Krasové javy Šuštiačky v Jánskej doline

SLOVENSKÝ KRAS XXXI – 1993

KRASOVÉ JAVY ŠUŠTIAČKY V JÁNSKEJ DOLINE NA SEVERNEJ STRANE

NÍZKYCH TATIER

     Krasové územie Jánskej doliny nie je v súčasnosti podrobne speleologický pre­skúmané. Chýba dokumentácia menších a novoobjavených jaskýň a komplexná do­kumentácia povrchových krasových javov. Rozsah krasového územia Jánskej doli­ny si vyžaduje postupné dokumentovanie jej jednotlivých častí. Preto sme v roku 1990 pristúpili k dokumentácii podľa sektorov, ktoré predstavujú jej bočné dolinky.

Jaskyňa

dĺžka v m

vertikálne

rozpätienadmorská

výška vchodu 1. Priepasťová jaskyňa

2. Jaskyňa pod vývratom

3. Jaskyňa pod listom

4. Jaskyňa jazvečí hrad

5. Hrebeňová jaskyňa

6. Jaskyňa nad šlógom 1

7. Jaskyňa nad šlógom 2

8. SA1

9. Puklinová jaskyňa

10. Dvojitá previsová jaskyňa

11. SA4

12. SA 3

14. Jaskyňa medvedí brloh

15. Múľová jaskyňa198

23

19,8

17

14

9.3

6.6

6

6

4

3

2.5

5.8

3.428

4,4

4.5

2

1.6

2.2

1.9

1.6

2.5

1.5

1

1

1

1.5992

962

1027

863

1 063

847

847

1377

878

878

1377

1377

1302

998

Celková dĺžka zameraných jaskýň   doliny Šuštiačka je 320m

{gallery}sustiacka{/gallery}

V rokoch 1990 a 1991 sme sa venovali prieskumu dolinky Šuštiačka s rozlohou cca 10 km2. Krasové javy tejto dolinky, v rámci charakterizovania krasu celej Ján­skej doliny, po prvýkrát opísal A. Droppa (1969). Opisuje Priepasťovú jaskyňu, Jaskyňu v Šuštiačke a menšiu jaskyňu typu abri bez názvu. Ten istý autor (Droppa, A., 1973) uvádza neskoršie len dve jaskyne dolinky Šuštiačka: Priepasťovú jaskyňu a jaskyňu v Šuštiačke. V Správe o činnosti SSS za rok 1975 (L a 1 k o v i č, M., 1977) sa uvádza „… otvorenie vchodu do jaskyne, ktorú objavili roku 1949″. Podľa dostupných materiálov sme spomínanú jaskyňu identifikovali ako Jaskyňu pod vývratom.

P. M i 11 e r (1982) opisuje Priepasťovú jaskyňu a pri Jaskyni v Šuštiačke sa odvo­láva na A. D r o p p u (1973). V tej istej práci charakterizuje vodný tok tečúci dolin­kou Šuštiačka.

POLOHA A VYMEDZENIE ÚZEMIA

Jánska dolina leží na severných svahoch Nízkych Tatier. V južnej časti ju vyme­dzujú najvyššie vrcholy Nízkych Tatier: Štiavnica (2 025 m), Ďumbier (2 043 m) a Krúpová hoľa (1 927 m). Z východu ju ohraničujú Ohnište (1 539 m), Slemä (1470m) a Smrekovica (1 277 m). Na západe Krakova hoľa (1 751 m), Na Zadných (1 648 m) a Poludnica (1 549 m).

Predmetom nášho záujmu bola časť Jánskej doliny, ktorú predstavuje územie odvodňované potokom Šuštiačka, pravostranným prítokom potoka Štiavnica.

 

OBR 1.

