Jaskyna Zlomísk v Jánskej doline bola okrem iného známa aj existenciou rozsiahlych jazier a sifónov, resp. volných priestorov za nimi. Charakteristické je tiež kolísanie hladiny v sifónoch. Jaskynu sme v bežne dostupnom rozsahu v minulosti preskúmali a zamerali v dlžke 2812 m (pozri lit. Hochmuth Z. – Holúbek P. 1995 a, b). Z mapy, ktorú vyhotovila sekcia o.s. Lipt. Mikuláš Srol S. – Mach K. asi r. 1972 sme odmeraním zistili, že za sifónmi sa nachádzajú chodby v dlžke ešte aspon 429 m.

Presná topografia týchto chodieb a prípadný potápacský prieskum jazera na ich konci bol motívom už nášho pociatocného záujmu o jaskynu koncom 80 – tých rokov.
Z ústneho podania a sporadických materiálov uverejnených napr. vo výrocných správach o cinnosti SSS sme sa dozvedeli, že jazero, resp. tzv. 1. sifón, ktorým sa na západnom konci bežne dostupná jaskyna koncí niekedy, približne raz za 12 rokov vysychá a objavuje sa za ním chodba, konciaca dalším, 2. sifónom. Prvýkrát sa o tom presvedcil 29.1.1972 P. Hipman. Vtedy bolo jazero na konci chodby vyschnuté a po bahnom pokrytých skalách došli k otvorenému 2. sifónu. Na dne bola ale mláka vody, preto sa rozhodli, že sa sem vrátia o týžden. K tomu však ale na zásah „vyšších síl” nedošlo a prieskum castí za sifónom uskutocnila o.s.Lipt.Mikuláš, kedy tieto casti preskúmali S. Srol a kol. a a aj ich zamerali. O potápacský prieskum jazier sa nik nepokúsil. Ešte raz 2. sifón znova vyschol, bolo to v decembri r. 1984. Vtedy tieto casti navštívili niektorí další jaskyniari z o.s. L. Mikuláš, napr. J. Smoll, J. Knapp,F. Bernadovic, I. Chovan, A. Gresch. Z tohto pobytu sa zachovali niektoré fotografické snímky, napr. z clnkovania na jazerách. Sifón bol suchý až do januára, kedy sa opät zaplavil. Dalším, kto sa pokúšal preskúmat tieto casti, bol V. Zikeš, ktorý sa niekedy v r. 1982-4 v jazerách potápal, nepochybne v sifóne c. 1, ale ci prekonal 2. sifón, je otázne, domnievame sa, že nie.
Náš pôvodný záujem o jaskynu súvisel práve s riešením tejto problematiky. Jaskynu som navštívil v sprievode P. Hipmana už r. 1973. Podla vtedy vyhotoveného nácrtku sme sa v r. 1988 pokúsili zorganizovat potápacský prieskum jazera. Ukázalo sa, že vec nie je taká jednoduchá a pri našom prvom pokuse sme dokonca ani nenašli jazerá ale omylom vošli do chodieb, kde v r. 1993 B. Smida a kol. uskutocnili objavy vyššie položených castí. Režim kolísania vody v jazerách sme vtedy vôbec nepoznali a nedošlo ani k odovzdaniu poznatkov od predošlej generácie, ako je to u nás zvykom. Pri dalšej akcii dna 11.3.1989 sme sa v zložení F. Kolbik- Z. Hochmuth do jazera na konci známych castí zanorili, no práve vtedy bol stav vody vysoký. Zaplávali sme asi 30 m a konštatovali, že na konci zaplavenej chodby je tesná diera, ktorou sme si netrúfali preliezt. Až dalšia, v poradí naša 3. akcia bola pomerne úspešná. Dna 24.2.1990 sme po príchode k sifónu c. 1 zistili, že tento je suchý. Chodba za ním sa tiahnúca bola dlhá asi 45 m a koncila sa jazierkom, zjavne 2. sifónom. Na dne pred jazierkom sme našli stopy po plutvách. Domnievame sa, že to boli stopy zo Zikešovho pokusu, tiež asi za podobnej hydrologickej situácie. Na pohlad bolo jasné, že prienik nebude lahký. Preto F. Kolbik a I. Simkovic zaliezli do sifónu tlaciac flašu so vzduchom pred sebou. Cakací cas bol 1 hod. a chlapi ho aj náležite využili. Zistili, že síce obtiažne, ale prekonatelný sifón je a za ním, už bez prístrojov prešli suchými castami a došli k 2 jazerám za sebou, ktoré preplávali a zistili, že pokracujú sifónom. Transport potápacského materiálu pomerne dlhým úsekom sme si však vtedy nevedeli celkom predstavit a považovali sme za vhodnejšie, keby sa dalo preniknút za jazerá „na sucho” bud za uvedenej situácie, ked vyschne i 2. sifón, prípadne prerážkou zo suchých castí. Ako dalšia alternatíva sa uvažovalo cerpanie sifónu pri nízkej hladine. Hladina jazier však tesne po našej akcii stúpla a aj ked sme hladinu nepravidelne stále sledovali, až v r. 1996 sa znova zopakovala situácia, ktorá dávala nádej na úspešný prieskum.
Dlhá a chladná zima v r. 1995-6 spôsobila zastavenie prítoku krasových vôd do masívu a pocas vcelku vzrastajúcej aktivity v doline v súvislosti s mapovaním J. Nová Stanišovská i prieskumom v iných castiach J. Zlomísk (za Bakuninovým komínom) sme pozorovali od zaciatku roka slubne klesajúcu hladinu.
