Slavič nadšene vyslobodzuje zo sutinoviska, ale aj kosti drobných stavovcov, medzi ktorými sú aj netopiere. Podľa určenia J. Obucha ide o kosti hlodavcov (Rodentia sp.) a netopierov (Chiroptera sp.). Dušan ich vo vedre na lane opatrne vyťahuje na povrch. Lokalitu opúšťame ešte pred západom slnka, aby sme cez vrcholové časti Vajdy nezostupovali potme. Všetku výstroj nechávame pri vchode do jaskyne, kam sa plánujeme vrátiť na druhý deň. Aké bolo naše prekvapenie, keď od večera do rána vystriedala teplé babie leto poctivá zima a krajina sa zahalila do mokrej snehovej prikrývky. Ráno pri pomyslení na úzke terasy na Vajde, cestu a nástup na štand vedúci k vchodu jaskyne navrhol Slavič náhradný program.
Po kalamitných prázdninách sa opäť vraciame pod hrebeň Vajdy do Leďanovho kolodca až 5. októbra. Teraz nám však prechod vrcholovými pasážami, najmä v užších traverzoch, komplikuje klzký terén. Potešilo nás, že napriek silnému vetru a sneženiu boli všetky naše veci na svojom mieste, a tak sa nám ich bez problémov podarilo vyhrabať spod snehu. Vykopávame a zbierame kosti z dna jaskyne a odstrojujeme priepasť. Zostup bol pomerne nepríjemný, keďže s preťaženými batohmi – vrátane ťažkého a objemného úlovku v podobe množstva medvedích kostí – sa po šmykľavých skalách a svahoch pokrytých snehom nezostupovalo najlepšie. Náhodné a o to krajšie stretnutie s partiou opúšťajúcou jaskyňu Brusničnaja nám hneď zlepšilo náladu. Večer v tábore vypukne spor medzi Slavičom a Igorom. Je to preto, že sa na povrch vytiahla medvedia lebka, ktorá podľa Igora mala ostať v podzemí. Slavič jej vytiahnutie argumentuje vedeckým výskumom a záchranou pred odcudzením. Táto zvada veru nemá víťaza ani porazeného a svoju pravdu má každý z nich. Podobné situácie nastávajú aj u nás a tiež nie je jasné, ako postupovať v prípade cenného paleontologického nálezu. Trnoveckí jaskyniari zverili svoj objav jaskynného leva zo Západných Tatier do rúk odborníka M. Sabola a kosti po výskume skončili v múzeu. Spišskonovoveskí jaskyniari nechali medvedie kosti zo Psích dier v podzemí a aby ich ochránili, zamaskovali prístup k nim. Asi až nasledujúce generácie zhodnotia, ktorý prístup bol správny. Inak Slavič je veľmi činorodý človek. Narodil sa v roku 1952 v meste Gorkij na rieke Volga, dnes Nižný Novgorod. V roku 1964 sa s rodičmi presťahoval na Sachalin. Vo Vladivostoku vyštudoval vysokú školu so zameraním na históriu. Počas svojho činorodého života sa stále venoval najmä archeológii a snažil riadiť pravidlom, že 6 mesiacov pracoval v teréne a 6 mesiacov spracovával získaný materiál v kancelárii. Do roka sa zúčastňoval okolo 20 výskumných expedícií. Po celom Sachaline sa podieľal na založení 6 múzeí. Keď oslavoval okrúhle životné jubileum tak spočítal, že počas života prešiel pešo okolo 45 000 kilometrov. Medzi jeho mnohé významné cestovateľské počiny patrí splav loďou z Chabarovska do ústí rieky Amur, peší prechod okolo Sachalinu, alebo preplávanie zo Sachalinu na Hokkaidó na drevenej lodi, ktorú si sám vytesal z hrubého kmeňa stromu. Neuveriteľné sú jeho zážitky z otravy pečeňou tuleňa, alebo život v divočine kde sa živil iba tým, čo mu príroda poskytla.