 

Hranice dokumentovaného územia sú v teréne ľahko identifikovateľné. Územie ohraničuje zo severu výrazný hrebeň vybiehajúci od ústia dolinky Šuštiačka, asi 50 m severovýchodne od mosta cez potok Štiavnica, smerom na severovýchod cez výraznú kótu 1 063 m na vrchol Slemä (1 513 m). Ďalej na východ asi 300 m a odtiaľ južným smerom 800 m až na kótu Zadná poľana (1463 m). Tu hranica zbieha západ­ným, miestami i juhozápadným smerom po výraznom hrebeni k ústiu dolinky a dnom hlavnej doliny až po spomínaný most pred Šuštiačkou, kde sa okruh pred­stavujúci hranicu vymedzeného územia uzatvára.

 

STRUČNÁ CHARAKTERISTIKA GEOLOGICKÝCH, GEOMORFOLOGICKÝCH A HYDROLOGICKÝCH POMEROV

Geologickými pomermi Ohnišťa, a teda aj dolinky Šuštiačky sa podrobnejšie za­oberal P. M i 11 e r (1982), pričom podáva prehľad starších výskumov. Za základné stavebné členy masívu udáva tmavosivé až tmavé gutensteinské vápence (stredný trias), sivé vápence (stredný trias), kor-devo-reiílinské vápence, sivé dolomity ako vložky v gutensteinských vápencoch alebo ako mocné polohy chočských dolomitov a lunzské vrstvy. Úložnými pomermi súvrstvia tmavých vápencov je výrazne ovplyv­nená morfológia doliniek Šuštiačka a Špatná. V priečnom profile S-J sú výrazne asymetrické, podľa polohy k súvrstviu majú subsekventnú pozíciu. Južné svahy uve­dených doliniek založené na vrstvových plochách sú prevažne hladké. Gutenstein­ské vápence prestúpené množstvom puklín sú najviac zastúpené v južnej časti dolin­ky Šuštiačka.

Východná a severná časť územia približne v nadmorskej výške 950-1 000 m je tvorená prevažne dolomitmi a vápnitými dolomitmi. Vytvárajú početné vežičky, stupne a rady silno narušené mrazovým zvetrávaním so vznikom osypov a osypových kužeľov.

Vymedzené územie je odvodňované rovnomenným potokom Šuštiačka, ktorý si udržuje relatívne trvalý prietok len v najzápadnejšej časti pri ústí dolinky do hlavnej doliny. Dĺžka toku, kde je možné pozorovať vodu v priebehu celého roku, je len 500 metrov. V ostatnej časti dolinky Šuštiačka sú prietoky potoka, ktorý je tvorený dvoma vetvami stretávajúcimi sa 580 m od ústia a asi 100 m pod vodopádom v nadmorskej výške 900 m, veľmi kolísajúce. Posledných 500 m pred sútokom so Štiavnicou má potok Šuštiačka výdatnosť 20-50 1. s“1. Na viacerých miestach potok vteká do sutí zosunutých z pravostranných svahov a v nich tratí časť svojich vôd. Neskôr sa opäť vynára a tečie po povrchu. Najvýraznejšie vyvieranie potoka Šuštiačka je 100 m nad vodopádom, kde sa v minulosti sondovalo. Ďalšie prítoky sú spod steny gutensteinského vápenca 200 m pod vodopádom z pravej strany dolinky. Menej vý­razné sú prítoky pozorovateľné po výdatnejších zrážkach v kaňonovitej časti pod vodopádom v nadmorskej výške 840-870 m z ľavej strany dolinky. Na viacerých miestach je plošný priesak podzemných vôd, čo sa objavuje najmä za väčších mra­zov, keď sa v uvedených miestach vytvoria až 1 m hrubé vrstvy ľadu. Pri ústí potoka Šuštiačka do Štiavnice asi po 30-50 m sa pri nízkom stave vody v Štiavnici alebo na jej suchom koryte dá pozorovať ponárame vôd potoka Šuštiačka do podzemného toku Štiavnice.

