V roku 2007 vyšla v Ruskej federácii kniha o živote rodáka z Liptovského Mikuláša Vladimíra Krivoša (1865-1943). S pomocou projektu mesta Liptovský Mikuláš sa podarilo od prekladateľa Ľubomíra Guziho z Prešovskej university získať preklad knihy. V blízkom období sa v spolupráci s Múzeom Janka Kráľa v Liptovskom Mikuláši sa pripravuje jej slovenské vydanie. Pre záujemcov ponúkame jej prvú kapitolu. Osoba Vladomíra Krivoša na prvý pohľad s jaskyniarstvom nič nemá, ale počas našich ciest za jaskyňami na Sibíri, alebo aj na Soloveckých ostrovoch v Bielom mori sme hľadali po tomto tajuplnom mužovy stopy. Až táto publikácia nám mnohé objasnila…

 

Zdanovič A. A., Izmozik, V. S.

346   Štyridsať rokov tajných službách: život a dobrodružstvá Vladimíra Krivoša. – Moskva: Iks-Chistori; Kučkogo pole, 2007. – 384 s.

ISBN 978-5-901679-70-8

 

 

Hlava 1

Detstvo a mladosť

Vladimíra Krivoša

 

„Podľa tvrdení Krivoša, je synom

významných a majetných rodičov“

(Zo správy Policajného oddelenia)

 

„Môj muž je priamy potomok jednej z najstarších

srbských rodín. Jeho priezvisko znamená názov

malého územia Krivoš (po rusky Krivošija) v južnej

Dalmácii neďaleko Čiernej Hory… Po matke je môj

muž Slovák“.

(Z písomnej žiadosti Antoniny Ivanovny Krivoš

cárovi Mikulášovi II z roku 1915)

„Môj otec – Srb – bol obchodník a

disponoval značným nehnuteľným majetkom“.

(Z výpovede V. I. Krivoša v roku 1917)

„Vladimír Ivanovič Krivoš … sa narodil

V starobylej šľachtickej rodine“.

(Časopis „Stenograf“. 1907. č. 1. s. 10)

Získal „…vysokoškolské vzdelanie na Viedenskej

diplomatickej orientálnej akadémii“.

(Časopis „Stenograf“. 1907. č. 1. s. 10)

„V roku 1887 ukončil Viedenskú diplomatickú akadémiu“.

(Z výpisu Ústredného archívu FSB RF)

„Za vyslovenie protivládnych názorov

musel Krivoš utiecť z Rakúsko-Uhorska“.

(Zo správy Policajného oddelenia)

 

 

 

 

 

Náš hrdina nepohrdol rôznymi mystifikáciami, jednoduchšie povedané klamstvami. V rozličných anketách sám seba označoval raz Srbom, inokedy Slovákom; udával mylné informácie o svojom vzdelaní. Napríklad, v anketovom lístku ruského úradníka uvádzal „domáce vzdelanie“ a jediný dokument o vzdelaní – poručenské osvedčenie Petrohradského školského okruhu zo 4. mája 1897 potvrdzujúce vykonanie skúšok pre profesiu domáceho učiteľa, zamlčujúc vysokoškolské štúdium1. Tieto vymyslené údaje sa potulujú po rôznych prameňoch a prepisujú sa z jednej publikácie do druhej. Preto si jeho biografia vyžaduje neustálu revíziu. Pri rozprávaní o rodine Vladimíra Krivoša, jeho detstve a mladosti, sa budeme s nevyhnutnou ostražitosťou pridržiavať bohatého materiálu, ktorý zhromaždili jeho synovec Ján Krivoš a životopisec Rudolf Tibenský2.