Archeologicko-paleontologické lokality S. Gorbunova
Asi 800 metrov od tábora pod Vajdou proti prúdu potoka ústí do hlavnej doliny výrazná bočná dolinka, ktorou preteká trvalý vodný tok s odhadovanou výdatnosťou 50 l.s-1. Približne 200 metrov od jej ústia sa nad potokom nachádza 2 metre vysoký a 26 metrov dlhý skalný blok. Potok ho podteká a vynára sa vo výraznej vyvieračke. Severným smerom sa nachádza viacero samostatných brál. Najvýraznejšou je strmá skalná stena s celkovou výškou asi 15 metrov. Približne v polovici je predelená strmou terasou, na ktorú ústia vchody troch menších geneticky súvisiacich jaskyniek. Výhodnosť ich polohy, blízkosť vody, ako aj orientácia a (ne)dostupnosť samotného brala Slavičovi napovedala, že si lokalitu mohli všimnúť aj dávni obyvatelia ostrova. Práve tieto lokality skúmali 3. a 4. októbra S. Gorbunov, D. Jančovič a M. Kudla. Aby sa vyhli preliezaniu úzkej a klzkej rímsy v brale niekoľko metrov nad zemou, ktorá predstavuje jedinú prístupovú cestu k jaskyniam, D. Jančovič s O. Makarom zoťali strom primeranej dĺžky a ten potom slúžil ako celkom pohodlný rebrík. Mirovi lokalita pripomenula jaskyňu Okno iS v Komorníckej doline pri Liptovskej Štiavnici, kam sa objavitelia taktiež dostali lezením po strome. Keďže väčšina nášho vybavenia zostala pár metrov pod zasneženým hrebeňom Vajdy, museli sme sa uskromniť s tým, čo zostalo. Miro, ležiac v prešiváku namiesto kombinézy na mokrom dne malej jaskynky, vykopával sediment na kopu, ktorú Slavič preberal svojou lyžicou. Dušan, taktiež bez jaskyniarskej kombinézy, dokumentoval vedľajšiu jaskynku a okolité lokality, hľadal nálezy a kopal sondu. Jaskyňa s pracovným označením E sa nachádza 150 metrov západným smerom od zmieneného brala. Prakticky vo všetkých jaskyniach sme neďaleko vchodu našli paleontologický materiál, kosti líšky (Vulpes vulpes), tiež kabara pižmového (Moschus sibiricus Pall) a drobné kostičky hlodavcov. Tri z uvedených jaskýň boli preskúmané a zamerané. Vo dvoch ďalších ešte podrobný prieskum vykonaný nebol. S cieľom odhaliť archeologické či paleontologické nálezy sme kopali spolu v štyroch jaskynkách, ktoré sme zdokumentovali aj zmapovali. Medzi najpozoruhodnejšie nálezy patrí očný zub medveďa himalájskeho. Podľa Slaviča by malo ísť o druhý nález tohto druhu na Sachaline. Okrem toho sa tu našli pozostatky týchto zvierat: lasica Mustela nivalis 1, jariabok Tetrastes bonasia 2, Passeriformessp. 1, podľa femuru tiež hrdziakyMyodes rutilus 1 a Craseomys rufocanus 1 a 3 väčšie Rodentia sp. (nálezy určil J. Obuch).
Vajdinskaja (Вайдинская)
Pôsobíme tu 3. a 4. októbra v novoobjavenej časti, kde sa nachádza ľadová výplň. Inštalujeme tu dataloger, ktorý bude merať teplotu každú hodinu počas dvoch rokov. Viditeľnú časť ľadovca odhadujeme na 100 m3. Nachádza sa pomerne ďaleko od vchodu, niekoľko desiatok metrov, v hĺbke približne 30 metrov. Bol vytvorený postupným zamŕzaním priesakových vôd s ročným prírastkom 20 až 30 mm. Obdobie kulminácie už má za sebou a podľa stôp obvodu z minulého roka ustupuje. Tvorba nového ľadu je vysoko pravdepodobná pod ľadovým blokom vo vytopenom priestore. Teplotné pomery nepoznáme a musíme počkať na to, čo nameria dataloger. Pohľad zboku prezrádza, že priestor je zaľadnený najmenej 150 rokov. Naozaj nemá zmysel špekulovať o jeho veku, lebo chýbajú objektívne podklady. Medzi stropom a ľadom je vytopená medzera, ktorú rozširujeme pomocou elektrickej reťazovej píly a kladiva. Za dve akcie sa takto podarí postúpiť asi 4 metre dopredu. Nemá význam kopať ďalej, pretože chodba má klesajúci charakter a je až po strop vyplnená ľadom. Navštívili sme aj starú vetvu jaskyne, kde sa nachádzajú krásne vyzdobené priestory, ktoré sú chránené pred bežnými návštevníkmi síce krátkou, ale veľmi úzkou plazivkou. Dala by sa jednoducho rozšíriť, ale jaskyniari radšej zachovávajú tento stav. M. Vrbičan pri zostupoch objavil vo vstupnej priepasti lastúru, ktorú vytiahol M. Kudla 5. októbra. Slavič jej prikladá veľkú vážnosť z archeologického hľadiska. Môže totiž ísť o obetu pôvodných obyvateľov Sachalinu, ktorí ju hodili do vstupnej priepasti s kultovým zámerom. Ťažko asi bude na túto otázku odpovedať bez hlbšej analýzy. Najskôr bude treba určiť či ide o morskú, alebo sladkovodnú lastúru a potom pátrať ďalej. Prác na tejto lokalite sa zúčastnili M. Vrbičan, Ľ. Očkaik, I. V. Litvinov a Z. Jurík.