 

Obr 2

 

PREHĽAD PRESKÚMANÝCH JASKÝŇ

Pri podrobnom prieskume jaskýň dolinky Šuštiačka sme sa stretli s niektorými nejasnosťami vo vzťahu k skôr publikovaným prácam. Nepodarilo sa nám nájsť Jas­kyňu v Šuštiačke, ktorú opisuje A. D r o p p a (1969). V ním udávanej nadmorskej výške 996 m sa nachádza viac skalných radov, v ktorých sú vytvorené previsy. Autor udáva šírku otvoru 8 m a výšku 2 m, čo pri dĺžke 5 m skôr charakterizuje previs ako jaskyňu. Z týchto dôvodov spomínanú jaskyňu v tejto práci neuvádzame.

Pri názvosloví jaskýň sme použili názvy zaužívané v literatúre a pri novoopisovaných jaskyniach uvádzame názvy, ktoré sú bežne používané medzi jaskyniarmi vy­konávajúcimi prieskum v tejto časti Jánskej doliny, hoci nie vždy zodpovedajú názvoslovným pravidlám.

Priepasťová jaskyňa sa nachádza v ľavom svahu dolinky Šuštiačka. Vchod je v nadmorskej výške 992 m, čo je 130 m nad údolím potoka Šuštiačka a vo vzdialenosti 230 m od výrazného priesaku vody na ľavom brehu potoka Šuštiačka.

Vchod do jaskyne je v konvexnom svahu. V okolí vchodu sa nenachádzajú výraz­né orientačné body, čo značne sťažuje jeho hľadanie. Prístup k vchodu je možný z dvoch strán. Po hrebienku medzi dolinkou Šuštiačka a Koreňom do nadmorskej výšky 1000 m a potom po vrstevnici na SV alebo od sútoku potokov pod vodopádom smerom na J kolmo po svahu. Vchod puklinového tvaru orientovaný na SZ vznikol prepadnutím jaskynného stropu. Následným rútením sa v hornej časti vytvoril závrtový charakter otvoru, čo zvádza k domnienke, že otvor vznikol prepadnutím dna závrtu. Vstupná puklina je vysoká 2 m, pri základni široká 2,7 m, ale prudko sa zužuje smerom k stropu na niekoľko centimetrov.

Vstupná časť má priepasťovitý a strmo klesajúci charakter. Šírka chodby je 2-3 m, výška 2-2,5 m. Po 5 m od vchodu dno klesá stále dole, pričom strop si udržuje vodorovnú výšku. Steny sa po obidvoch stranách rozostupujú, a tým sa vy­tvára väčšia Vstupná sieň, ktorá má tvar nepravidelného štvoruholníka s rozmermi 6×7,6×7,3 m. A. D r o p p a (1969) uvádza, že Vstupná sieň je založená na tekto­nickej pukline smeru 100° so sklonom 68° na SSV, pozdĺž ktorej sa prejavilo rútenie z povaly. Rozmery vstupnej siene sme spresnili pomocou podrobného merania. Smerom na J je sieň ohraničená kolmou stenou. Pri jej päte pokračuje jaskyňa níz­kou, ale širokou chodbou, ktorá sa rozdeľuje na dve vetvy. Jedna stúpa v smere na JV a druhá pokračuje vodorovne v smere JZJ.

Prvá bočná chodba, ktorá ide od bodu 153 k bodu 156, je dlhá 31,5 m. Záver chodby (pri bode 156) je 3 m nad úrovňou vchodu. Chodba za bodom 153 je vyplne­ná menšími sintrovými nátekmi, smerom k bodu 156 tvoria výplň veľké popadané skalné bloky a suť. Chodba sa končí závalom. V tomto mieste je možné pokračova­nie podzemných priestorov.

Vstupné časti jaskyne sú bez výzdoby. Niekoľko metrov od vchodu sa na dne na­chádza zahnívajúci humus a napadané drevo. V ostatnej časti je väčšia a stredne veľká suť, ktorá obsahuje zo stropu a stien odvetrané bloky. V zime sa vo vstupnej časti vytvára ľadová výzdoba.

