Čaká na svoj objav (Pavel Procházka 50-ročný) Poznáte tie typy jaskyniarov, ktorí chodia roky rokúce do jaskýň, poctivo kopú, merajú, fotia a vedú nekonečné rozhovory o možnom pokračovaní na tej alebo onej lokalite, ale ostávajú bez objavu. Sú v polohe večne čakajúceho ženícha na princeznú. Sú ochotní bozkať aj hnusnú ropuchu, len aby sa stal zázrak a oni boli pri objave. V Speleoklube Nicolaus je čakateľom na poriadny objav dnes už 50-ročný Pavel Procházka (16. 6. 1957).
Do jaskýň začal chodiť v rámci Oblastnej skupiny Liptovský Mikuláš niekedy v roku 1980 a neskoršie po vzniku Speleoklubu Nicolaus s jeho členmi. Od začiatku jaskyniarstva sa u neho prejavovali typické znaky dobrého jaskyniara: je trochu introvert, nerád tancuje a ešte menej má rád spoločenské podujatia v oblekoch. Doma vie zahustiť atmosféru tak, že manželka ho sama vyháňa do jaskýň. Za roky jaskyniarčenia sa u neho vyprofilovali niektoré zásady. Do jaskyne nechodí sám, robí pomalšie ale o to precíznejšie, za rozhodujúci článok jaskyniarskej výbavy považuje dobré a spoľahlivé svetlo. Krasový podzemný svet považuje za chrám, v ktorom rešpektuje silu prírody, v ktorom by mal byť človek pokojný a pokorný. Nemá strach, ale priepasti v ňom budia rešpekt. Nemá rád fotenie vo väčšej skupinke. Výstroj, lezecké pomôcky a pracovné náradie má vždy vyčistené, nakonzervované a na mieste uložené. Jeho ďalšou črtou je vernosť lokalite. V klube patrí k najaktívnejším, veď do roka je na viac ako 30 akciách, ale málokedy ide do jaskýň mimo teritória Speleoklubu Nicolaus a do zahraničných jaskýň nechodí vôbec. Ba, raz bol na jaskyniarskom týždni SSS v Moravskom krase, aj to skoro skončilo tragédiou po kúpaní v Jedovnickom rybníku. Táto jeho črta vychádza z filozofie vernosti žene a jaskyni. Ak máš doma poriadnu jaskyňu, nemusíš sa flákať po cudzích dierach a dierkach. Z jaskýň Jánskej doliny ho fascinuje Jaskyňa zlomísk pre svoju ohromnú diverzitu tvarov, výzdoby a farieb, hoci v posledných rokoch stredobodom jeho jaskyniarskeho záujmu je Občasná vyvieračka v Čiernej dolinke. Neviem, či jeho pesimizmus neovplyvnil aj jeho nenaplnený sen po objave. Za dlhé roky jeho jaskyniarčenia sme prišli na to, že kde chodí Paľo dlho do jaskyne, bude objav pri jeho prvej absencii. Tak tomu bolo v Medvedej jaskyni, v Jaskyni zlomísk, ale aj v iných lokalitách. Neúspech pri objavovaní ho neodradil, ale naopak, stupňuje jeho túžbu vstúpiť na panenskú pôdu jaskyne a prežiť horúčku chvenia a nesmiernej slasti z objavu. Všetci zo Speleoklubu Nicolaus mu prajeme, aby v blízkej dobe bol jeho sen naplnený.
J. Vajs