Kaskadnaja (Каскадная)
V tejto najhlbšej priepasti Sachalinu sme pôsobili počas dvoch dní, a to 2. a 5. októbra (M. Vrbičan, I. Litvinov a Z. Jurík). Prvý deň Z. Jurík vystrojuje priepasť asi do hĺbky 80 m, potom I. Litvinov pokračuje vo vystrojovaní až na dno do hĺbky 127 metrov. Pri zostupe nadol rozširujeme úzke miesto, na ktorom sme pracovali aj v roku 2016. Bol to problém pri prieskume, pretože tu bolo pri prechode dlhé zdržanie a okrem lezeckého výstroja bolo nutné prekonávať prekážku aj bez prilby. V závale na dne postupujeme za dva dni asi meter do hĺbky. Sonda smeruje 4 metre kolmo nadol a má trojuholníkový profil. Dve steny sú pevné, tretiu tvorí nestabilný zával, ktorý by bolo vhodné zabezpečiť výdrevou. Na dne cítiť silný prievan, ktorý vanie z nižšieho, neznámeho spodného vchodu smerom k vyššiemu, ktorým sa v súčasnosti zostupuje do podzemia. Lokalitu na záver akcie odstrojil M. Vrbičan.
Výskyt ľadu v jaskyniach Vajdy
Po predchádzajúcich spoznávacích výpravách sme začali systematickú prácu – rozumej kopať – a zakrátko sme zistili, že tu nie je niečo v poriadku. Je tu veľa ľadu. V Brusničnoj nás ľad na dne najprv zaskočil, ale zdravým úsudkom sme našli vysvetlenie. Zaujímavá je jaskyňa Vodná, ktorá je známa aj pod názvom Kapitán Nemo. Ide o šikmo klesajúcu chodbu dĺžky 15 metrov s priemerom 3 metre ktorá klesá pod 30 stupňovým sklonom. Nachádzalo sa tu jazero s objemom desiatok m3, ktoré malo hladinu tesne pod vchodom do podzemia. Išlo o pozoruhodnosť, pretože táto lokalita sa nachádza vysoko na hrebeni stovky metrov vysoko nad eróznou bázou. Jaskyniari ho vyčerpali a odvtedy nenatieklo do veľkosti ako pred čerpaním. Dnes sa tu nachádza iba nehlboké jazero s ľadovým dnom. Spoločné s Brusničnou jaskyňou by mohli mať to, že v zime úplne zamrznú a počas leta ľad nestihne rozmrznúť až na podložie. To neveští nič dobré, ale klimatické pomery na Liptove a na Sachaline sú poriadne vzdialené, aj keď sa to až tak nezdá. Z ruskej literatúry sme zistili, že masív Vajdy má v hĺbke 25 metrov teplotu len okolo troch stupňov, zatiaľ čo u nás to je okolo šesť až deväť stupňov. S tým súvisí aj pravdepodobnosť výskytu ľadu v jaskyniach a samozrejme to mení aj pohľad na prievany ako smer ďalších výskumov v slovenských jaskyniach. Tu zamrzne aj to, čo u nás nemá šancu. Nám to dáva nádej, že jaskyne na Sachaline sú zdravé a rozumným spôsobom sa nám podarí objavovať v nich nové priestory. Je pozoruhodné, že aj keď mrazy v tejto oblasti klesajú pod – 50° C, tak krasové horniny tu nie sú tak mrazovo zvetrané ako napríklad vo Východných Sajanoch v oblasti hraníc Mongolska a Ruskej federácie. Okrem štruktúry hornín to môže byť spôsobené aj tým, že v tejto oblasti napadne v zimnom období niekoľko metrov snehu, ktorý zmierňuje deštrukčné pôsobenie chladu na vápence.