Pri návšteve P. Holúbka a S. Votoupala dna 28.12.1995 bolspozorovaný výrazný pokles hladiny koncového sifónu v jaskyni a suchou nohou sa dalo preniknút 20 m za 1. sifón. Až 7.2.1996 však P. Holúbek a S. Votoupal zistili další významný pokles hladiny a prišli k sifónu c. 2 ktorý tvorilo malé jazierko. Zistili sme ale, že hladina dalej klesá, priemerne asi 20 cm za týžden. Boli tu ovšem obavy z konciacej zimy, no rozhodli sme sa ma t pevné nervy a ešte pockat. Bolo však jasné, že sifón asi úplne nevyschne a preto sme sa definitívne rozhodli pre cerpanie 2. sifónu, aby bolo možné casti za ním pohodlne zamerat i uskutocnit potápacský pokus v jazerách. Preto sme v rámci príprav dna 25.2.1996 s P. Holúbkom zamerali chodbu až k 2. sifónu a vytipovali miesto pre hrádzu. V dalších dnoch sa vybudovala zásluhou spojených síl o.s. Nicolaus a L. Mikuláš hlinená hrádza asi 20 m od jazera.
Roozhodujúci den nastal 9.3.1996. Po predchádzajúcom vstupe do jaskyne clenov: Vajs J., Holúbek P., Lisý P., Kovácik M. a Prochádzka P., Vanék P. z o.s. SSS L. Mikuláš a Nicolaus, ktorí ešte dokoncili hrádzu, vchádza do jaskyne skupina Z. Hochmuth, V. Durcek a J. Mikloš. Niesli sme okrem potápacského materiálu aj krídlové cerpadlo Sigma K-2 a príslušenstvo k nemu. Uvažovali sme a boli pripravení na rôzne varianty kotvenia pomocou konzoly na stenu, nakoniec sa však ukázalo najlepším ukotvenie na drevený kôl zakopaný do dna a obložený kamenmi. Sacia hadica bola 1 cólová plastiková, výtlacná plátená, hasicská. Na prvý raz všetko zafungovalo a cerpanie sme zacali o cca 14.00 hod. Všetci sa radi vystriedali pri cerpaní, aby sa zohriali, niektorých dokoca nebolo možné od cerpadla odtrhnút. Pozorovali sme hladinu i merali pomocou vedra náš výkon. Priemerne sme cerpali asi 20-30 l/min. Voda klesala rýchlostou asi 10 cm za hodinu. Objavili sa problémy s nasávaním bahna, niekolkokrát sme museli cerpadlo preplachovat. Cerpali sme až do vecera, hladina klesla takmer o 80 cm a objavila sa nízka sienka s tesnou dierou na dne. Bolo jaské, že vycrerpat sifón a robit prieskum v noci by bolo neúnosné, takže sme cerpanie na noc prerušili.
Ráno dna 10.3. pokracujeme v cerpaní, posilnení o slovensko-ceského potápaca Hutnana a tiež M. Ferletákovú. Zistili sme nepríjemnú vec  do cerpaného sifónu prúdi pomedzi sedimenty na dne prítok, ktorý pocas 12 hodinovej prestávky zvýšil hladinu vody v sifóne asi o 25 cm. Bolo teda nutné neustále cerpanie, bez prestávok. Sifón sa nakoniec otvoril a hned ním cez bahnitú tesnú dieru preniklo na druhú stranu potápacské družstvo v zložení: potápaci D. Hutnan a V. Durcek, podporné družstvo J. Mikloš, P. Vanék. Po vyriešení niektorých technických problémov, ked sa rozhodli obetovat a ostat pri cerpadle J. Vajs a P. Prochádzka, cez sifón preliezli 2 meracie družstvá, ktoré zacali s meraním. Priamo od sifónu postupovali P. Holúbek a P. Lisý, od jazier, spät, Z. Hochmuth a M. Ferletáková.
Najviac sme si ale slubovali od potápacského prieskumu. Na konci jazier sa asi o 11 hod. zanoril V. Durcek, a krátko za ním D. Hutnan. Tahali prieskumnú šnúru kotvenú na závale medzi 1. a 2. jazerom. Výstroj  iba jediná flaša umiestnená na boku. Ukázalo sa, že po pár metroch za obrovské jazero šírky okolo 8m pod hladinou mení v obrovský zával. Tento prekonali iba so znacnými tažkostami, na hranici prieleznosti i pri redukovanej výstroji. Za závalom sa nachádza akási podvodná sien, zjavne pokracovanie jazera, ale bez hladiny. V priamom smere pokracuje dalším závalom, ktorý by sa možno dal prekonat, ale po dôkladnom a niekolkonásobnom zanorení. Skúšali to tiež akousi chodbickou na lavej strane, ale márne. Medzitým si tak vodu zakalili, že sa rozhodli pre návrat. Celková dlžka od vinu tej šnúry bola 55 m, z toho však asi 20 po hladine, takže zatial preskúmaná dlžka sifónu je 35 m, dosiahnutá hlbka asi 5 m. Napriek pomerne skromnému výsledku nevylucujeme pokracovanie v potápacských pokusoch v budúcnosti, najmä za podobnej hydrologickej situácie, nakolko je velmi pravdepodobné ešte pomerne rozsiahle pokracovanie jaskyne za jazerami.