Hlavná chodba je vysoká, úzka puklina, pri základni široká 1-2 m, miestami sa

 

Obr. 3

rozširujúca na 4 m, šikmo sklonená z J na S. Severná strana chodby je skoro zvislá, s malými prevismi. Južná stena je šikmo sklonená. Na jej povrchu sú sintrové náteky a kvapľová výzdoba, značne narušená, dno posypané skalami, skalnými blokmi, me­dzi ktorými je drobnejšia suť. Chodba miestami dosahuje výšku 12-15 m.

Pri meračskom bode č. 158 odbočuje druhá vedľajšia chodba, zvaná „Véčko“, ktorá prudko klesá smerom na Z. Po 12 m sa láme a prudko stúpa hore. Táto časť chodby je úzka a nízka, s rozmermi lxl m. Na dne je hlina. Chodba vyúsťuje do menšieho puklinového priestoru, ktorý sa končí zužujúcim sa komínom. Je z väčšej časti zatečený sintrom a má menšiu kvapľovú výzdobu. V mieste zlomu po stenách vidieť sintrový „viacvrstvový“ okraj bývalého jazierka. Dno zlomu je zasutené a možno pod ním hľadať ďalšie pokračovanie jaskyne. V závere bočnej chodby vid­no nápis, ktorý spresňuje dátum prvého prieskumu jaskyne, a aj keď patrí k novším, uvádzame ho v konfigurácii, ako je uvedený na stene jaskyne:

BRAŇO IGOR 1959

 

A. Droppa 24. VII 1959

Hlavná chodba si aj v ďalšej časti zachováva pozdĺžne zošikmený profil. V polo­vici Hlavnej chodby sa zosunula kvapľová výzdoba a spolu s napadanými skalnými blokmi vytvorila medziposchodie. Jeho základ tvorí odlomený stalagmit s prieme­rom 1 m. Miesto, z ktorého sa odlomil, sa nachádza asi 4 m vyššie pri meračskom bode č. 164 a veľmi dobre ho vidno, hoci je pokryté tenkou vrstvou sintrového náteku. V tejto časti jaskyne je pekná náteková aj kvapľová výzdoba. Je tektonicky značne narušená, ale pukliny a zlomy sú druhotne zatečené sintrom. Narušenie pravdepodobne spôsobil posun podložia. Stenové náteky popraskaním vytvorili veľ­ké kryhy s hrúbkou niekoľko mm až do platní hrubých viac ako 10 cm.

V závere sa podzemný priestor rozširuje pri zachovaní výšky, pričom nadobúda charakter jaskynného dómu. Jeho veľkosť opticky zvýrazňujú na dne naváľané veľké bloky.

 

Obr4

 

Na J V stene sú strhnuté sintrové platne, ktoré vznikli postupným navrstvovaním sintrového vápenca. Jednotlivé vrstvy sú mocné 5-10 cm a sú uložené v 3 až 5 vrstvách.

Pred posledným zúžením, za ktorým sa otvára Koncová sieň, odbočuje na Z ďal­šia bočná chodba. Končí sa väčším priestorom s dnom pokrytým jemnou hlinou.

V nej sú žliabky, ktoré svedčia o tečúcej vode. Ide o najnižšie miesto v jaskyni, situované 25 m pod úrovňou vchodu. Vertikálne rozpätie medzi najvyšším bodom jaskyne (zával pri meračskom bode č. 156) a najnižším bodom jaskyne (meračský bod č. 170) je 28 m. Jaskyňa dosahuje celkovú dĺžku 198 m.

Z hľadiska ďalších objavov nových priestorov sú najperspektívnejšie miesta v bočnej chodbe pri meračskom bode č. 156,. kde sa javí možnosť preniknutia do vyššie položených častí jaskyne, Podobne v Koncovej sieni, v jej horných častiach je možné hľadať pokračovanie jaskyne. Obidve bočné chodby odbočujúce na Z dá­vajú možnosti preniknutia do nových priestorov. Perspektívnejšia sa javí chodba pri meračskom bode č. 170.

Z hľadiska geologických procesov môže mať jaskyňa značný význam, pretože sa v nej registrujú prejavy pohybov horninového prostredia v kombinácii s druhotnými sintrovými nátekmi.

