Peter Vaněk, Martin Hurtaj

(Spravodaj sss 3/1998)

Začiatok tajomstva ponorných vôd v Jánskej do­line sa začína ponorom P 1, kde sa ponára riečka Štiavnica, aby sa potom objavila o 105 m nižšie a 2400 m ďalej vo vyvieračke Hlboké. Ako a kadiaľ prekonáva túto vzdialenosť, to dodnes zostáva záhadou. Jediným známym miestom s podzem­ným tokom bola jaskyňa Sokolova (Pred Bystrou) v blízkosti spomínaného ponoru P 1 s krátkym úsekom aktívneho riečiska

a potom už len samot­ný výver Hlboké. Vody v jaskyniach Zlomísk a Poschodový potok sa nepodarilo preukázateľne spojiť s povrchovým ani podzemným tokom Štiavnice. Avšak pri jaskyni Poschodový potok je to len otázkou farbiacej skúšky, nakoľko vody Štiavnice prenikajú do jaskyne priamo z koryta toku a doteraz boli farbené len vody ponárajúce sa do ponoru P 1.

Situácia sa však teraz, aspoň čo sa týka súvislosti ponorných vôd a jaskýň Sokolova a Poschodový potok, čiastočne zmenila. Prečo ? Objavom nových priestorov v jaskyni Sokolova, kde sa nachádzajú viaceré vodné toky, ktoré by mohli vniesť do prob­lému nové svetlo. Je paradoxom, že objav sa často sláva dielom náhody a nie sústredenej, húževnatej práce na správnom mieste. Buď je zlé miesto a veľa húževnatosti, alebo dobré miesto, ale málo húžev­natosti. Môžete si vybrať. Ale jedno pravidlo určite platí. Ak chýba čo i len jedna z týchto skutočností, tak sa vlastného objavu asi nedočkáte. Nás k obja­vu priviedla kombinácia zlého miesta s nemalým množstvom húževnatosti. Tri roky sme pracovali v jaskyni Priepasťová aby sme dokopy objavili necelých 30 m. Asi sme vybrali zlé miesto. Sklama­ní sme začali pracovať v jaskyni Stará poľana. Kto ju pozná, vie, aké sú v nej podmienky. Asi sme vybrali ťažké miesto. Až táto skutočnosť a tento vývoj nás dostal 21. februára 1998 do jaskyne Sokolova, kde sme našli správne miesto.

 

Jaskyňa Sokolova sa nachádza v nadmorskej výške 899m necelých 30m nad sútokom Štiavnice a Bystrej. Je to geologicky mladá jaskyňa budova­ná v strednotriasových vápencoch, dlhá 298,5m (meranie a mapa S. Šrola 1950), chudobná na sintrovú výzdobu, o to bohatšia na biely plastický sinter. Chodby boli a sú tvorené podzemnými vodami Štiavnice, zanechávajúc riečny charakter chodieb s bohatým výskytom žulových štrkov a pieskov. Zaujali nás dva lieviky vytvorené prá­ve v týchto nánosoch. Skúšali sme v nich pra­covať (sporadicky) už v roku 1994. Neboli sme jediní, ktorí v jaskyni pôsobili. Podľa technic­kých denníkov v SMOPaJ sme zistili, že ako prví ju zamerali P. Revaj, S. Šrol, P. Chlebo J. Volko a J. Lukáč v roku 1951. Potom sa o jaskyňu zaují­mali Dr. A. Droppa (meranie a mapa 1959, name­raná dĺžka 288m), P. Hipman (osobné ústne podanie), F. Bernadovič (1979), Z. Hochmuth (1987, 1998). O archeologických hodnotách píše Dr. J. Bárta v článku „Nešťastie a smrť v jasky­niach” v Krásach Slovenska 1970 kde spomína kostru pastiera nájdenú v jaskyni. Tento zoznam svedčí o tom, že jaskyňa bola známa a navštevo­vaná. Tak isto ako ostatní prieskumníci, ani my sme neobjavili žiadne nové voľné priestory, dokým neprišla nová myšlienka Martina Hurtaja, keď navrhol ďalšie perspektívne miesto na kopa­nie. Toto miesto je v Barokovej sieni (S. Šrol 1950), ktorá sa nachádza na južnom konci jaskyne, kde sa predpokladalo, že smeruje k povrchu, čoho dôkazom mal byť zával aj s koreňmi. Zával je vzdialený od Barokovej siene len necelých 25m. Ale mladý, nezaťažený pohľad na jaskyňu bol ten­toraz správny. Miesto podobné dvom lievikom v Hlavnej chodbe sa stalo miestom, kam sme upriamili svoju pozornosť a už spomínanú húžev­natosť. Miesto tvorí z jednej strany masív, ktorý nesie stopy po tečúcej vode, reprezentované anastomóznymi mrežami, ktoré sú z časti zanesené žulovým nánosom s väčšími okruhliakmi. Ten celkovo vypĺňa dno Barokovej siene. Tu začíname kopáčske práce v takom rozsahu, aby dno sondy mohlo klesnúť aj o pár metrov, tak ako to očaká­vame. Do práce dávame veľa elánu a energie, ale sami sme prekvapení, že k objavu nám stačia len štyri akcie, čo sa nám zdá, po predchádzajúcich skúsenostiach až nemožné.