Zameranie chodieb za sifónom podstatne zlepšilo naše predstavy o jaskyni a najmä doplnilo chýbajúci výškopis. Pripojená mapa castí za sifónom podáva obraz o jej topografii. Je zrejme, že smer jaskyne, ktorý je v predchádzajúcich castiach generálne od východu na západ, sa mení a jazerá smerujú priamo na sever až severovýchod, teda približne k pramenom v Medzibrodí. Zameraním vzrástla dlžka jaskyne z pôvodných 2903 m (aj s Decembrovou sienou) na 3405 m.
Prínosom boli aj organizacné a technické skúsenosti, ktoré získal na akcii pomerne velký kolektív jaskyniarov. Ukázalo sa, že je v silách jaskyniarov zvládnut cerpanie nárocného sifónu hlboko v útrobách jaskyne bezpecným a jednoduchýnm spôsobom, ktorý sa síce v minulo ti casto používal, no v novšej dobe nebol využitý v žiadnej našej jaskyni.
Literatúra:
HOCHMUTH, Z., HOLÚBEK P., 1995: Mapovanie jaskyne Zlomísk ukoncené. Speleofórum, Praha, s. 38-40
HOCHMUTH, Z., HOLÚBEK, P., 1995: Topografia a geomorfologické pomery Jaskyne Zlomísk v Jánskej doline. Slovenský kras XXXIII, Lipt. Mikuláš, s. 17-34
VAJS, J., 1993: Babylon názvov. Spravodaj SSS 3, s. 29-32
BERNADOVIC, F., 1996: Šrolovou stopou. Spravodaj SSS 1, s. 16-18

 

Facebook komentár

Pridaj komentár

Close Menu
Optimization WordPress Plugins & Solutions by W3 EDGE