Jaskyňa pod vývratom sa nachádza v ľavom svahu dolinky Šuštiačka v nadmorskej výške 962 m, čo je asi 80 m nad dolinkou. Od Priepasťovej jaskyne leží východnejšie pri päte skalného brala. Vchod je orientovaný na S. Tvorí ho úzka puklina široká 1,1m, zužujúca sa smerom dohora na niekoľko cm. Vchod je vysoký 3.3 m. Pôvodne bol zakrytý koreňmi smreka, ktorý dnes leží vyvrátený pred vcho­dom. Jaskyňu objavili roku 1949 jaskyniari z Liptovského Mikuláša. Svedčia o tom nápisy datované rokmi 1949 a 1962 (alebo 1982). V druhej sienke sme našli iniciálky P. H. V literatúre uvádza jaskyňu M. L a 1 k o v i č (1977) bez názvu. Vôbec sa o nej nezmieňuje A. Droppa, ktorý pri prieskume Šuštiačky mal za sprievodcu S. Šrola, ^pravdepodobne jedného zo spoluobjaviteľov jaskyne.

Jaskyňa je puklinového charakteru, s veľmi úzkymi chodbami, vysokými maxi­málne 1,5-2 m. Na dvoch miestach sa rozširuje do priestorov s menšími rozmermi. 9 m od vchodu je priestor s rozmermi 1,6×3,8×1,5 m. Druhá sieň má menší pôdo­rys. 1.6×1 m, ale je vyššia a dosahuje 3,8 m. Jaskyňa je dostupná do dĺžky 23 m. Končí sa veľmi nízkou chodbou vyplnenou sintrovými kôrami a malými kvapľami. Celkove má jaskyňa chudobnú výzdobu. Bohatšie je zastúpená v druhej sieni, kde sú krátke, hrubé kvaple navzájom zrastené. V spodnej časti siene sú sintrové náteky. V tomto mieste presakuje povrchová voda, ktorá sa hromadí v menšom množ­stve v poslednej plazivke. Steny jaskyne sú miestami vyzdobené drapľavými, skoro bradavičnatými sintrovými útvarmi.

Od druhej siene vedie JV smerom plazivka, ktorá bola vyhĺbená objaviteľmi jas­kyne. Pri prieskume sme našli odpaľovací drôt a po bokoch poukladaný materiál.

Jaskyňa má dokumentačný význam.

V jaskyni je možnosť postupu v koncovej plazivke preniknutím cez sintrové kôry.

V malých zasintrovaných komínikoch cítiť mierny prievan.
obr 5
Hrebeňová jaskyňa sa nachádza tesne pod hrebeňom, ktorý je tvorený dolinkou Šuštiačka a Temnou dolinkou pod kótou 1063 m. Na pravej strane dolinky Šuštiačka nad vodopádom až po hrebeň sa vyskytujú väčšie i menšie skalné bralá, v ktorých sa nachádza množstvo previsov a rôznych skalných dutín. Jaskyňa je v nadmorskej výške 1 035 m, čo je nad vodopádom v Šuštiačke vyššie asi o 135 m, nad mostom pri sútoku Štiavnice a Šuštiačky o 238 m. Vchod jaskyne je orientovaný na J. Nachádza sa pod skalným previsom vysokým 7-10 m, tiahnucim sa v smere VJV-ZSZ. Portál má výšku 1,6 m a šírku 2,9 m. Na dne je drobnejšia suť premie­šaná s humusom. Sú tu stopy po človeku: uložená žrď, ktorá vyrovnáva terén, a rozpadnutá lepenka. Po pravej strane, kde sa zvislá stena spája s dnom jaskyne, vidieť pomedzi skaly otvor, ktorý sa zvažuje pod klenbu skalného masívu. Z hľadis­ka ďalšieho postupu bude potrebné vyhĺbiť v tomto smere prieskumnú sondu.

