Peter Vaněk, Martin Hurtaj
(Spravodaj sss 3/1998)
Začiatok tajomstva ponorných vôd v Jánskej doline sa začína ponorom P 1, kde sa ponára riečka Štiavnica, aby sa potom objavila o 105 m nižšie a 2400 m ďalej vo vyvieračke Hlboké. Ako a kadiaľ prekonáva túto vzdialenosť, to dodnes zostáva záhadou. Jediným známym miestom s podzemným tokom bola jaskyňa Sokolova (Pred Bystrou) v blízkosti spomínaného ponoru P 1 s krátkym úsekom aktívneho riečiska
a potom už len samotný výver Hlboké. Vody v jaskyniach Zlomísk a Poschodový potok sa nepodarilo preukázateľne spojiť s povrchovým ani podzemným tokom Štiavnice. Avšak pri jaskyni Poschodový potok je to len otázkou farbiacej skúšky, nakoľko vody Štiavnice prenikajú do jaskyne priamo z koryta toku a doteraz boli farbené len vody ponárajúce sa do ponoru P 1.
Situácia sa však teraz, aspoň čo sa týka súvislosti ponorných vôd a jaskýň Sokolova a Poschodový potok, čiastočne zmenila. Prečo ? Objavom nových priestorov v jaskyni Sokolova, kde sa nachádzajú viaceré vodné toky, ktoré by mohli vniesť do problému nové svetlo. Je paradoxom, že objav sa často sláva dielom náhody a nie sústredenej, húževnatej práce na správnom mieste. Buď je zlé miesto a veľa húževnatosti, alebo dobré miesto, ale málo húževnatosti. Môžete si vybrať. Ale jedno pravidlo určite platí. Ak chýba čo i len jedna z týchto skutočností, tak sa vlastného objavu asi nedočkáte. Nás k objavu priviedla kombinácia zlého miesta s nemalým množstvom húževnatosti. Tri roky sme pracovali v jaskyni Priepasťová aby sme dokopy objavili necelých 30 m. Asi sme vybrali zlé miesto. Sklamaní sme začali pracovať v jaskyni Stará poľana. Kto ju pozná, vie, aké sú v nej podmienky. Asi sme vybrali ťažké miesto. Až táto skutočnosť a tento vývoj nás dostal 21. februára 1998 do jaskyne Sokolova, kde sme našli správne miesto.
Jaskyňa Sokolova sa nachádza v nadmorskej výške 899m necelých 30m nad sútokom Štiavnice a Bystrej. Je to geologicky mladá jaskyňa budovaná v strednotriasových vápencoch, dlhá 298,5m (meranie a mapa S. Šrola 1950), chudobná na sintrovú výzdobu, o to bohatšia na biely plastický sinter. Chodby boli a sú tvorené podzemnými vodami Štiavnice, zanechávajúc riečny charakter chodieb s bohatým výskytom žulových štrkov a pieskov. Zaujali nás dva lieviky vytvorené práve v týchto nánosoch. Skúšali sme v nich pracovať (sporadicky) už v roku 1994. Neboli sme jediní, ktorí v jaskyni pôsobili. Podľa technických denníkov v SMOPaJ sme zistili, že ako prví ju zamerali P. Revaj, S. Šrol, P. Chlebo J. Volko a J. Lukáč v roku 1951. Potom sa o jaskyňu zaujímali Dr. A. Droppa (meranie a mapa 1959, nameraná dĺžka 288m), P. Hipman (osobné ústne podanie), F. Bernadovič (1979), Z. Hochmuth (1987, 1998). O archeologických hodnotách píše Dr. J. Bárta v článku „Nešťastie a smrť v jaskyniach“ v Krásach Slovenska 1970 kde spomína kostru pastiera nájdenú v jaskyni. Tento zoznam svedčí o tom, že jaskyňa bola známa a navštevovaná. Tak isto ako ostatní prieskumníci, ani my sme neobjavili žiadne nové voľné priestory, dokým neprišla nová myšlienka Martina Hurtaja, keď navrhol ďalšie perspektívne miesto na kopanie. Toto miesto je v Barokovej sieni (S. Šrol 1950), ktorá sa nachádza na južnom konci jaskyne, kde sa predpokladalo, že smeruje k povrchu, čoho dôkazom mal byť zával aj s koreňmi. Zával je vzdialený od Barokovej siene len necelých 25m. Ale mladý, nezaťažený pohľad na jaskyňu bol tentoraz správny. Miesto podobné dvom lievikom v Hlavnej chodbe sa stalo miestom, kam sme upriamili svoju pozornosť a už spomínanú húževnatosť. Miesto tvorí z jednej strany masív, ktorý nesie stopy po tečúcej vode, reprezentované anastomóznymi mrežami, ktoré sú z časti zanesené žulovým nánosom s väčšími okruhliakmi. Ten celkovo vypĺňa dno Barokovej siene. Tu začíname kopáčske práce v takom rozsahu, aby dno sondy mohlo klesnúť aj o pár metrov, tak ako to očakávame. Do práce dávame veľa elánu a energie, ale sami sme prekvapení, že k objavu nám stačia len štyri akcie, čo sa nám zdá, po predchádzajúcich skúsenostiach až nemožné.