Vladimír Krivoš sa narodil 1. júla roku 1865 v Liptovskom Mikuláši na Slovensku, presnejšie v tej jeho časti, ktorá sa volala Vrbický (Vyšný) Hušták. V ruských dokumentoch sa ako dátum jeho narodenia uvádza 1. december 18653. Zopárkrát sa stretávame aj s dátumom 18. december 1865.4 Podľa jeho synovca Jána Krivoša, bola rímska číslica VII v jeho dokumentoch, s ktorými pricestoval do Ruska vytlačená nezreteľne. V dôsledku toho si ju zmýlili s číslicou XII. No podstata spočíva možno v niečom inom. Napríklad, v matričnej knihe Kazanskej katedrály, v čase, keď náš hrdina prijímal pravoslávnu vieru, je ako dátum jeho narodenia zapísaný 1. júl 1865.5 V každom prípade, aby sa Vladimír Krivoš vyhol problémom s byrokraciou, zmieril sa s touto chybou a začal si narodeniny pripomínať 1. decembra.

V jeho rodine sa tradovalo, že ich priezvisko označuje hornatú krajinu Krivošiju, nachádzajúcu sa v Dalmácii (dnešné Chorvátsko), odkiaľ ich predkovia utekali, hľadajúc záchranu pred Turkami. Encyklopedický slovník Brockhaus – Efron (Zv. 32, s. 740) charakterizuje obyvateľov tejto oblasti ako Čiernohorcov „srbského rodu“. Sám Vladimír Ivanovič tvrdil, že jeho otec bol Srb. Pravdou je, že on sám to začal deklarovať až po vypuknutí Prvej svetovej vojny v roku 1914. Jeho synovec Ján Krivoš, ktorý zostavil genealógiu rodiny Krivošovcov sa o tom nezmieňuje ani slovom. Jeden z autorov, píšucich o Krivošovi, ho dokonca nazval Čechom6.

Mimochodom, Ján Krivoš ohľadne pôvodu rodiny z hornatej oblasti „Krivošija“ tvrdil, že sa jedná o tradíciu, „ktorá sa nedá ani potvrdiť, ani vyvrátiť“. Súčasne podotýkal, že ak neberieme do úvahy túto verziu, potom priezvisko Krivoš jednoducho patrí „k tým bežným priezviskám, ktoré vyzdvihujú nápadnú vonkajšiu indispozíciu človeka“.7 Je len samozrejmé, že prvá verzia bola nášmu hrdinovi oveľa príjemnejšia, než neatraktívny variant pôvodu rodiny od človeka s určitým fyzickým nedostatkom.

Na základe výskumu Jána Krivoša, prvým známym človekom genealogického stromu Krivošovsov bol Matej Krivoš, ktorý sa narodil okolo roku 1665. V roku 1688 ho prijali do garbiarskeho cechu mesta Liptovský Mikuláš. Neskôr sa stal cechovým majstrom. Jeho žene sa v roku 1692 narodili dvojčatá Zuzana a Ján. Ján a jeho syn Pavol sa taktiež stali garbiarmi. Pavlov syn Adam Krivoš – starší (13. 12. 1744 – 30. 4. 1821) začal viesť rodinnú kroniku, postavil kamenný rodinný dom s pivnicou. Jeho časť sa zachovala v interiéroch súčasného domu. Jeden z desiatich Adamových synov, Martin (28. 10. 1791 – 25. 8. 1857), bol zrejme prvým z rodu, ktorý študoval na gymnáziu. Jeho prácou sa stal prenájom kráľovskej prícestnej usadlosti. Neskôr sa z nej v mestečku Vrbický Hušták stal hostinec „Čierny orol“. V roku 1813 sa oženil so svojou sesternicou Katarínou, rodenou Krivošovou (30. 10. 1793 – 24. 7. 1870). Mali spolu osem detí. Najmladší z nich bol Ján (23. 12. 1832 – 18. 5. 1888). Po smrti brata Martina zdedil obchod, v ktorom neskôr zriadili železiarstvo s veľkoobchodnými cenami. V roku 1859 si zobral Zuzanu, rodenú Palkovú (2. 1. 1840 – 29. 9. 1914). Rodina Palkových bola na Slovensku známa svojou kultúrnosťou a vlastenectvom. Zuzaniným synovcom, synom jej sestry Anny, bol Dušan Makovický (1866 – 1921), povolaním lekár a presvedčený prívrženec Leva Tolstého. Niekoľko rokov žil v Jasnej Poľane a stal sa jediným spoločníkom veľkého spisovateľa, keď Lev Nikolajevič opustil svoj dom v roku 1910.8