Po 6 m od vchodu sa jaskyňa zužuje a znižuje do úzkej chodby s rozmermi 1 m šírky a 0,7 m výšky. Za zúžením jaskyňa pokračuje v dĺžke 3,5 m veľmi nízkou, ale dostatočne širokou chodbou, ktorá sa zatáča smerom na západ. Dno chodby tvo­rí skalná suť, na ktorej je silná vrstva humusu. Ten obsahuje kosti drobných zvierat a veľké množstvo kroviek a hlavohrudí hmyzu. Sú tu zastúpené nasledovné druhy: bystruška fialová (Carabus violaceus), lajniak hladký (Geotrupes vernalis), lajniak lesný (Geotrupes silvaticus), liskavka fialová (Chrysomela violacea), liskavka jelšo­vá í Chrysomela aenea), liskavka reďkovková (Chrysomela viridula). Zvyšky hmyzu sa nachádzajú v truse po líške obyčajnej (Vulpes vulpes).

Jaskyňa je ukončená malým priestorom, ktorý vznikol na pukline S-J a ide kolmo na chodbu. Priestor dosahuje výšku okolo 1 m. V tejto časti jaskyne je chudobná výzdoba v podobe nátekov a neveľkých kvapľov.

Okrem dokumentačného významu je jaskyňa zaujímavá aj z hľadiska zoologické­ho pre množstvo drobných kostí a zvyškov hmyzu.

Jaskyňa pod listom sa nachádza o jeden skalný rad nižšie od Hrebeňovej jaskyne v nadmorskej výške 1 027 m. Jej vchod je od nej vzdialený asi 50 m smerom na SZ. Pod skalnou stenou s previsom dlhým 6,7 m je sutina, kde sa vytvorila lievi­kovitá zníženina plná lístia, ktorá ústi do jaskynného vchodu. Dosahuje výšku 0,4 m a šírku 1 m. Po 0,5 m sa podzemný priestor zväčšuje do siene dlhej 8,6 m, tiahnucej sa SV smerom. V záverečnej časti jaskyne je priestor vytvorený na kolmej pukline smeru 315° a má dĺžku 9,4 m. Výška priestorov sa pohybuje od 1,5 m do 4,5 m. Hneď pri vchode visia zo stropu korene. Výzdobu jaskyne tvoria guľovité stalaktity. V zadnej časti je najbohatšia výzdoba. Strop, steny a podlaha sú vyzdobené kvapľami, nátekmi a drobnými jazierkami. V časti jaskyne, ktorá klesá na východ, je možnosť ďalšieho postupu, pretože sa tu črtajú malé priestory vyplnené suťou.

Puklinová jaskyňa v Šuštiačke sa nachádza v pravom svahu dolin­ky v úseku od vodopádu k jej ústiu do hlavnej doliny. Malý vchod s rozmermi 0,3×0,7m je v nadmorskej výške 878 m, čo je asi 30 m nad dnom Šuštiačky. Je v nevýraznej skale oproti prameňu (v zime ľadopádu) na druhej strane dolinky. Jas­kyňa je dlhá 6 m, so šírkou do 0,8 m a výškou 2,5 m. Jaskyňa má dokumentačnú hodnotu.

 

 

Dvojitá previsová jaskyňa sa nachádza asi 10 m východne od Puklinovej jaskyne v tej istej nadmorskej výške. Malý previs prechádza do dvoch úzkych chodieb s dĺžkou 3 m a 1 m. Jedna z chodieb komínovito vybieha do výšky 1,5 m. Jaskyňa má len dokumentačnú hodnotu.

Skalný amfiteáter. Vo vrchnej časti dolinky Šuštiačka, na západnom sva­lu vrchu Slemä (1 154 m) smerom na kótu 1 474 m vystupujú vápencové bralá. V jednom z nich v nadmorskej výške 1 377 m sa nachádza rozsiahly skalný medzistupeň. Je to obrovský skalný oblúk otvorený jednou stranou na ZJZ a z druhej strany chránený skalným bralom kolmo sa dvíhajúcim do výšky 3-50 m. Na medzistupeň. ktorý svojím tvarom pripomína amfiteáter, sa dá dostať z juhu zlezením menšieho skalného stupňa alebo zo severu úzkym chodníčkom pomedzi skaly. Na jeho úpätí sa vplyvom mrazového zvetrávania vytvorili menšie jaskyne.