Piramidnaja a Pichtovaja gora
Ďalšia krasová oblasť, kde sme pôsobili, sa nachádza južne od masívu kóty Vajda, približne 70 kilometrov od dediny Pervomajsk. Podľa členenia oblastí Ďalekého východu Ruskej federácie od J. I. Bersenjeva patrí aj táto oblasť pod číslom 77 ku Gomono-Rukutamskej krasovej oblasti. Po pobyte na Vajde a dvojdňovom pobyte v civilizácii v dedine Pervomajsk nás vysadili dve terénne autá miestneho obyvateľa Michaila na lesnej ceste hlboko v tajge, a to 8. októbra okolo obeda. Miesto určil Igor. Nie však podľa poznávacieho znaku, ale iba podľa zemepisnej súradnice uloženej v prístroji GPS. Cieľom našej cesty je miesto na postavenie tábora pod 4 kilometre vzdialenou kótou Pichtovaja s nadmorskou výškou 248,8 metra. Nie je tu však žiadny chodník, a tak naša cesta krížom cez tajgu, ktorej sa nedotkla ľudská ruka, trvá viac ako dve hodiny. Túto krasovú oblasť spomína v literatúre J. I. Bersenjev na základe správy V. G. Šejka, ktorý tu v rokoch 1969 – 1970 vykonával so spolupracovníkmi geologické mapovanie v mierke 1:50 000. Hrúbka vápencovej šošovky kriedového veku nepresahuje 150 metrov. Ide o sivé masívne vápence, ktorých sklon má azimut 50° – 80° a odhad priemyselne využiteľných zásob je 22 miliónov ton. Táto oblasť predstavuje krasovú šošovku vápencov s plochou 1,47 km2 (masív Pichtovaja gora 0,39 km2 a masív Piramidnaja 1,08 km2). O vápencoch v tejto oblasti, ktoré predstavovali bralnaté steny, vedeli aj drevorubači z dediny Trudovo, ktorí tu v roku 1981 vykonávali prieskum. Na základe týchto informácií sa v roku 2011 traja členovia jaskyniarskeho klubu Sarmat pokúsili počas expedície od 18. do 25. septembra odhadnúť plochu krasového masívu, zmapovať povrchové a podzemné krasové javy a skúmať hydrológiu územia. Ide o krasové územie planinového charakteru s plošnou rozlohou vápencov s plochou 1,47 km2 (masív Pichtovaja gora 0,39 km2, dĺžka hranice krasového územia 3,16 kilometra; masív Piramidnaja gora 1,08 km2, dĺžka hranice krasového územia 5,15 kilometra), ktoré je rozrezané potokom Pichtovoj. Denivelácia medzi vrcholovými kótami a dnom doliny nepresahuje 110 metrov. Na planinách sa tu nachádzajú závrty, ktorých je doteraz zaregistrovaných 17. Evidované sú aj tri ponory a po našej výprave aj 14 jaskýň (najdlhšia je lokalita Gaudí s dĺžkou 21 metrov) a jedna priepasť. Existenciu podzemného odvodňovania signalizuje silná krasová vyvieračka. Jaskyne sú pozoruhodné, zväčša riečneho pôvodu, len bohužiaľ krátke. Určite sa tu však nachádza väčší jaskynný systém s dĺžkou presahujúcou stovky metrov. Ďalšia expedícia sa uskutočnila 22. – 29. júna 2013. Štyria jaskyniari tu objavili ďalšie závrty, ponor s prievanom, novú jaskyňu a skúmali výver vôd. V roku 2015 tu výskum pokračoval 13. – 21. júna. Dvaja jaskyniari skúmali ďalšie povrchové krasové javy, jaskyne a merali výver krasového prameňa, ktorý dosahoval výdatnosť 33,2 l.s-1. Všetky tieto výpravy sú zdokumentované v správach I. V. Litvinova a sú publikované na internetovej stránke http://sakhalinmuseum.ru. My sme ďalšou výpravou do tohto málo známeho krasového územia. Pri potoku zvanom Pichtovoj staviame stanový tábor v nadmorskej výške 166 metrov nad morom a ešte v ten deň urobíme orientačnú návštevu po okolitom teréne. Priamo nad táborom sa nachádza ponor zvaný Ručejkovij, čo možno preložiť ako Potočný. Vidno tu prítokovú ryhu vody, ktorá sa počas silných zrážok a pri topení snehu stráca v podzemí. Z podzemia cítiť vystupovať studený prievan, čiže ide o spodný vchod do jaskynného systému. Je to typická slepá dolina uzavretá závrtom, cez ktorého záverový svah nepreteká voda ani počas najväčších zrážok. Od tohto pozoruhodného miesta sa presúvame k reťazi závrtov a depresií, ktoré majú poväčšine na dne otvory do podzemia. Prievan tu však už necítiť a bez sondovania bohužiaľ nie je možný postup. Presúvame sa okolo dvoch jaskýň s veľkými otvormi k táboru, kde prídeme takmer za tmy.