Aké sú vlastne čísla, ktoré by charakterizovali jaskyňu Sokolova spolu s novými objavmi, teraz po skončení dokumentácie. Aktuálna dĺžka je 1308,48 m pri 244 meračských bodoch. Denivelácia jaskyne je 29,88 m a rozprestiera sa v kvádri s rozmermi 123,89 x 200,81 x 29,88 m (X x Y x Z). Vzhľadom na rozmery kvádra v ktorom sa jasky­ňa rozprestiera je jej dĺžka určená spleťou malých chodieb, ktoré sú sústredené súbežne popri väčšej chodbe. Doslova vytvárajú malé labyrinty. Novo­objavené časti sa dajú rozdeliť na tri časti. A to na južnú, severnú a dóm Jánske srdce. Začal by som južnou časťou, reprezentovanou Južnou chodbou.

 

Južná chodba sa začína v Objavnej sieni, kam sme prenikli z Barokovej siene. Najcharakteristic­kejším znakom Južnej chodby sú vysušené nánosy blata na jej dne. Blato je prievanom tak vysušené, že dokonca dokáže plávať na hladine vody a pras­kliny po vysušení sú hlboké aj 10 cm. Južná chod­ba smeruje k Hurtajovej sonde, ku ktorej sa priblížila na 5m v pôdoryse. Preteká ňou malý tok s nestálym, ale trvalým prietokom závislým od vonkajších meteorologických podmienok. Ako vysvetlenie jeho pôvodu existujú dve verzie. Prvá, že tok tvoria vody z doteraz neznámeho ponoru, ležiaceho južnejšie (vyššie) ako je mo­mentálny záver jaskyne. Druhá, že vody nie sú ponorové, ale pochádzajú z masívu Ohnišťa. Juž­nou chodbou prúdi intenzívny prievan, smerujúci von z jaskyne (vyfukuje, letný režim) a jeho teplo­ta je citeľne nižšia, ako vonkajšia teplota napriek tomu, že je od povrchu (Hurtajova sonda) nece­lých 6m. To by dávalo šancu na to, že by mohol prichádzať neznámych podzemných priestorov, ale zároveň však tomuto odporuje studený a teda vonkajší vzduch, ktorý by mal vysúšať spomínané blato. Tento fakt však vyžaduje dlhodobejšie po­zorovanie aj v zimnom období, aby sa spojenie s povrchom vylúčilo.

