V prvej polovici marca uskutočnili traja členovia Slovenskej speleologickej spoločnosti (Peter Vaněk, Bobrovec; Ľubomír Očkaik, Gemerská Poloma; Peter Holúbek, Liptovské Beharovce) cestu na Ural do Ruskej federácie. Prestupnými miestami boli Bratislava (dr. Magdolen, Opavská 26), Moskva (Šeremetevo), Perm (Oľga Ivanovna Kadebskaja), Orda (mestské múzeum) a Kungur (sprievodkyne v Kungurskej ľadovej jaskyni, Stepan Stepanovič Krivoščekov a Nataša Kalašnikova), kde sme strávili iba minimum času na prestup alebo stretnutia s priateľmi. Po ujednotení výstroja našim priateľom Sergejom Šišmakovom (polárnikom, horolezcom, turistom) a jeho praktickom vyskúšaní sme dňa 11. marca zobudení o 5.00 začali našu zimnú lyžiarsku túru. Po výdatných raňajkách, kde bolo na stole napriek sankciám minimálne 10 druhov jedla sme nasadli do dodávky, ktorá nás okolo 16.00 doviezla do severouralskej dedinky Kytlym (Кытлым). Čas moc prívetivý nebol, fúkal nepríjemný vietor a navyše na mieste kde sme chceli vystúpiť bola zóna Ministerstva obrany Ruskej federácie, čo nám skomplikovalo situáciu. Sergej však zavelil rýchlo z auta za mantinel z odhrnutého snehu. Okamžite sme po pás v sypkom snehu a dodávka zmizla za obzorom kvôli zakázanej oblasti. Tu sa ukázalo naše nie moc šťastné uvažovanie pri balení: Veď keď vystúpime z auta tak bude čas sa ešte prebaliť a nik nebude stresovať kvôli pár minútam.
Po pár minútach trápenia sme si obuli lyže a cez pár sto metrov nechránený pás bez lesa, pozostatok po ťažbe platiny, sme vošli do tajgy. Tu si aj Sergej vydýchol a po krátkom presune s batohmi sme začali stavať tábor. Hneď sme lyžami udupali miesto kde sme plánovali postaviť stan, vykopali na holú zem sneh, kde sme zapálili oheň. Dôležitou súčasťou prípravy tábora bolo nachystať drevo. S pílou a sekerkou to išlo pomerne ľahko, akurát sa všetky drevorubačské úkony museli vykonávať na lyžiach. Po postavení stanu v nadmorskej výške 450 metrov, navarení čaju a polievky sme sa začali pripravovať na noc. Prezliekli sme sa a po jednom sa začali vťahovať do spacákov. Stratégia bola taká, že na okrajoch boli tí, čo mali dobré spacáky. Posledný to mal najhoršie, pretože stan bol iba trojmiestny a musel sa zmestiť medzi ostatných. Noc až na to, že pri každom pohybe to cítili susedia bola dobrá, teplo, ale stále sa ozývali poryvy nepríjemného vetra v korunách stromov.
Ráno 12. marca sa budíme do premenlivého počasia. Stále fúka, no občas sa pomedzi mraky ukáže zubaté slnko. Do termosiek navaríme čaj, pripravíme pohánkovú kašu a už o 8.00 vyrážame na 1519 metrov vysokú kótu Kosvinskij kameň (Косьвинский Камень). Na hrebeni pri hranici lesa sa vietor neznesiteľne zapiera do našich tiel. Vidno iba na pár krokov. Po chvíli váhania to vzdávame a o 11.00 sme už v tábore. Tu v pásme lesa už vietor až tak nepríjemne nefúka, hoci v korunách stromov ho počuť. Neďaleko od nás neznesiteľne vŕzgajú dva stromy ktoré sa trú o seba. Keby neboli také veľké tak ich hneď spílime. Na obed sme prehryzli suchú stravu a zrazu vyvstal problém čo robiť. Sergej si išiel do stanu pospať, brat Vaněk išiel na výlet na lyžiach a my s bratom Očkom sme štiepali napílené polená a lopatou budovali v snehu infraštruktúru. Po dlhej chvíli sa Peter vracia a oznamuje, že videl zajaca, na strome zavesenú čiapku a počul hlasy. Keďže je jasné, že sme v zakázanej oblasti tak bol ticho a opatrne sa vrátil na základňu.