Ponor Ručejkovij (Понор Ручейковый)
Nasledujúce ráno 9. októbra sme začali na Ručejkovom ponore kopať v trojici (Ľ. Očkaik, M. Kudla a P. Holúbek). Spočiatku sme rozširovali prístup k prekážke, ktorá bráni v ďalšom postupe. Ide o zával a úžinu s ľadom. Po niekoľkých hodinách sme prácu vzdali pre silný skvap vody z dlhotrvajúceho dažďa zo stropu. Ráno 10. októbra sa budíme do slnečného dňa. Vo vchode do ponoru inštalujeme pasce J. Lakotu na monitorovanie okolitej entomofauny. Ako návnadu sme použili aromatický syr. Samozrejme pokračujeme v predchádzajúcej zostave v kopaní. Rozoberáme zával a pri meračskom bode 4 sa nám podarí preniknúť asi 6 metrov dopredu, no v ďalšom pokračovaní bráni opäť zával. Po zvážení perspektív sa začneme zahlbovať pod m. b. 2. Pomedzi skaly vidno voľný priestor, ktorý sa nám aj podarí nasledujúci deň dosiahnuť, no bohužiaľ aj tu je po piatich metroch pokračovanie ukončené závalom (Ľ. Očkaik, M. Kudla, M. Vrbičan, Z. Jurík, S. Gorbunov, P. Holúbek). Vanie tu však silný prievan svedčiaci o ďalšom pokračovaní. Najvzdialenejšie miesto od vchodu na tejto lokalite sa nachádza pri m. b. 8. Je to úžina ukončená ľadovou zátkou, kde sa dá pokračovať v kopaní, len táto práca je najmä z časového hľadiska už nad naše sily. Ponor iba zameriame v dĺžke 20 metrov a denivelácii 4,2 metra. V budúcnosti by tu určite bolo zaujímavé pokračovať v prieskume ďalej a venovať sa aj klimatickým pozorovaniam. Pri výkopových prácach sme našli kusy vápenca ukážkovo modelované koróziou, ktoré sme vytiahli na povrch. Jeden z nich, asi najreprezentatívnejší, sme odniesli do zbierok južno-sachalinského múzea, kde sme ho odovzdali A. V. Solovjovi, pracovníkovi, ktorý sa zaoberá geológiou, paleontológiou a vulkanológiou sachalinského regiónu, a teda aj Kurilských ostrovov.
Entomologický materiál
Kontrola pascí prebehla na druhý deň 11. októbra. Aj keď sme priamo v pasciach nič nenašli, v tesnej blízkosti prvej pasce, inštalovanej vo vchode Ručejkovho ponoru, sme našli dva exempláre chrobákov patriacich do rodu Prerostichus (Coleoptera, Carabidae) (samice) a jeden exemplár chrobáka Pteroloma sibiricum Székessy, 1935, (Coleoptera, Agyrtidae, Pterolomatinae). Určil Ján Lakota, biospeleológ SMOPaJ. Ide o druh dosahujúci veľkosť 6 až 7 mm, ktorý sa teritoriálne vyskytuje od západnej Sibíri, na juhovýchod cez Magadanskú oblasť, po Kamčatku a Prímorský kraj až na japonský ostrov Hokkaidó. Veľmi vzácne sa vyskytuje aj na ostrove Sachalin. Tento druh žije na skalnatom pobreží studených potokov a v jaskyniach, hlavne v ich vchodoch, v zalesnených oblastiach, kde sa živí najmä zdochlinami.
Plazivka pod jaskyňou Gaudí
Pri prehliadke krasového masívu Pichtovaja gora (248,8 m n. m.), v ktorom sa nachádza aj Ručejkovij ponor, sme 8. októbra našli zanesený otvor. Je situovaný východne od jaskyne Gaudí, ktorá dostala názov podľa španielskeho architekta A. Gaudího (1852 – 1926), pretože tvary stien jaskyne pripomínajú jeho dielo inšpirované prírodou. Nenápadný vchod sa nachádza približne 10 metrov pod jaskyňou Gaudí. Spočiatku sa zdalo, že po prekonaní vstupnej plazivky sa bude dať dostať ďalej do masívu. No práca S. Gorbunova, I. Litvinova a Z. Juríka 9. a 10. októbra nepotvrdila túto domnienku. Ide síce o riečnu jaskyňu, ale hneď za vchodom je úžina a po jej rozšírení nasleduje ďalšie tesné miesto. Samozrejme tu možno pracovať, ale dlhodobo a iba s neistým výsledkom. Nezaregistrovali sme tu citeľný prievan svedčiaci o ďalšom pokračovaní. V jaskyni Gaudí našiel S. V. Gorbunov kosti hrdziaka Craseomys rex 1, netopiere Plecotus ognevi 1 a Myotis sibirica 2 (určil J. Obuch).