Južnú časť charakterizuje aj spleť chodieb, ktorá sa tiahne rovnobežne s Južnou chodbou a tvorí na niektorých miestach doslova labyrint. Objavná sieň je severným smerom prepojená s dómom Ján­ske srdce chodbou Stojatá voda. Stojatá voda je 3 až 5m vysoký meander naplnený vodou a ná­nosmi blata v pôdoryse dlhý cca 30 m. Do Stojatej vody ústi viacero vodných tokov. Jeden je už opí­saný tok v Južnej chodbe. Druhý prítok je tok ponorných vôd Štiavnice pochádzajúcich z ponoru PI, čo je ale potrebné overiť farbiacou skúškou. Vzhľadom na situáciu po zameraní a zakreslení do mapy je tento názor asi správny. Hladina vody v Stojatej vode je priamo ovplyvňovaná prie­tokom týchto dvoch prítokov. Rovnobežne so Stojacou vodou je chodba S priepasťou a chodba Od veci. Obidve chodby ústia v dóme Jánske srdce a chodbou Od veci je privádzaný ponorný tok Štiavnice do Jánskeho srdca. Je to typická mla­dá riečna chodby bez sintrovej výzdoby s ostrými hranami prechádzajúca raz do plazivky a hneď do úzkeho meandra. Smerom na juh sa spája s chod­bou S priepasťou a naberá aj na veľkosti a výz­dobe. K záveru dosahuje výšky 4m a šírky 3m. Chodba S priepasťou sa nachádza medzi Stojatou vodou a chodbou Od veci. Tak isto ústi v Ján­skom srdci. Stojatá voda a chodba S priepasťou sú navzájom prepojené meandrom (Vajsov mean­der) širokým 1 – 1,5 m a vysokým 4 m od vodnej hladiny.

Ak spomínam vodnú hladinu vo Vajsovom me­andri, tak to je momentálne asi najtajomnejšie miesto jaskyne. Prečo? Pri potápačskom priesku­me sa Z. Hochmuth (20. august 1998) ponoril, aby zistil, že meandrom tečie tok s prietokom odhado­vaným na 10 l/s z neznámych priestorov, ktoré videl cez medzeru medzi stropom a naplaveni­nami, ale kam sa bez kopania nedostane. Ďalší prieskum si vyžaduje dvoch potápačov, ktorí by prekopali naplavené sedimenty brániace prieniku do neznámych častí. Tam by sa potom mohlo objasniť, či ide o ponorné vody Štiavnice alebo vody pochádzajúce z masívu Ohnišťa.

Druhú časť reprezentuje dóm Jánske srdce. Už podľa názvu je iste cítiť, že tento dóm na nás nesmierne zapôsobil. Je to najväčší priestor v celej jaskyni o rozmeroch 20 x 20 m vysoký 6 m, kade preteká ponorný tok Štiavnice z ponoru P 1, pri­vedený cez časť chodby Od veci. Ten sa tu delí na dva menšie toky, ďalej sa ponára a nakoniec ústi do Stojatej vody. Prvé delenie nastáva pred vyús­tením do Jánskeho srdca a oddelený tok smeruje na sever a kopíruje Severnú chodbu po západnej strane tesne pod jej dnom. Hučanie oddeleného toku je zreteľne počuť aj na konci Severnej chodby (lievik na západnej strane chodby).

Druhé delenie je na mieste, kde ústi meander Stojatá voda do Jánskeho srdca. Tu sa voda ponára do neprieleznej diery a mizne neznámo kam. Predpokladáme však, že táto voda kopíruje Sever­nú chodbu z východnej strany a môže byť čiastoč­ne zdrojom vody pre Aktívne riečište v starších, teda v pôvodne známych priestoroch. Čo sa deje s vodným tokom ďalej, je záhadou. Mysleli sme si, že vody, ktoré sa nestihli oddeliť alebo ponoriť sa, ústia do Vajsovho meandru. Tu sa však rozchádza náš názor s poznatkom Z. Hochmutha, ktorý pod­ľa svojho pozorovania pri potápačskom pokuse uvádza, že voda v Stojatej vode je naozaj stojaca (ihličie a blato po stenách meandru) a prúd sa objavuje až vo Vajsovom meandri. Naopak my sme pozorovali prúd v Stojacej vode smerujúci do Vajsovho meandru. Mysleli sme si, že ide o tú istú vodu a ihličie s blatom vieme vysvetliť aj ináč, ale na to príde rad neskoršie. Ak sa potvrdí poznatok Z. Hochmutha, tak vznikne kuriózna situácia, keď fyzicky prepojené priestory (pohybujeme sa v jed­nom meandri) majú navzájom od seba nezávislé vody. Tak, ako to vlastne je? Bez farbiacej skúšky uspokojivú odpoveď mať nebudeme.