Jaskyňa v skalnom amfiteátri č. 1 (SA 1) leží hneď pod vysokou skalnou ihlou a je z jaskýň tu vytvorených najväčšia. Dosahuje dĺžku 6 m. Vchod leží uprostred dvoch rozvetvujúcich sa krátkych chodieb. Tesne pred vchodom sú napadané skalné bloky, ktoré sa zrútili z priechodu medzi skalnou ihlou a bralom nad jaskyňou. V profile dosahuje jaskyňa výšku 1,5 m.

Jaskyňa v skalnom amfiteátri č. 2 (SA2) je 11 m severnejšie od SA L Oválne vymodelovaná jaskyňa má dĺžku 2 m a sleduje oblúk skalného stupňa.

Jaskyňa v skalnom amfiteátri č.3 (SA3) zasahuje hlbšie do masívu a je členitejšia ako SA2. Jej dĺžka nepresahuje 2,5 m. Vchody medzi SA2 a SA3 sú vzdialené od seba 3 m.

Jaskyňa v skalnom amfiteátri č. 4 (SA4) je v severnom cípe skal­ného stupňa a do masívu sa zarezáva do hĺbky skoro 3 m. Vzdialená je od SA3 asi 25m od severného konca skalného stupňa 20 m.

Jaskyne v skalnom amfiteátri nemajú zvláštny význam, ale sú ukážkou mrazovej modelácie skalných stupňov.

Jaskyňa jazvečí hrad. Vchod do jaskyne sa nachádza na južnej strane skalného hrebienka, ktorý sa tiahne východným smerom nad sútokom potokov Šuš­tiačka a Štiavnica. Je v nadmorskej výške 863 m, čo je 66 m nad sútokom a vo vzdia­lenosti 180 m. Silne narušený skalný. rad je prestúpený množstvom puklín a krát­kych, nízkych, navzájom poprepájaných chodbičiek.

Jaskyňa bola vytvorená mrazovým zvetrávaním pozdĺž puklín. Šírka hlavnej chodby je 1,2 m a výška 1,19 m. Dno jaskyne smerom dovnútra mierne stúpa. Je pokryté ostrohranným skalným materiálom opadaným zo stien a stropu, vyplnené hlinou. V zadnej časti sú náteky mäkkého bieleho sintra. V časti, kde pôsobí denné svetlo, sú náteky porastené zelenými riasami. V jaskyni cítiť mierny prievan, ktorý svedčí o komunikácii s jednotlivými vchodmi ležiacimi západne vo vzdialenostiach: 3.6 m. 5.6 m, 8,2 m a 11,3 m. Posledné dva otvory dosahujú dostupnú dĺžku 2,7 a 3 m.

Jaskyňa má dokumentačný a zoologický význam. Je využívaná jazvecom alebo líškou ako brloh. Nachádzajú sa tu kosti recentných zvierat.

Jaskyne nad šlógom sa nachádzajú v blízkosti Jaskyne jazvečí hrad v hre­bienku zvažujúcom sa na západ. Ich nadmorská výška je 847 m, asi 50 m nad tokom Štiavnice. Vysoké skalné bralá, idúce rovnobežne s Jánskou dolinou v smere J-S, dosahujú výšku 8-12 m. Dĺžka celého previsu je 46 m. Na dvoch miestach zachádza hlbšie do masívu a vytvára dve krátke jaskyne. Tie sú trojuholníkového priečneho profilu. Steny aj stropy sú bez výzdoby. V strope väčšej jaskyne sú malé stropné kanáliky s priemerom 8-12 cm. Dno je pokryté jemnou suťou a hlinou. Ústia obi­dvoch jaskýň sú sklonené smerom do hlavnej doliny.

