Ked sme si pred rokmi so záujmom precítali správu o „spievajúcej“ hube v jednej z jaskýn Demänovskej doliny (Holúbek, 2001, 2002), netušili sme, že sa raz dostaneme do priestorov jaskyne, ktorej steny a strop budú doslova posiate hubami. Kým „spievajúca“ huba Helvela silvicola – chriapac lesný, ako naznacuje už jej názov, potrebuje tienené prostredia aspon s malou prítomnostou svetla, náš nález sa vyskytoval hlboko v podzemí. Ako je to možné?

Jaskyna Sokolová v Jánskej doline je slovenským speleológom pomerne dobre známa (Vanek a Hurtaj, 1998). Jej vchod sa nachádza v najvyšších častiach jaskynných priestorov a jej traktom sa dá postupovat na nižšie poschodie s podzemnou riekou.

Vody pretekajúce jaskynou sú z väcšej casti ponornými vodami Štiavnice, ktoré sa do podzemia dostávajú prostredníctvom ponorov na styku nekrasového územia pod Puchalkami s vápencovo- dolomitickými horninami masívu Ohništa. Ponor Štiavnice do jaskyne Sokolová je známy odnepamäti a patrí medzi prvé krasové javy Jánskej doliny spomínané v literatúre. V priestoroch spodného poschodia sa nachádza spletitý labyrint chodieb, ktoré sa pocas záplav vyplnajú vodou, anorganickými sedimentmi a zvyškami rastlín, naplavených z povrchu. Posledné roky boli nevídane bohaté jednak na zrážky a jednak na prívalové vody (Holúbek, 2010). Zaciatkom mája sa Jánskou dolinou valilo tolko vody, že zaplnila vyvieracku Hlbokô až po strop, pri ladových sondách sa vylievala na cestu a na ceste pod Jaskynou zlomísk sa prelievala cez mostík. Podobná situácia bola v tom istom case aj v susedných dolinách – Malužinskej, Brtkovicnej, Ilanovskej, Demänovskej, Mošnickej. V Jánskej doline však stav vody ovplyvnilo aj rozsiahle odlesnenie a tažba lesnej kalamity v južnej casti doliny. Rozsiahla tažba stromov a spracovanie kmenov prebiehali aj v blízkosti jaskyne Sokolová a zaprícinili znos organického materiálu a zvyškov kôry, pilín a driev cez ponory dovnútra jaskyne. Tu sa v case záplav usadili na stenách a strope jaskyne, najmä v tíšinách, akými sú priestory v chodbe s názvom Stojatá voda. Ked sme ich v novembri tohto roku navštívili, boli doslova obrastené hubami. Na stenách chodby sa na hlinitej vrstvicke so zachyteným ihlicím a zvyškami driev vyskytovala vrstva bielej plesne, ktoré spolu tvorili výživný substrát pre podhubie v tom case okolo 40 žltkastokrémových stromcekovito rozkonárených plodníc stielok bazídiových húb velkosti 5 – 7 cm. Podla fotografií, ktoré sme urobili na mieste ich výskytu, sme ich dalej urcovali vizuálne. V literatúre sme sa dopátrali rodu Lentaria (lentária), ktorý je zastúpený jedenástimi druhmi, z ktorých sa na Slovensku vyskytujú štyri. Huba z jaskyne Sokolová pripomína najviac hubu Lentaria epichnoa (slovenský názov lentária žltkastokrémová; ceský názov tužnatka tríslová – tento druh však z územia CR v minulosti vymizol), známu z niekolkých lokalít na území Slovenska. Rastie na hnijúcom dreve a ihlicí ihlicnatých stromov. V roku 1999 ju identifikovali J. Kuthan a kol. na rozkladajúcom sa kmeni jedle v Bukovských vrchoch a v roku 2002 ju našiel D. Blanár na smrekovom ihlicí v Stolických vrchoch. Areál rozšírenia lentárie žltkastokrémovej však bude zrejme širší, kedže územie Slovenska nie je z mykologickej stránky ešte stále dostatocne preskúmané.

Systematické zaradenie nálezu:

Fungi

Basidiomycota

Agaricomycetes

Gomphales

Lentariaceae

Lentaria

Lentaria epichnoa (Fr.) Corner 1950

 