Od vôd môžeme prejsť k dnu Jánskeho srdca, ktoré je rôznorodé a jednoznačne pripomína koryto riečky po záplavách. Piesok, žulový a vá­pencový štrk, popadané bloky a okruhliaky sú samozrejmosťou doplnenou o množstvo naplave­ného dreva rôznej veľkosti a stavu. Niektoré začí­na plesnivieť, iné je úplne čerstvé. Našli sme dokonca aj prázdnu plechovicu od coca – coly, čo pôvod vôd z ponoru P 1 ešte viac umocňuje. Potom o kúsok vyššie blato. Blatom je obalené takmer všetko, čo sa nachádza asi 2 m nad hladi­nou pri normálnom stave vody a to v niekoľko desaťcentimetrovej vrstve. Blatistá kôra sa ťahá až na koniec Severnej chodby a je len kedy-tedy prerušená dutinami, ktoré smerujú k najmladším partiám chodby vytvorenými tečúcou vodou z vyššie uvedených zdrojov. Tu sa môžeme prista­viť a skúsiť si vysvetliť pôvod blata. Martin Hurtaj vyjadril myšlienku, že pri vyšších vodných sta­voch, keď prirodzené odtoky a ponory nie sú schopné odviesť pritekajúcu vodu sa začína Ján­ske srdce napúšťať ako rezervný bazén. Samozrej­me, že vodná hladina sa vyrovnáva a zaplavuje aj vzdialenejšie miesta, ak sú v rovnakej výške. Potom stúpa voda aj v Objavnej sieni, Stojatej vode, Vajsovom meandri, Severnej chodbe… Myslíme si, že toto je aj pôvod ihličia na stenách Stojatej vody. Avšak naše skúsenosti sa nedajú porovnávať s tými, aké má Z. Hochmuth. Ale teó­ria existuje a chceme ju ponúknuť aj ostatným.

Ako ďalšiu charakteristickú črtu Jánskeho srdca možno uviesť množsto hmyzu (charakteristické zrejme len pre letné obdobie). Po vstupe do dómu sa hmyz okamžite orientuje za svetlom a tak tro­cha znepríjemňuje život. Jeho pôvod je zrejme v larvách, ktoré sem voda doplaví z blízkeho po­vrchu a stála klíma Jánskeho srdca im vyhovuje.

Za zmienku stojí aj skutočnosť, že na začiatku spomínané dva lieviky v Hlavnej chodbe (staré pôvodné časti) majú svoj pôvod tu. Vodou rozru­šené severovýchodné steny Jánskeho srdca sa rútia a dno Hlavnej chodby sa prepadáva. Nakoniec sme tieto lieviky zamerali a v jednom z nich sme sa prekopali priamo do dómu. Tadiaľ dnes vedie trasa a už sa netreba báť za tápania prístupových chodieb, ako sa nám to stalo počas jarného topenia snehov.

Dostávame sa k tretej časti objavov, reprezento­vanej Severnou chodbou. Severná chodba bola zhruba opísaná vyššie. Doplním len, že jej dĺžka v pôdoryse je zhruba 40 m a je ukončená závalom, kde sa dajú nájsť aj korene z povrchu. Vo vzdia­lenosti asi 15 m od tohto koncového závalu sa nachádza lievik na západnej strane chodby, v kto­rom je počuteľný vodný tok (pravdepodobne je to vyššie opísaný, oddelený tok). Cez zával z roz­drveného masívu obaleného blatom fučí intenzív­ny prievan. Vzduch je vťahovaný (nasáva, letný režim) do závalu za1 rovnakých vonkajších podmienok, ako pri prievane v Južnej chodbe. Je pravdepodobné, že vzduch je vťahovaný do neznámych priestorov, ktoré znamenajú spodný, nižšie položený otvor. Týmto by sa dal stručný opis objavených častí ukončiť.