Aké sú vlastne čísla, ktoré by charakterizovali jaskyňu Sokolova spolu s novými objavmi, teraz po skončení dokumentácie. Aktuálna dĺžka je 1308,48 m pri 244 meračských bodoch. Denivelácia jaskyne je 29,88 m a rozprestiera sa v kvádri s rozmermi 123,89 x 200,81 x 29,88 m (X x Y x Z). Vzhľadom na rozmery kvádra v ktorom sa jaskyňa rozprestiera je jej dĺžka určená spleťou malých chodieb, ktoré sú sústredené súbežne popri väčšej chodbe. Doslova vytvárajú malé labyrinty. Novoobjavené časti sa dajú rozdeliť na tri časti. A to na južnú, severnú a dóm Jánske srdce. Začal by som južnou časťou, reprezentovanou Južnou chodbou.
Južná chodba sa začína v Objavnej sieni, kam sme prenikli z Barokovej siene. Najcharakteristickejším znakom Južnej chodby sú vysušené nánosy blata na jej dne. Blato je prievanom tak vysušené, že dokonca dokáže plávať na hladine vody a praskliny po vysušení sú hlboké aj 10 cm. Južná chodba smeruje k Hurtajovej sonde, ku ktorej sa priblížila na 5m v pôdoryse. Preteká ňou malý tok s nestálym, ale trvalým prietokom závislým od vonkajších meteorologických podmienok. Ako vysvetlenie jeho pôvodu existujú dve verzie. Prvá, že tok tvoria vody z doteraz neznámeho ponoru, ležiaceho južnejšie (vyššie) ako je momentálny záver jaskyne. Druhá, že vody nie sú ponorové, ale pochádzajú z masívu Ohnišťa. Južnou chodbou prúdi intenzívny prievan, smerujúci von z jaskyne (vyfukuje, letný režim) a jeho teplota je citeľne nižšia, ako vonkajšia teplota napriek tomu, že je od povrchu (Hurtajova sonda) necelých 6m. To by dávalo šancu na to, že by mohol prichádzať neznámych podzemných priestorov, ale zároveň však tomuto odporuje studený a teda vonkajší vzduch, ktorý by mal vysúšať spomínané blato. Tento fakt však vyžaduje dlhodobejšie pozorovanie aj v zimnom období, aby sa spojenie s povrchom vylúčilo.