Medzi rodákmi bol Ján Krivoš dobre známou osobnosťou. Vo svojom neveľkom mestečku Vrbický Hušták pôsobil ako notár, bol zvolený za richtára a aktívne sa zapájal do buditeľského hnutia. Jeho meno sa objavilo medzi iniciátormi prijatia Memoranda národa slovenského v roku 1861, podieľal sa na založení Matice slovenskej (1863) – kultúrno-osvetovej ustanovizne, protestoval proti svojvôli maďarských úradov. Bol pomerne zámožným človekom. Počas požiaru v roku 1883 mu zhoreli dva domy. Na ich mieste bol vybudovaný „jeden z najkrajších domov v Liptovskom Mikuláši“. V rodine boli tri deti: Ján (1862-1925), Vladimír (1865-1942) a Helena-Anna (1870-1874). Dcérka však zomrela ako veľmi malá.

Teda, ak zoberieme na vedomie fakt, že prvý nám známy Krivoš bol Srb, potom Vladimír bol potomkom Mateja v siedmej generácii a považovať svojho otca za Srba teda nebolo práve najšťastnejšie. No toto ani zďaleka nebola jeho posledná mystifikácia.

Konfesionálne rodina patrila k evanjelickej luteránskej cirkvi, no je možné vysloviť predpoklad, že jej vzťah k náboženstvu bol pomerne vlažný9. Konkrétnejšie sa o tom mimochodom pojednáva aj v životopise staršieho Vladimírovho brata. Ján Krivoš mladší taktiež patril k slovenským buditeľom. Bol jedným z prvých, kto na svojom dome v roku 1918 vyvesil slovenskú zástavu. Ján taktiež neskrýval ani svoj ateizmus, čo bolo pre malé mestečko tých čias niečo neslýchané. To mu však nijako nebránilo v tom, aby sa stal dedičom železiarskeho obchodu, v ktorom sa predávalo za veľkoobchodné ceny, venoval sa podnikaniu a prežil svoj život v pomerne pokojnej atmosfére rodného mestečka až do samej smrti. Ako spomína jeho vnuk, aj dedo dokázal poriadne povoliť opraty svojej fantázie. Tvrdil napríklad, že „pri požiari Liptovského Sv. Mikuláša zhoreli v starom krivossovskom dome aj – listy písané Krištofom Kolumbom!!!10. Avšak neobyčajný osud neminie jeho brata Vladimíra.

Predtým, než začneme rozprávanie o živote Vladimíra Krivoša, aspoň v krátkosti sa zmienime o fenoméne, aký predstavovala Rakúsko-Uhorská monarchia a aké problémy trápili jej mnohonárodnostné obyvateľstvo.

Od roku 1282 v Rakúsku vládla dynastia Habsburgovcov. Počas vrcholiacej tureckej expanzie sa Rakúsko od XVI st. stalo politickým centrom mnohonárodnostnej monarchie. Medzi XVI. – XVIII. st. sa jeho súčasťou stalo Maďarsko, Sliezsko, Čechy, časť poľských, západoukrajinských, južnoslovanských, talianskych a iných území. Stala sa jednou z európskych mocností. No postupne sa začínal proces oslabovania impéria. Od polovice XIX. st. priamo v susedstve Rakúska silnel mocný konkurent – Prusko.