To však stále nebola vycerpávajúca odpoved na našu otázku v úvode. Ako je možné, že huby ako táto dokážu rást hlboko v podzemí, bez prítomnosti svetla? Svetlo je faktor, ktorý vo velkej miere ovplyvnuje rozvoj mycélia (podhubia) húb, ale nie je pre život húb nevyhnutne potrebné (!). Vplyv svetla na huby závisí od množstva a druhu svetla, ako aj od druhu huby. Poznajú to najmä hubári a pestovatelia jedlých húb – najviac svetla potrebujú na vývoj trúdniky a hlivy, naproti tomu šampinóny alebo hluzovky na svoj rast svetlo vôbec nepotrebujú. Mnohé druhy húb sa za prítomnosti slabšieho svetla rôzne deformujú a vytvárajú strapcovitý alebo kríckovitý habitus, podobný, ako mala naša „jaskynná“ huba. Huby sú skutocne prazvláštnymi obyvatelmi našej planéty. Povedzme si o nich trochu viac. Hoci patria medzi najstaršie žijúce organizmy na Zemi, úplne neprávom boli dlhý cas na okraji vedeckého záujmu. Až do 18. storocia ich dokonca považovali za diablovo dielo, pretože sa nevedelo, z coho vlastne rastú. Dnes tvoria samostatnú ríšu organizmov. Doteraz bolo opísaných niekolko stotisíc druhov húb a predpokladá sa, že dalších najmenej 100 000 druhov caká na svoje objavenie. Kedže ich telá neobsahujú chlorofyl na viazanie slnecnej energie a neprebieha v nich fotosyntéza ako v rastlinách, na život nepotrebujú svetlo. Huby dýchajú kyslík a vylucujú kyslicník uhlicitý, rovnako ako clovek. Niektoré huby sa dožívajú až 700 rokov a sú takmer neznicitelné – dokážu prežit niekolkohodinové varenie i extrémne polárne teploty. Huby môžu vyrást prakticky kdekolvek – na skale, kove i skle. V prírode plnia funkciu reducentov, dekompozitorov – podielajú sa na kolobehu látok tým, že organickú hmotu roz- kladajú spät na jednotlivé základné anorganické stavebné komponenty – prvky a zlúceniny. Kedže sa pomerne rýchlo rozmnožujú (jedna plodnica je schopná za hodinu vyprodukovat 25 – 40 miliónov výtrusov, co predstavuje množstvo zhruba 10 miliárd výtrusov za dva týždne života huby) a ich mikroskopické výtrusy sa lahko rozširujú, osídlili huby celý svet. Parazitické (cudzopasné) huby získavajú živiny zo živých alebo mrtvych organizmov, napr. z hnijúceho lístia, dreva, zo zvyškov uhynutých živocíchov, ale aj z pokožky cloveka – huby, ktoré sa vyvíjajú na úkor svojich hostitelov, môžu byt prícinou chorôb mikroorganizmov, rastlín, živocíchov aj cloveka. To však naštastie nie je prípad lentárie, ktorá rozkladá odumreté organické zvyšky ihlicnatých drevín i v Sokolovej jaskyni v Jánskej doline.

Literatúra

Blanár, D. & Mihál, I. 2002. Mykoflóra okolia Revúcej I (Slovenské rudohorie – Revúcka vrchovina). In Uhrin M. (Ed.): Výskum a ochrana prírody Muránskej planiny, Revúca, 3, 33–52. Holúbek, P. 2002. Spievajúca huba pozoruhodný nález v jaskyni. Vesmír, 81, 6, 316–317. Holúbek, P. 2001. Pozoruhodná huba v slovenských jaskyniach, alebo jeden nevšedný speleologicko- mykologický mediálny príbeh. Spravodaj Slovenskej speleologickej spolocnosti, 32, 4, 29–32. Holúbek, P. 2010. Záplavy v Jánskej doline. Sinter, 18, 17. Kuthan, J. – Adamcík, S. – Antonín, V & Terray, J. 1999. Huby Národného parku Poloniny. Manuskript, Správa NP Poloniny, Snina, 1–197. Vanek, P. & Hurtaj, M. 1998. Jaskyna Sokolová – objav a cesta k nemu. Spravodaj Slovenskej speleologickej spolocnosti, 29, 3, 49–10.

Facebook komentár
  • OLYMPUS DIGITAL CAMERA
  • OLYMPUS DIGITAL CAMERA
  • OLYMPUS DIGITAL CAMERA
  • OLYMPUS DIGITAL CAMERA
  • OLYMPUS DIGITAL CAMERA
  • OLYMPUS DIGITAL CAMERA
  • OLYMPUS DIGITAL CAMERA
  • OLYMPUS DIGITAL CAMERA
  • OLYMPUS DIGITAL CAMERA
  • osvetlene pomocou Halama
  • osvetlene pomocou Halama
  • OLYMPUS DIGITAL CAMERA
  • OLYMPUS DIGITAL CAMERA
  • OLYMPUS DIGITAL CAMERA
  • OLYMPUS DIGITAL CAMERA
  • OLYMPUS DIGITAL CAMERA
  • OLYMPUS DIGITAL CAMERA
  • OLYMPUS DIGITAL CAMERA
  • OLYMPUS DIGITAL CAMERA
  • OLYMPUS DIGITAL CAMERA
  • OLYMPUS DIGITAL CAMERA
  • OLYMPUS DIGITAL CAMERA
  • OLYMPUS DIGITAL CAMERA
  • OLYMPUS DIGITAL CAMERA
  • OLYMPUS DIGITAL CAMERA
  • OLYMPUS DIGITAL CAMERA
  • OLYMPUS DIGITAL CAMERA
  • osvetlene pomocou Halama + blesk
  • OLYMPUS DIGITAL CAMERA
  • OLYMPUS DIGITAL CAMERA
  • OLYMPUS DIGITAL CAMERA

Pridaj komentár

Zatvoriť menu
Optimization WordPress Plugins & Solutions by W3 EDGE