Južnú časť charakterizuje aj spleť chodieb, ktorá sa tiahne rovnobežne s Južnou chodbou a tvorí na niektorých miestach doslova labyrint. Objavná sieň je severným smerom prepojená s dómom Jánske srdce chodbou Stojatá voda. Stojatá voda je 3 až 5m vysoký meander naplnený vodou a nánosmi blata v pôdoryse dlhý cca 30 m. Do Stojatej vody ústi viacero vodných tokov. Jeden je už opísaný tok v Južnej chodbe. Druhý prítok je tok ponorných vôd Štiavnice pochádzajúcich z ponoru PI, čo je ale potrebné overiť farbiacou skúškou. Vzhľadom na situáciu po zameraní a zakreslení do mapy je tento názor asi správny. Hladina vody v Stojatej vode je priamo ovplyvňovaná prietokom týchto dvoch prítokov. Rovnobežne so Stojacou vodou je chodba S priepasťou a chodba Od veci. Obidve chodby ústia v dóme Jánske srdce a chodbou Od veci je privádzaný ponorný tok Štiavnice do Jánskeho srdca. Je to typická mladá riečna chodby bez sintrovej výzdoby s ostrými hranami prechádzajúca raz do plazivky a hneď do úzkeho meandra. Smerom na juh sa spája s chodbou S priepasťou a naberá aj na veľkosti a výzdobe. K záveru dosahuje výšky 4m a šírky 3m. Chodba S priepasťou sa nachádza medzi Stojatou vodou a chodbou Od veci. Tak isto ústi v Jánskom srdci. Stojatá voda a chodba S priepasťou sú navzájom prepojené meandrom (Vajsov meander) širokým 1 – 1,5 m a vysokým 4 m od vodnej hladiny.
Ak spomínam vodnú hladinu vo Vajsovom meandri, tak to je momentálne asi najtajomnejšie miesto jaskyne. Prečo? Pri potápačskom prieskume sa Z. Hochmuth (20. august 1998) ponoril, aby zistil, že meandrom tečie tok s prietokom odhadovaným na 10 l/s z neznámych priestorov, ktoré videl cez medzeru medzi stropom a naplaveninami, ale kam sa bez kopania nedostane. Ďalší prieskum si vyžaduje dvoch potápačov, ktorí by prekopali naplavené sedimenty brániace prieniku do neznámych častí. Tam by sa potom mohlo objasniť, či ide o ponorné vody Štiavnice alebo vody pochádzajúce z masívu Ohnišťa.
Druhú časť reprezentuje dóm Jánske srdce. Už podľa názvu je iste cítiť, že tento dóm na nás nesmierne zapôsobil. Je to najväčší priestor v celej jaskyni o rozmeroch 20 x 20 m vysoký 6 m, kade preteká ponorný tok Štiavnice z ponoru P 1, privedený cez časť chodby Od veci. Ten sa tu delí na dva menšie toky, ďalej sa ponára a nakoniec ústi do Stojatej vody. Prvé delenie nastáva pred vyústením do Jánskeho srdca a oddelený tok smeruje na sever a kopíruje Severnú chodbu po západnej strane tesne pod jej dnom. Hučanie oddeleného toku je zreteľne počuť aj na konci Severnej chodby (lievik na západnej strane chodby).
Druhé delenie je na mieste, kde ústi meander Stojatá voda do Jánskeho srdca. Tu sa voda ponára do neprieleznej diery a mizne neznámo kam. Predpokladáme však, že táto voda kopíruje Severnú chodbu z východnej strany a môže byť čiastočne zdrojom vody pre Aktívne riečište v starších, teda v pôvodne známych priestoroch. Čo sa deje s vodným tokom ďalej, je záhadou. Mysleli sme si, že vody, ktoré sa nestihli oddeliť alebo ponoriť sa, ústia do Vajsovho meandru. Tu sa však rozchádza náš názor s poznatkom Z. Hochmutha, ktorý podľa svojho pozorovania pri potápačskom pokuse uvádza, že voda v Stojatej vode je naozaj stojaca (ihličie a blato po stenách meandru) a prúd sa objavuje až vo Vajsovom meandri. Naopak my sme pozorovali prúd v Stojacej vode smerujúci do Vajsovho meandru. Mysleli sme si, že ide o tú istú vodu a ihličie s blatom vieme vysvetliť aj ináč, ale na to príde rad neskoršie. Ak sa potvrdí poznatok Z. Hochmutha, tak vznikne kuriózna situácia, keď fyzicky prepojené priestory (pohybujeme sa v jednom meandri) majú navzájom od seba nezávislé vody. Tak, ako to vlastne je? Bez farbiacej skúšky uspokojivú odpoveď mať nebudeme.