Vojna v roku 1866 sa skončila rakúskou porážkou a položila základy zjednotenia Nemecka. Postupne, priamo úmerne ekonomickému rozvoju, rástlo a mocnelo aj povedomie početných národov mocnárstva. V takejto situácii vládne kruhy neprišli na nič iné, len ako sa riadiť starým imperátorským pravidlom: „Rozdeľuj a panuj!“. Okrem iného, neustále vyvstávali problémy vyvolávané nespokojnosťou s privilegovaným statusom Rakúšanov a nevyriešené taktiež zostali vnútorné spory vo vnútri monarchie. Konkrétne, pomerne napäté boli vzťahy medzi Slovákmi a Uhrami (Maďarmi). Slováci sa pod nadvládu Maďarov a ich kráľovstva dostali ešte v XI. st. Koncom XVII st. sa ocitli pod nadvládou Habsburgovcov. Slovenské národné a obrodenecké hnutie vzniklo koncom XVIII. – začiatkom XIX. st. Bolo zamerané na demokratické reformy a zrovnoprávnenie Slovákov. Na rozdiel od maďarských vládnych kruhov sa predstavitelia slovenského hnutia snažili apelovať na rakúskeho cisára. Po porážke Rakúska pod Solferinom, ktorú utrpeli od spojených francúzsko-talianskych vojsk, sa rakúska vláda snažila využívať Slovákov ako protiváhu Maďarom. Bola povolená činnosť slovenskej kultúrno-osvieteneckej ustanovizne. No v roku 1866 Rakúsko utrpelo zdrvujúcu porážku od Pruska. Po nej bol imperátor nútený nájsť s maďarskou elitou kompromis.

V roku 1867 bola monarchia pretvorená na Rakúsko-Uhorsko. Maďarská vláda získala moc nad Zakarpatskom, Slovenskom, Sedmohradskom a Chorvátskom. V roku 1875 bola činnosť Matice slovenskej zakázaná. Boli zatvorené tri slovenské gymnázia. Maďarské vládne kruhy uskutočňovali politiku maďarizácie Slovákov a ostatných národností. Vďaka nadmernej iniciatíve miestnych úradov nie zriedkakedy nadobúdala absurdné formy: odmietanie doručovania korešpondencie, keď bol adresát uvedený po slovensky či odmietnutie predaja lístku na vlak človeku, ktorý oň požiadal po slovensky; pokuty za slovenské označovanie názvov obcí a dokonca aj furmanského povozu, ktorý smeroval na jarmok a pod. Šovinistická politika Maďarov však mala za následok presne opačný efekt: stupňovanie národného a národnostného antagonizmu prispelo k postupnému rozpadu monarchie. Maďari a Rakúšania sa stali nepriateľmi slovanských národov monarchie. Ten, kto čítal román Jaroslava Hašeka „Osudy dobrého vojaka Švejka“ si určite pamätá na otvorenú averziu českých a maďarských vojakov. Po porážke v prvej svetovej vojne sa monarchia rozpadla. Z jej ruín povstalo niekoľko nástupníckych národných štátov: Rakúsko, Maďarsko, Československo. Niektoré územia boli začlenené do Talianska, Poľska, Rumunska, Juhoslávie.

Čo sa týka Slovenska, to z ekonomického hľadiska patrilo k najzaostalejším častiam monarchie. Dokonca, aj o päť – šesť desaťročí neskôr bolo považované za krajinu bez miest. Väčšina slovenských miest pripomínala skôr veľké dediny. Súčasní slovenskí autori podotýkajú, že hoci natalita na Slovensku bola o 4 – 5 % nad celouhorským priemerom, ekonomická zaostalosť, ako aj preľudnenie na poľnohospodárskych územiach viedli k vnútornej migrácii do iných oblasti Rakúsko-Uhorskej monarchie a masovej emigrácii do zahraničia. V rokoch 1870 – 1900 odišlo do Ameriky okolo 180 tisíc Slovákov. Celkovo v roku 1857 na území dnešného Slovenska žilo okolo 2,4 mil. ľudí, z ktorých sa takmer 1,5 mil. hlásilo k slovenskej národnosti. Taktiež, približne 250 tisíc Slovákov obývalo rôzne časti uhorského územia11. Paralelne s tým, snahy o zachovanie si národnej kultúry v situácii neustáleho útlaku zo strany okolitých národov viedli k veľkej úcte k vzdelaniu. Práve preto slovenskí mládenci odchádzali za vedomosťami do iných krajín, predovšetkým do Čiech a Rakúska.