Zlaňovanie brál
Nahrane kóty Pichtovoj nad potokom, kde sme táborili, sa nachádza vápencové bralo, ktoré miestami dosahuje výšku až 30 metrov. V jeho polovici sú dva otvory, ktoré skúmali 9. októbra I. Litvinov, M. Vrbičan a Z. Jurík. Pravý otvor nepokračuje a druhý, do ktorého takisto zlanil I. Litvinov, pokračuje krátkou jaskyňou, ktorú 10. októbra zameriavajú M. Vrbičan a I. Litvinov. Ide o chodbu dlhú 12 metrov, širokú 4 – 6 metrov a vysokú 1,5 – 2,5 metra. Z hlavnej chodby vybiehajú dve malé okná na povrch. Jaskyňa je pravdepodobne vytvorená mrazovým zvetrávaním bez ďalšej perspektívy postupu.
Povrchový prieskum masívu Piramidnaja gora
Po neúspechu prác v Ručejkovom ponore sme sa rozhodli rozšíriť si obzor povrchovým prieskumom Piramidnoj gory, ktorá sa nachádza na protiľahlej strane doliny ako Pichtovaja gora, čiže juhovýchodne od nášho tábora. Vedomí si rizika zblúdenia postupujeme opatrne. Vystupujeme na krasové plató, ktorého povrch je pokrytý ľudskou činnosťou nedotknutým kobercom tvoreným popadaným drevom a machom. Nachádzame tu aj niekoľko závrtov s priemerom do 3 metre, no okrem nich žiadne známky skrasovatenia. Hrubá vrstva organickej hmoty zamedzuje jednoduchému určeniu hranice výskytu vápencov. Po spádnici zostupujeme do susedného údolia, kde zisťujeme sa kras už nenachádza, a v teréne sme nedokázali určiť jeho hranicu. Naďabíme tu na torzá cesty, ktoré zanechali drevorubači z dediny Trudovo niekedy na začiatku 80. rokov minulého storočia, keď tu v doline ťažili drevo. Použiť sa už samozrejme nedajú, ale svedčia o ľudských aktivitách v tejto oblasti. Nechce sa nám veľmi vzďaľovať od tábora, a tak sa krátkym oblúkom vraciame naspäť. Na vyhliadke nad potokom Pichtovoj medzi nami dôjde k výmene názorov na to, kde sa nachádzame. Najmladší účastník si úplne pomýlil svetové strany a keby sme počúvali jeho rady ďalšieho smeru postupu, tak by sme sa poriadne zamotali v tajge. Počas tohto krátkeho samostatného pôsobenia v tajge sme tu nič nové našli. V kratšej jaskyni v tejto oblasti pôsobil S. Gorbunov. Pri sondovaní tu našiel kosti z krídel netopierov (Chiroptera sp.). Pri zostupe do tábora sme tu našli jeho lopatku, ktorú tu zabudol.
Za pekného počasia sme 12. októbra zbalili tábor na potoku Pichtovoj a presunuli sa na cestu, kde sme sa stretli s Michailom z Pervomajska a jeho synom, ktorí nás odviezli do Pervomajska. Potom sme už iba cestovali do Južno-Sachalinska, exkurzne navštívili pobrežie Ochotského mora a pripravovali sa na let domov s medzipristátím v Moskve, ktorý až na malé komplikácie s prestupom na Šeremeteve dopadol dobre.