Od vôd môžeme prejsť k dnu Jánskeho srdca, ktoré je rôznorodé a jednoznačne pripomína koryto riečky po záplavách. Piesok, žulový a vápencový štrk, popadané bloky a okruhliaky sú samozrejmosťou doplnenou o množstvo naplaveného dreva rôznej veľkosti a stavu. Niektoré začína plesnivieť, iné je úplne čerstvé. Našli sme dokonca aj prázdnu plechovicu od coca – coly, čo pôvod vôd z ponoru P 1 ešte viac umocňuje. Potom o kúsok vyššie blato. Blatom je obalené takmer všetko, čo sa nachádza asi 2 m nad hladinou pri normálnom stave vody a to v niekoľko desaťcentimetrovej vrstve. Blatistá kôra sa ťahá až na koniec Severnej chodby a je len kedy-tedy prerušená dutinami, ktoré smerujú k najmladším partiám chodby vytvorenými tečúcou vodou z vyššie uvedených zdrojov. Tu sa môžeme pristaviť a skúsiť si vysvetliť pôvod blata. Martin Hurtaj vyjadril myšlienku, že pri vyšších vodných stavoch, keď prirodzené odtoky a ponory nie sú schopné odviesť pritekajúcu vodu sa začína Jánske srdce napúšťať ako rezervný bazén. Samozrejme, že vodná hladina sa vyrovnáva a zaplavuje aj vzdialenejšie miesta, ak sú v rovnakej výške. Potom stúpa voda aj v Objavnej sieni, Stojatej vode, Vajsovom meandri, Severnej chodbe… Myslíme si, že toto je aj pôvod ihličia na stenách Stojatej vody. Avšak naše skúsenosti sa nedajú porovnávať s tými, aké má Z. Hochmuth. Ale teória existuje a chceme ju ponúknuť aj ostatným.
Ako ďalšiu charakteristickú črtu Jánskeho srdca možno uviesť množsto hmyzu (charakteristické zrejme len pre letné obdobie). Po vstupe do dómu sa hmyz okamžite orientuje za svetlom a tak trocha znepríjemňuje život. Jeho pôvod je zrejme v larvách, ktoré sem voda doplaví z blízkeho povrchu a stála klíma Jánskeho srdca im vyhovuje.
Za zmienku stojí aj skutočnosť, že na začiatku spomínané dva lieviky v Hlavnej chodbe (staré pôvodné časti) majú svoj pôvod tu. Vodou rozrušené severovýchodné steny Jánskeho srdca sa rútia a dno Hlavnej chodby sa prepadáva. Nakoniec sme tieto lieviky zamerali a v jednom z nich sme sa prekopali priamo do dómu. Tadiaľ dnes vedie trasa a už sa netreba báť za tápania prístupových chodieb, ako sa nám to stalo počas jarného topenia snehov.
Dostávame sa k tretej časti objavov, reprezentovanej Severnou chodbou. Severná chodba bola zhruba opísaná vyššie. Doplním len, že jej dĺžka v pôdoryse je zhruba 40 m a je ukončená závalom, kde sa dajú nájsť aj korene z povrchu. Vo vzdialenosti asi 15 m od tohto koncového závalu sa nachádza lievik na západnej strane chodby, v ktorom je počuteľný vodný tok (pravdepodobne je to vyššie opísaný, oddelený tok). Cez zával z rozdrveného masívu obaleného blatom fučí intenzívny prievan. Vzduch je vťahovaný (nasáva, letný režim) do závalu za1 rovnakých vonkajších podmienok, ako pri prievane v Južnej chodbe. Je pravdepodobné, že vzduch je vťahovaný do neznámych priestorov, ktoré znamenajú spodný, nižšie položený otvor. Týmto by sa dal stručný opis objavených častí ukončiť.