Po zdokumentovaní jaskyne sa konečne otvoril priestor aj na špekulácie a prieskum s cieľom nájsť ďalšie pokračovania. Predpokladov na postup je viac, tak isto ako vhodných miest. Musím spome­núť myšlienku P. Holúbeka o vytvorení nových pohľadov na staršie časti jaskyne v súvislosti s no­vými objavmi doteraz nepoznaných častí. Tie dali na vec komplexnejší pohľad. Potom sa môže vy­tvoriť idea, ktorá by ináč neuzrela svetlo sveta napriek tomu, že miesto záujmu je známe niekoľ­ko desaťročí. Takéto miesta sú hneď dve. Nezame­raná sieň a Blatistý sifón, v ktorom bola už v čase písania tohto článku zrealizovaná jedna akcia. Možnosť postupu cez Nezameranú sieň je odvo­dená z logického pokračovania Hlavnej chodby severným smerom bez prekonania výškového rozdielu medzi chodbou a súčasným vchodom. Ďalšia možnosť postupu je v lieviku na dne Sever­nej chodby, kde sa však pre náročnosť (blato a zá­val) a obtiažnosť (nutnosť drevenia) práce a pre samotnú blízkosť povrchu v kombinácii s vodným tokom oplatí pracovať asi až po vyčerpaní iných možností. Odpracovali sme tu dve akcie a myslím, že predchádzajúce slová sa potvrdili. Možnosť postupu je aj v závere Južnej chodby, kde je inten­zívny prievan a už pri samotnom zameriavaní sme párkrát posunuli koniec jaskyne. Sú tu stopy po tečúcej vode, ale priestory sú úzke a sú pra­videlne zatápané. Nakoniec existuje aj možnosť komunikácie s povrchom a preto bude potrebné najprv preveriť tieto skutočnosti.

Ak môžeme zabŕdnuť trošku do teoretizovania, tak nám vyplýva ešte viacero možností ako ďalej. Pri pohľade na mapu (pôdorys) je zreteľných päť línií, v ktorých sa chodby tvorili. Ako príklad uvediem chodba Od veci (1) – chodba S priepas­ťou (2) – meander Stojatá voda (3) – Hlavná chod­ba (4) – chodba Plazivka s chodbou Utajená plazivka (5). O nejakých 50 m severnejšie sú to len línie tri: Severná chodba (1) – Aktívne riečište (2) -Hlavná chodba (3). Možno, že bude treba hľadať ostatné línie severovýchodným smerom. Ale možno, že to zostane len teóriou.

Čo teda objavy priniesli ? Hlavne poznáme ďal­šiu časť podzemného riečiska  Štiavnice. Existuje aj možnosť objavenia vôd z masívu Ohnišťa v Južnej chodbe a vo Vajsovom meandri, kde však budú musieť pomôcť potápači. Za ďalší variant môžeme pokladať pokračovanie severným smerom bez to­ho, že jaskyňa ústi na povrch. Ako dôkaz môže slúžiť prievan v Severnej chodbe a tok, ktorý neopúšťa masív. Ďalej predpokladáme spojenie s jas­kyňou Poschodový potok práve cez Severnú chodbu. A nakoniec je možný postup aj v spomí­nanom Blatistom sifóne, kde sme už narazili na sifón s vodnou hladinou, alebo na iných miestach v starších častiach jaskyne, kam sa v súvislosti s týmto objavom upriami naša pozornosť

 

 

Použitá literatúra:

Archív SMOPaJ: Technické denníky Mapa 1 :500Šrol,Revaj, Lukáč 20.7.1950

VOLKOJ., 1952: Jaskyňa vSokolove, Krásy Slo­venska 29,7, Bratislava, str. 159-160

DROPPA A., 197: Krasové javy Jánskej doliny na severe Nízkych Tatier, Československý kras, 21, Praha, str. 73-96

BÁRTA J., 1970: Nešťastie a smrť v jaskyniach, Krásy Slovenska, 47, 5, Bratislava, str. 230-233, str. 238

HOLÚBEKP., 1997: Projekt na vyčistenie jasky­ne Sokolova, archív SMOPaJ

SLANINA M., 1998: Hydrografia krasového územia na príklade Jánskej doliny, Diplomová práca, Prešovská univerzita

Facebook komentár

Pridaj komentár

Zatvoriť menu
Optimization WordPress Plugins & Solutions by W3 EDGE