Zhrnutie výpravy
Aj počas tretej výpravy slovenských jaskyniarov na Sachalin sme pracovali na prieskume, objavovaní a dokumentovaní krasových javov tohto ďalekovýchodného ostrova Ruskej federácie. K významnejším objavom síce nedošlo, ale postúpili sme prakticky na každej lokalite, kde sme pôsobili. Z našej práce sme sa snažili zanechať dokumentačný materiál využiteľný pre budúce výpravy. Ťažiskom pôsobenia našej výpravy bol krasový masív Vajda, ktorý predstavuje najväčšiu jaskyniarsku oblasť na Sachaline a pravdepodobne je tu vytvorená aj najdlhšia jaskyňa oblasti. Systematickým speleologickým výskumom sa určite podarí objaviť jej podstatnú časť. V okolí Piramidnoj gory sa nachádzajú lokality riečneho pôvodu a je tu vyvinutý povrchový aj podzemný kras. Naša expedícia bola iba štvrtou do tejto oblasti a priniesli sme odtiaľto nové poznatky. Na ďalších výpravách by bolo dobé zamerať sa na jednu-dve lokality a sondovaním sa pokúsiť preniknúť do ďalších priestorov. Na túto aktivitu sú vhodné aj početné otvorené závrty, ktoré sa tu vyskytujú. Silný prievan v Ručejkovom ponore indikuje rozsiahlejší jaskynný systém, ktorý je naviazaný na pomerne silnú krasovú vyvieračku. Je však otázne, kedy sa do tejto odľahlej lokality vzdialenej od najbližšej civilizácie desiatky kilometrov jaskyniari vypravia nabudúce. V dedine Pervomajskoe sme sa podieľali na renovácii a upratovaní rodinného domu, ktorý slúži ako základňa južno-sachalinských jaskyniarov pri ich pôsobení v centrálnej časti ostrova. Naše poďakovanie patrí I. V. Litvinovovi za prípravu a zdarný priebeh expedície, S. V. Gorbunovovovi za krásne príbehy. Obom jaskyniarom ďakujeme aj za podnetné diskusie, príjemné chvíle v tábore, pri pobyte v tajge a samozrejme aj v podzemí.
Literatúra:
HOLÚBEK, P. – KUDLA, M. – OBUCH, J. – LAKOTA, J. – MAKARA, O., 2016: Slovenskí jaskyniari na ostrove Sachalin. Spravodaj SSS, 47, 4, Liptovský Mikuláš, 39-51.
HOLÚBEK, P. – LAKOTA, J. – OBUCH, J. – POKRIEVKA, P., 2017: Ďalšia výprava na Sachalin. Spravodaj SSS, 48, 4, Liptovský Mikuláš, 54-63.
ČECHOV, A. P., 1959: Sachalin. Státní nakladatelství krásné literatury, hudby a umění, Praha.
KRNO, S., 2007: Od prameňov Ussuri po kamčatské vulkány. Karpaty-infopres, Bratislava.
БЕРСЕНЕВ, Ю. И., 1989: Карст Дальнего востока. Наука, Москва.
ЗАНИНА, А. А., 1958: Климат СССР. Дальневосточные районы, Камчатка и Сахалин. Гидрометеоролгическое издательство, Ленинград.
Кадастровый отчет по ООПТ памятник природы регионального значения «Гора Вайда», 2016.
КЛИТИН, А., 2015: Вновь открывая Сахалин. Сахалин – Приамурские ведомости, Южно-Сахалинск.
Литвинов И. В., 2013: Спелеологические исследования нового карстового района в Восточно-Сахалинских горах. Вестник Сахалинского музея. Ежегодник государственного бюджетного учрежде-ния культуры «Сахалинский областной краеведческий музей». No 20. 197-215
Литвинов И. В., 2014: Карстовый участок горы 248,8 массива Пирамидный (результаты исследований 2013 года). Вестник Сахалинского музея. Ежегодник государственного бюджетного учреждения культуры «Сахалинский областной краеведческий музей». No 21. Южно-Сахалинск, 270-371.
Литвинов И. В., 2016: Открытие и описание новых пещер на Окадском карстовом участке (гора Вайда). Вестник Сахалинского музея. Ежегодник государственного бюджетного учрежде-ния культуры «Сахалинский областной краеведческий музей». No 23. Южно-Сахалинск, 340-371.
Литвинов И. В., 2017: Отчёт об экспедиции на карстовые массивы гор Пихтовая и Пирамидная в Поронайском районе в 2015 году. Вестник Сахалинского музея. Ежегодник государственного бюджетного учрежде-ния культуры «Сахалинский областной краеведческий музей». No 24. Южно-Сахалинск, 368-381.
Литвинов И. В., Голубек П., Лакота Ян, Обух Ян, Покриевка П., 2018: Результаты исследований карстового участка горы Вайда в Восточно-Сахалинских горах в 2017 году. Вестник Сахалинского музея. Ежегодник государственного бюджетного учрежде-ния культуры «Сахалинский областной краеведческий музей». No 25. Южно-Сахалинск, 353-370.
МABЛЮДOB, Б. Р., 2008: Оледенение пещер. М.: РОССИЙСКАЯ АКАДЕМИЯ НАУК, Институт географии РАН, 290 с.