Po zdokumentovaní jaskyne sa konečne otvoril priestor aj na špekulácie a prieskum s cieľom nájsť ďalšie pokračovania. Predpokladov na postup je viac, tak isto ako vhodných miest. Musím spomenúť myšlienku P. Holúbeka o vytvorení nových pohľadov na staršie časti jaskyne v súvislosti s novými objavmi doteraz nepoznaných častí. Tie dali na vec komplexnejší pohľad. Potom sa môže vytvoriť idea, ktorá by ináč neuzrela svetlo sveta napriek tomu, že miesto záujmu je známe niekoľko desaťročí. Takéto miesta sú hneď dve. Nezameraná sieň a Blatistý sifón, v ktorom bola už v čase písania tohto článku zrealizovaná jedna akcia. Možnosť postupu cez Nezameranú sieň je odvodená z logického pokračovania Hlavnej chodby severným smerom bez prekonania výškového rozdielu medzi chodbou a súčasným vchodom. Ďalšia možnosť postupu je v lieviku na dne Severnej chodby, kde sa však pre náročnosť (blato a zával) a obtiažnosť (nutnosť drevenia) práce a pre samotnú blízkosť povrchu v kombinácii s vodným tokom oplatí pracovať asi až po vyčerpaní iných možností. Odpracovali sme tu dve akcie a myslím, že predchádzajúce slová sa potvrdili. Možnosť postupu je aj v závere Južnej chodby, kde je intenzívny prievan a už pri samotnom zameriavaní sme párkrát posunuli koniec jaskyne. Sú tu stopy po tečúcej vode, ale priestory sú úzke a sú pravidelne zatápané. Nakoniec existuje aj možnosť komunikácie s povrchom a preto bude potrebné najprv preveriť tieto skutočnosti.
Ak môžeme zabŕdnuť trošku do teoretizovania, tak nám vyplýva ešte viacero možností ako ďalej. Pri pohľade na mapu (pôdorys) je zreteľných päť línií, v ktorých sa chodby tvorili. Ako príklad uvediem chodba Od veci (1) – chodba S priepasťou (2) – meander Stojatá voda (3) – Hlavná chodba (4) – chodba Plazivka s chodbou Utajená plazivka (5). O nejakých 50 m severnejšie sú to len línie tri: Severná chodba (1) – Aktívne riečište (2) -Hlavná chodba (3). Možno, že bude treba hľadať ostatné línie severovýchodným smerom. Ale možno, že to zostane len teóriou.
Čo teda objavy priniesli ? Hlavne poznáme ďalšiu časť podzemného riečiska Štiavnice. Existuje aj možnosť objavenia vôd z masívu Ohnišťa v Južnej chodbe a vo Vajsovom meandri, kde však budú musieť pomôcť potápači. Za ďalší variant môžeme pokladať pokračovanie severným smerom bez toho, že jaskyňa ústi na povrch. Ako dôkaz môže slúžiť prievan v Severnej chodbe a tok, ktorý neopúšťa masív. Ďalej predpokladáme spojenie s jaskyňou Poschodový potok práve cez Severnú chodbu. A nakoniec je možný postup aj v spomínanom Blatistom sifóne, kde sme už narazili na sifón s vodnou hladinou, alebo na iných miestach v starších častiach jaskyne, kam sa v súvislosti s týmto objavom upriami naša pozornosť
Použitá literatúra:
Archív SMOPaJ: Technické denníky Mapa 1 :500Šrol,Revaj, Lukáč 20.7.1950
VOLKOJ., 1952: Jaskyňa vSokolove, Krásy Slovenska 29,7, Bratislava, str. 159-160
DROPPA A., 197: Krasové javy Jánskej doliny na severe Nízkych Tatier, Československý kras, 21, Praha, str. 73-96
BÁRTA J., 1970: Nešťastie a smrť v jaskyniach, Krásy Slovenska, 47, 5, Bratislava, str. 230-233, str. 238
HOLÚBEKP., 1997: Projekt na vyčistenie jaskyne Sokolova, archív SMOPaJ
SLANINA M., 1998: Hydrografia krasového územia na príklade Jánskej doliny, Diplomová práca, Prešovská univerzita