Vráťme sa však k rodine Krivošových. V staršom synovi rodičia videli dediča rodinnej tradície, otcovho pomocníka, ovládajúceho všetky finesy obchodného podnikania. O mladšom sa rozhodlo, že dostane slušné vzdelanie. V jeseni roku 1877 nastúpil Vladimír Krivoš spoločne s niekoľkými slovenskými chlapcami do prvej triedy gymnázia v moravskom mestečku Přerov, na území dnešného Česka. Tu strávil štyri roky. Podľa R. Tibenského chlapec už v treťom ročníku štúdia na slušnej úrovni zvládol nemčinu. V tomto jazyku písal listy staršiemu bratovi Jánovi. Z nich je zrejme, čomu sa venoval pätnásť – šestnásť ročný mladík. V štvrtej triede sľúbil Vladimír bratovi, že preňho začne zbierať staré mince a oznamuje mu, že zbierka už obsahuje peňažné znaky dokonca aj zo starého Ríma. Ďalej prosil, aby mu brat poslal mašinku, vyrábajúcu elektrinu. Je nevyhnutná nato, aby profesor Kastner vyzdvihol jeho iniciatívu: „Chcel by som mu povedať, že som to kúpil, aby to videl, že utrácam peniaze na veci, nevyhnutné pre hodiny fyziky, a nie na nejaké hlúposti“. Deklarujúc svoj záujem o štúdium, oznamuje bratovi, že navštevuje výberové predmety francúzskeho jazyka a stenografie.

Nebolo to však len štúdium, čo vzbudzovalo záujem mladého muža. V tom istom liste sa zmieňuje, že slovenskí študenti na škole založili – tajný spolok! Jeho predsedom sa stal žiak záverečného ôsmeho ročníka – Bodický. Členovia spolku sa každú nedeľu schádzajú v osobitnom byte: čítajú slovenské noviny a recitujú slovenské verše. Z Prešporku (Bratislavy) im členovia zo spriateleného spolku posielajú slovenské časopisy. Starší brat sa poponáhľal do Přerova, aby mladšiemu poslal drahý fyzikálny aparát, s priloženým listom. V ňom ho napomínal, aby sa varoval tajných spolkov a nabudúce, aby mu o háklivých veciach písal radšej po slovensky. Začiatkom novembra roku 1880 Vladimír ďakuje bratovi po slovensky: „Drahý Ján! Len dneska som sa vybral poďakovať sa ti za tú mašinu a vosk pečatný. Tú mašinu sme sprobovali a skutočne sme zoznali, že účinkuje veľmi, ale raz sme sa chceli zelektrizovať, keď tu vidíme, že nám nechce ísť. Aj ôsmaci, aj šiestaci s nami špekulovali, prečo nechce ísť, potom ale ja som si zmyslel, že hádam tá Chromsäure už vyvetrala, prelievaním z toho pohára do fľašky a z fľašky do pohára, alebo hádam tá záživná šťava, čo v tej kyseline bola, tým elektrizovaním už z nej vyšla. Preto, prosím Ťa, ak vieš, čo tomu je, či tam nemá nová kyselina prísť, napíš. Len ak by si Ty nevedel, musím sa na profesora Kastnera obrátiť, jednak, že sa s takovými vecami rád piple a jednak som u neho výborným žiakom“[1]. Starší brat sa však radám vyhýbal12.

Po ukončení štvrtej triedy gymnázia strávil Vladimír na základe otcovho rozhodnutia dva nasledujúce školské roky (1881 – 1883) v maďarskom gymnáziu v slovensko-maďarskom mestečku Igló, v Spiškej Novej Vsi. Siedmy a ôsmy ročník absolvoval v Rijeke. Mesto sa vtedy volalo Fiume. Mesto ležalo na jadranskom pobreží, na území dnešného Chorvátska a patrilo do sféry vplyvu Talianska. Vo všetkých spomínaných mestách bolo počuť slovenčinu, češtinu, maďarčinu, srbčinu, taliančinu či nemčinu. Aj prírodné podmienky pomáhali osvojeniu si rôznych jazykov. Ku koncu gymnaziálnych štúdií mladík ovládal sedem jazykov: maďarčinu, taliančinu, nemčinu, francúzštinu, chorvátčinu, češtinu a rodnú slovenčinu. Súčasne sa ešte v Přerove venoval aj stenografii13.