Nasledujúci deň 13. marca je počasie lepšie, už toľko nefúka a tak opäť stúpame na kótu nad nami. Na hornej hranici lesa nechávame lyže a ideme po stvrdnutom snehu. Po chvíli sa na hrebeni objaví pásmo pripomínajúce púšť. Nie je tu sneh, ale ani žiadna vegetácia, iba zamrznuté skalky a piesok. Vyjdeme do nadmorskej výšky asi 1 300 metrov. Hmla bráni rozhľadu a podľa navigácie máme prejsť k vrcholu ešte 2 kilometre. Sergej navrhuje ústup a my súhlasíme. Pri ceste naspäť sa otvorí pohľad na vojenský komplex zvaný Perimetr (Периметр), známy na západe pod názvom Čierna ruka. V podzemí je tu vybudovaný riadiaci systém nukleárnych striel automaticky vypúšťajúci ruské rakety na nepriateľa v prípade napadnutia. Sergej nás poprosil aby sme to nefotografovali, pretože ak by nás chytili a prehliadli SD-karty, tak by sme mohli mať problém. Večer Sergej vytiahne koňak a dlho rozoberáme naše a ruské historky. Zaujme nás napríklad rozprávanie o skemenení dievčaťa s menom Zoja v Samare, ktorá vítala nový rok 1957 tancom s ikonou, pretože nemala partnera. Skamenela a takomto stave prežila až do Veľkej noci, keď sa prebrala. Tretí deň v tábore už vidno aj na infraštruktúre. Začali sme sa rozpínať a budovať chodníky aby sme nemuseli všade chodiť na lyžiach. Rozťahujeme sa ako naša civilizácia alebo možnože ako rakovina v chorom tele, našťastie nie tak deštruktívne. Po našom odchode z tábora sa na jar sa sneh roztopí a okrem ohniska, ktoré za pár rokov zmizne tu po nás nič neostane.
Ráno 14. marca je krásny deň. Nefúka, je jasno a výborná viditeľnosť. Láka nás vyjsť na Kosvinskij kameň, ale musíme opustiť miesto našich troch nocľahov. Ideme opäť po bagrovisku kde sa ťažila platina. Sergej je nervózny, vidno že sa bojí. Našťastie bez problémov prídeme na hlavnú cestu medzi Kytlymom a Karpinskom. Tu si z lyží urobíme sane na ktoré dáme batohy a ideme asi 5 kilometrov ku odbočke vedúcej do doliny smerujúcej pod Konžakovskij kameň (Конжаковский Камень). Keď stúpame hore, tak vidno že Serjoža nevládze, trápi ho dáka pliaga, no nepriznáva problém. Podvečer staviame stan neďaleko cesty. Máme tu už nachystané narúbané drevo od našich predchodcov, takže máme menej práce a o to môžeme viac kvákať pri varení čaju a večere.