Jaskyňa medvedí brloh sa nachádza v strmom hrebeni medzi dvoma ra­menami potoka Šuštiačka v nadmorskej výške 1 302 m, teda 160 m nižšie, ako je vrcholová kóta Zadnej poľany (1 463 m), približne 300 m smerom na Z. Vchod sa nachádza asi 25 m od hrebeňa typu crete na S v smrekovom poraste. Východným smerom od vchodu do jaskyne je v uvedenom hrebeni malé ploché sedielko.

Vchod má oválny priečny profil (0,6×0,5 m) a je orientovaný na severozápad. Od vchodu do vnútra jaskyne dno mierne klesá, ale po 1,5 m sa vyrovnáva, je ploché a vystlané drobnými vetvičkami a trávou. Humus na dne vznikol z ihličia vetvičiek nanosených medveďom, slúžiacich ako výstielka do zimného brlohu. Podzemný priestor je 1,2 m vysoký a 0,7-0,9 široký v mieste ležoviska. Po 4,2 m priameho smeru na JV sa dno dvíha k malému prítokovému kanáliku, ktorý sa kľukatí a po­stupne zužuje z 0,4 m až do úzkych nepriechodných dutín. Zadná časť jaskyne je pokrytá nátekmi mäkkého a tvrdého sintra, na ktorom sú stopy po prítomnosti med­veďa v jaskyni – zádrapy pazúrov. Samo ležovisko medveďa je 2,5-3 m od vchodu. Jaskyňa je bez ďalšej perspektívy postupu a má len dokumentačný charakter.

Múľová jaskyňa leží v druhom výraznom brale od vrcholu kóty 1 063m smerom na J k vodopádu. Prístup ku vchodu je z východnej strany brala po úzkej terase. Jaskyňa dosahuje dĺžku 3,4 m. Výška vchodu je 1,6 m, šírka 1,2 m. Jaskyňa má puklinový charakter. Zväčšuje sa mrazovým zvetrávaním a priesakom atmosférických vôd po zvislej pukline. Vzadu sa mierne rozširuje. Jaskyňa má len dokumen­tačnú hodnotu.

 

ZÁVER

Cieľom tohto príspevku bolo charakterizovať zo speleologického hľadiska dolin­ku Šuštiačku, predstavujúcu málo preskúmanú časť Jánskej doliny. Tým sa postup­ne kompletizuje súpis zdokumentovaných krasových javov tejto časti Demänov­ských vrchov.

Z hľadiska postupu do ďalších priestorov sa ako najperspektívnejšie javia: Hre­beňová jaskyňa, Priepasťová jaskyňa a Jaskyňa pod vývratom. Prameň nad vodopá­dom odvodňuje časť masívu Ohnišťa a tiež môže byť kľúčom k prieniku do nových priestorov.

 

 

LITERATÚRA

DROPPA, A.: Krasové javy Jánskej doliny na severnej strane Nízkych Tatier. Československý kras, 21, Praha 1969, s. 73-96.

DROPPA, A.: Prehľad preskúmaných jaskýň na Slovensku. Slovenský kras, 11, Martin 1973, s. 111-157.

KETTNER, R.: Svätojánska dolina v Nízkych Tatrách, Trochu geológie, zvl. otisk z Časopisu turistu, r. XIV, Praha 1932.

KUBÍNY, D.: Krasové systémy v obalových sériách Liptovských a Nízkych Tatier. Slovenský kras, 3, Martin 1961.

LALKOVIČ, M.: Správa o činnosti SSS za rok 1975. Slovenský kras, 15, Martin 1977, s. 158.

MITTER, P.: Niektoré poznatky o modelačnej činnosti mrazu v krasových územiach Západných Kar­pát. Spravodaj SSS, 1-2/1987, Martin 1987, s. 3-7.

MITTER, P.: Geomorfologický výskum štátnej prírodnej rezervácie Ohnište. Záverečná správa, L. Mikuláš 1982.

ŠULEK, R.: Genéza a stratigrafia Jelenej jaskyne v Jánskej doline. SOČ, Stredná lesnícka škola, Lip­tovský Hrádok 1989.