Na druhej strane však jeho gymnaziálne potvrdenie o vykonaní maturitnej skúšky, vydané 26. júna 1885, svedčí o absencii u mladíka návykov k pravidelnej a namáhavej práci: v záverečnom hodnotení nie je ani jedno hodnotenie „výborne“. Z trinástich predmetov, vrátane gréckeho, maďarského, talianskeho, latinského a nemeckého jazyka, bolo jedenásť hodnotených známkou „dobre“, z dejepisu a kreslenia mal „dostatočne“, teda „trojku“. Po skončení gymnázia Vladimír nastúpil na Orientálnu akadémiu vo Viedni. Pre starobylú rodinu Krivošovcov, známych garbiarov a obchodníkov, to bol neobyčajný úspech. Veď v akadémii sa vzdelávali hlavne príslušníci starých šľachtických rodov, snívajúci o diplomatickej kariére. V prvom ročníku bolo len deväť študentov. Vo všetkých piatich ich bolo možné narátať do tridsať. Len tento samotný fakt hovorí o tom, aké ťažké bolo dostať sa do tejto vzdelávacej inštitúcie. Bolo to hlavne kvôli tomu, že na študentov sa od samého začiatku kládli nesmierne vysoké nároky. Napríklad, už v prvom ročníku učebný program zahŕňal štúdium piatich cudzích jazykov: francúzskeho, talianskeho, tureckého, novogréckeho, arabského. A okrem nich tu boli aj ďalšie disciplíny15. O mnoho rokov neskôr Vladimír Krivoš spomínal, že akadémia bola jediným školským zariadením, ktoré ponúkalo štúdium kryptografie ako povinného predmetu16.

Takéto zaťaženie si, samozrejme okrem netuctových schopnosti, vyžadovalo aj ohromnú sebadisciplínu. V tom mali byť študentom nápomocné vnútorné nariadenia, záväzné v akadémii. Jej vedenie trvalo na dodržiavaní prísnych stavovských predpisov. Tie reglementovali každodenný život chovancov: vzájomné návštevy na izbách; styky s chovancami Tereziánskej akadémie, obývajúcimi tú istú budovu, predpisy, týkajúce sa používania vyhradenej časti záhrady a knižnice; čítanie časopisov s politickým zameraním; vyučovanie plávania a jazdy na koni. Veľmi prísne bola zakázaná návšteva internátnej kuchyne, ako aj chov mačiek a psov. Pre poslucháčov prvého ročníka bola predpísaná uniforma, pozostávajúca z hnedých nohavíc a blúzy, čižiem s tvrdými sárami a čiapky, pripomínajúcej husársky čákov. Súčasťou uniformy bola aj šabľa, čo mladým mužom obzvlášť pridávalo na dôstojnosti. Pri štúdiu jazykov sa hlavný dôraz kládol na východné jazyky, pretože vzdelanie bolo nasmerované na diplomatické a obchodné kontakty s východnými krajinami.