ТАРАСОВ, А. В., 2014: Острова в Тихом океане Сахалин-Курилы. Сахалин – Приамурские ведомости, Южно-Сахалинск.
http://encsakhalin.su/object/1804573864?lc=ru
РЕЗЮМЕ
С 26 сентября по 17 октября 2019 года состоялась третья Словацко-Российская экспедиция на остров Сахалин, в которой приняли участие 10 спелеологов. Во время этой экспедиции побывал в подземных сооружениях, которые были построены как часть линии обороны японской армии на мысе Крильон, провели разведку в массиве горы Вайда и исследовали мало посещаемый карстовый район в окрестностях горы Пирамидной.
Результаты экспедиции:
ГОРА ВАЙДА
Пещера Брусничная
Мы вычерпали воду из озера, под которым была ледяная пробка. Ледяную пробку и песчаные и глинистые отложения копали в течение 3 дней, для того чтобы открыть новые пространства, но нам этого сделать не удалось. В песчаном осадке мы нашли сталагмиты, которые послали на датирование Себастьяну Бритенбаху в Германию для определения возраста. Мы планируем продолжить работы в этой пещере.
Ледяной колодец
Во время экспедиции проведено палеонтологическое обследование пропасти глубиной 27 м, были извлечены кости, которые будет обрабатывать С. В. Горбунов.
Археолого-палеонтологические местонахождения С. В. Горбунова
Примерно в 500 м от лагеря который находился под горой Вайда, вверх по течению реки в крутой стене есть более мелкие пещеры, которые были нами исследованы с археологических и палеонтологических позиций под руководством С. В. Горбунова.
Пещера Вайдинская
Мы работали здесь под руководством И. В. Литвинова во вновь открытой части, где находится многолетняя наледь. Мы установили здесь даталоггер, который каждый час в течение двух лет будет измерять температуру в гроте. Оценили видимую часть наледи в 15 м3. Между потолком и льдом есть зазор, который мы расширили электрической цепной пилой и молотком. За два работы мы продвинулись примерно на 4 м вперед. Определили, что дальне нет смысла ломать лед, так как коридор в котором он находится, имеет нисходящий характер и заполнен льдом до самого потолка. Отсюда мы вытащили снаряд, который имеет археологическую ценность.
Каскадная
В этой глубочайшей пропасти Сахалина мы под руководством И. В. Литвинова два дня копали на дне, продвинувшись на 1 метр в глубину.
ПИХТОВАЯ И ПИРАМИДНАЯ ГОРА
Понор Ручейковый
В течение трех дней мы исследовали 20 метров понора. Дальше в поноре неустойчивый завал и узкий проход, заполненный льдом, который препятствует дальнейшему продвижению. Сильная тяга воздуха в этом месте, указывает на то, что понор является нижним входом в большую подземную систему. Для дальнейшего продвижения в завале необходимо подпереть свободные блоки хотя бы при помощи деревянной крепи. Из понора мы достали ажурно окатанный водой известняк, который передали в коллекцию в Сахалинском областном краеведческом музее на юге Сахалина геологу А. Б. Соловьёву.
На входе обнаружены два экземпляра жуков, (самки) принадлежащих к роду Prerostichus (Coleoptera, Carabidae) и один экземпляр жука Pteroloma sibiricum Székessy, 1935. (Жесткокрылые, Agyrtidae, Pterolomatinae).
Лаз под пещерой Гауди
Примерно в 10 метрах ниже пещеры Гауди мы откопали небольшую пещеру фреатического происхождения, которая заканчивается непроходимой узостью.
Скалолазание
На краю возвышенности Пихтовой над ручьем, на котором мы разбили лагерь, есть известняковая скала, которая местами достигает высоты до 30 м. На его середине есть два отверстия, которые были обследованы. Скалолазание осуществлялось при помощи веревки. Там нет ничего интересного, кроме короткой пещеры без дальнейшего продолжения.
Спасибо И. В. Литвинову за подготовку и успешное прохождение экспедиции и С. В. Горбуновову и И. В. Литвинову за прекрасные рассказы и за приятные моменты в тайге, лагере и, конечно же, под землей.
Перевод О. И. Кадебская
Pre stránku SK Nicolaus napísali a odfotografovali, čo na Sachaline prežili: S. V. Gorbunov, P. Holúbek, D. Jančovič, Z. Jurík, M. Kudla, I. V. Litvinov, Ľ. Očkaik, P. Vaněk a M. Vrbičan