Ráno 15. marca je -18° C. Je jasno a bezvetrie. Ráno pri vykonávaní toalety zisťujeme, že v noci okolo nášho stanu chodili vlci. Varíme gemersko-polomskú klobásu a už okolo 9.00 vyrážame. Ideme po stope vyjazdenej skútrom po tajge okolo starých, polámaných a pokrútených límb. Hranica lesa tu je iba okolo 900 metrov nad morom, takže za chvíľu sme v krajine bez stromov. Vyjdeme do sedla a zdá sa, že za chvíľu sme na vrchole v nadmorskej výške 1569 metrov. No mýlka. Treba ešte prekonať 4-5 horizontov. Vrchol tvorí veľký, výrazný balvan úplne pokrytý srieňou a snehom na ktorý vyjdeme okolo 13.30. Stretávame tu dvoch turistov, ktorí táborili asi 2 kilometre nad nami. Po zostupe do sedla kráčame cestou, ktorú tu vybudovali kvôli plánovanej ťažbe dunitu, horniny ktorá odoláva vysokým teplotám. Zostup dolu je zaujímavý, drevené lyže moc nedržia, brzdíme palicami a podchvíľou dakto spadne. Spomíname si na výrok Petra Magdolena spred rokov, že naše lyžovanie by sa mohlo nazvať štýlom liptovský pltník. Večer je krásny, Sergej vydá 95 % lekárenský špiritus, ktorý brat Vaněk rozriedi s vodou, kávou a cukrom. Je z toho úžasný likér. Pri rozlievaní čaju si Peter naleje trochu horúcej vody do topánky a tak namiesto omrzlín, ktorých sme sa obávali máme vo výprave popáleninu.
Nasledujúci deň nemáme v pláne nič veľké. Stavbu iglú nad hornou hranicou lesa sme zavrhli, keďže by sme tam nenocovali. Po raňajkách, navarení čaju a naplnení termosiek vyrážame do susednej doliny. Predierame sa tajgou, na voľných plochách, kde rastú malé vŕby a topole. Je zaujímavé že iba tieto sú ožraté od bielych zajacov, po ktorých je tu veľa stôp. Jedného aj vidíme, je to krásne zviera, ktoré osvieži nudný pochod tajgou. Prídeme na hornú hranicu lesa a tu začne fúkať nepríjemný vietor. Prehupneme sa do našej doliny a zlyžujeme do tábora. Dlho do noci likvidujeme Sergejove špeciality, vysoko kalorické nápoje a sladkosti.
Ráno 17. 3. je pomerne teplo, iba 8° pod nulou. Balíme sa a o 10.00 vyrážame pobalení z tábora. O 12.00 sme už na ceste, kde nás má prísť zobrať Igor. Azda tretie auto je jeho a už o 12.45 ideme do Kunguru, vzdialeného 500 kilometrov, kde sme okolo 21.00.
Po výdatných raňajkách pozostávajúcich z asi 8 chodov nasleduje prehliadka mesta, nakupovanie a povinná sauna. Večer pozeráme Serižove albumy z výprav po horách. Zaujme nás najmä expedícia na nafukovacom člne po rieke Kara z roku 1991 do Karského mora. Tu mali na konci cesty iba jedinú možnosť a to počkať na zdravotnícky vrtuľník, ktorí ich odviezol do Archangeľska, pretože naspäť by sa do Vorkuty pešo po podmáčanej tundre asi nedostali.
Ráno 19. 3. ideme vlakom do Permu, kde opäť nakupujeme u nás nedostatkový tovar, obedujeme pri Oľge Ivanovne Kadebskej boršč a odlietame cez Moskvu do Budapešti. Odtiaľto ide zázrakom po polnoci autobus do Košíc, kde počkáme na zime pred zavretou stanicou na vlak. Pred šiestou ráno sme v Liptovskom Mikuláši a stíham prísť o 7.30 do práce. Tak skončilo dobrodružstvo od ktorého sme tak veľa očakávali. Sergej ho nazval iba krátko, bola to exkurzia po rodnom kraji. Pre neho iba malá a nenáročná vychádzka. Chápeme ho, veď zimné, 20-30 dňové výpravy na východosibírske pohorie Kodar či Polárny Ural sa s našou cestou porovnávať nedajú.
Sergej, Nataša a Oľga, srdečná vďaka za opätovné pootvorenie dvierok k širokej ruskej duši a krajine! Do skorého videnia…