Berúc do úvahy neordinárnosť charakteru Vladimíra Krivoša, nie je ťažké si predstaviť ako všetky tieto vymoženosti museli uspokojovať jeho samoľúbosť. No ukončil, aj keď nie úplne, iba prvý ročník. Podľa slov samotného Krivoša, bol vylúčený za to, že počas návštevy, ktorou každoročne poctil akadémiu samotný cisár František Jozef I., koncom februára roku 1886, v odpovedi na imperátorovu otázku podčiarkol svoj slovenský pôvod. Túto verziu ochotne prijíma ako jeho strýčený synovec, tak aj niektorí jeho životopisci. Napríklad, aj Š. Kolafa ako dôkaz uvádza úryvok z listu známeho slovenského spisovateľa Svetozára Hurbana-Vajanského petrohradskému slavistovi V. I. Lamanskému zo 4. októbra 1886, v ktorom sa píše: „Pán Krivoš, syn Vám známeho obchodníka z Liptovského Mikuláša, je riadnym študentom Viedenskej Orientálnej akadémie. Objavilo sa oznámenie, že je Slovák s proslovanskou orientáciou, – a Vám je určite dôverne známe, čo to obnáša – do tretieho ročníka (v skutočnosti do druhého – pozn. autorov) ho kvôli panslavizmu neprijali“17.

Keďže už disponujeme určitými vedomosťami o tom, ako si Krivoš dokázal doslova vymyslieť údaje zo svojho životopisu (je pochopiteľné, že verzia Hurbana-Vajanského vychádza z prameňa, ktorým je sám vylúčený študent), pokúsime sa ich overiť na základe iných prameňov. Je zrejmé, že popri nepopierateľných a výnimočných jazykových schopnostiach, štúdium Vladimírovi nešlo príliš ľahko. Prednášalo sa v dvoch jazykoch: nemeckom a francúzskom. Tie ovládal, no nie dokonale. Za zmienku stojí, že francúzština medzi predmetmi jeho maturitného vysvedčenia úplne absentuje. Profesor Plason však vyžadoval plynulú francúzsku konverzáciu. V štúdiu mu začali brániť aj početné nástrahy. Hneď v prvých týždňoch medzi spolužiakmi nadobudol povesť veselého vtipkára, dobrého kumpána a fičúra, ktorý sa dvorí sestrám svojich spolužiakov, keď ich prídu navštíviť do internátu. Vo Viedni sa nachádzalo množstvo rodákov. Menovali sa „Tatrancami“, podľa spevokolovej a divadelnej spoločnosti „Tatran“. Vznikla v Mikuláši v roku 1870 s cieľom rozvoja slovenského národného povedomia. No keď sa ocitli vo veľkomeste, jej členovia podľahli predovšetkým jeho všemožným nástrahám. A Krivoš ani v najmenšom nezaostával. Už v prvom ročníku sa v jednej z viedenských kaviarni zaplietol do súboja.

V danom prípade aj Krivošov životopisec R. Tibenský, ktorý má k nemu pomerne blahosklonný prístup, pomerne rázne poznamenáva: „bádateľ nepokladá za bernú mincu všetko, čo si rodičia vysnívajú o svojej „zázračnej“ ratolesti a ich náreky ho neodradia hľadať stopy faktického „vyhodenia“ Vladinka Krivossa z Orientálnej akadémie v archívnych dokumentoch“.[2] V dôsledku toho R. Tibenský zistil, že pred Krivossom, aj po ňom (až po rok 1919) na akadémii študovali mnohí Slovania: Česi, Srbi, Poliaci, Slováci. A bolo tomu tak už od roku 1845. Preto vážený autor, ktorý podrobil pramene archívnej kritike, prišiel k logickému záveru, že provinčný študent „sa na akadémii stal nežiaducim… skôr pre svoju neskrotnú, naparovačnú náturu a zanedbávanie štúdia“18. Žiaľ, a o tom sa zmienime nižšie, Rudolf Tibenský sa princípov overovania si tvrdení nášho spoločného hrdinu nepridržiava aj v ostatných prípadoch.

Je teda na mieste poznamenať, že v skutočnosti to so samoľúbym mladíkom nevyzeralo nádejne ani v iných predmetoch. Na základe výsledkov prvého semestra, z deviatich študentov len štyria dosiahli hodnotenie „výborne“. Ešte jeden študent dodatočne vyhovel z nejakého predmetu v druhom ročníku s hodnotením „veľmi dobre“. Študent Krivoš však nebol hodnotený „výborne“ ani z jedného predmetu. Zato mal tri trojky. „Dostatočne“ ho ohodnotili profesor Plason z francúzštiny, profesor barón Schlechta z turečtiny a profesor Riedl z občianskeho práva. Záver profesorskej konferencie ohľadne výsledkov študenta Krivoša doslova znel: „Výsledky poslucháča vyhovujú predbežne v nedostatočnej miere… problémy mu spôsobuje predovšetkým vyučovací jazyk“19. To mu však stále dávalo šancu pokračovať v štúdiu, avšak pod podmienkou výrazného zlepšenia sa vo všetkých predmetoch.

No, podľa Tibenského, sa pre Krivoša stali osudnými jeho príliš tesné kontakty so slovenskými rodákmi. V jeho rodnom Mikuláši už v roku 1867 vznikla spevácka a teatrálna spoločnosť pod názvom „Okolie“, ktorá mala u mládeže posilniť slovenské národné povedomie. V roku 1870 tento spolok dostal názov „Tatran“. „Tatranci“, ako ich nazývali, udržiavali kontakty aj vo Viedni. Mnohí z členov spolku nevydržali tlak a poddali sa pokušeniam, ktoré so sebou prinášal život vo veľkom rakúskom stoličnom meste. Vladimír s nimi ochotne trávil veľa času, v dámskej spoločnosti sa rád vyťahoval v uniforme študenta Orientálnej akadémie a tasil aj šabľu20 („Vláčil sa s Tatrancami, presúšal sa v dámskej spoločnosti v uniforme zöglinga a štrngal šabličkou“ – tak u Tibenského, – pozn. prekl.).

V konečnom dôsledku sa aj výsledky v druhom semestri príliš nelíšili od predchádzajúceho. Jedinou útechou sa mu stala skúška z taliančiny, z ktorej získal výborné hodnotenie. No z druhých štyroch jazykov – francúzskeho, novogréckeho, tureckého a dokonca aj z jeho obľúbeného arabského – Vladimír zaznamenal iba hodnotenie „dostatočne“, alebo „trojky“. Z právnych vied bolo hodnotenie ešte horšie. Dva predmety – diplomatická história mocnárstiev a štatistika – boli ocenené „trojkami“. A nakoniec, ovládanie „encyklopédie právnych a mocenských vied“ bolo hodnotené stupňom „nedostatočne“, teda „štvorkou“. Dvadsiate prvé narodeniny boli preto smutné. Pedagogická rada sa 6. júla 1886 uzniesla, že študent Vladimír Krivoš „nárokom Orientálnej akadémie nevyhovel“21. Po návrate do rodného Mikuláša našiel doma list z Orientálnej akadémie. V ňom bolo napísané, že Orientálka žiada vrátiť uniformu zöglinga a vymáha poplatok v sume 100 zlatých a 10 zlatých za šabľu22[3].

Pre mladého človeka to bol prvý silný úder. Bolo potrebné sa rozhodnúť, čo ďalej. Doma sa v tom čase pripravovali na svadbu staršieho brata Jána. Predpokladali, že starší syn na seba prevezme povinnosti spojené s riadením otcovho obchodu, keďže otec čoraz častejšie chorľavel. Mladšieho syna chceli rodičia čím skôr umiestniť na nejaké úradnícke miesto. Matka nenamietala, aby sa Vladimír stal notárom. No takáto perspektíva mladého muža nie veľmi hladila po duši. Rozhodol sa pre krok, ktorý jeho osud otočí o stoosemdesiat stupňov. Odišiel do Ruska.

 

 

[1] Citát v slovenčine podľa Tibenský, R., 1991, s. 16.

[2] Citát v slovenčine podľa Tibenský, R. 1991, s. 40.

[3] Tak v citáte z Tibenského, 1991, str. 42. U Zdanovič – Izmozik, 2007, str. 20 sa uvádza 100 zlatých za šabľu.

Facebook komentár
  • Krivos

Pridaj komentár

Zatvoriť menu
Optimization WordPress Plugins & Solutions by W3 EDGE