Biela jaskyňa v Stanišovskej dolinke je síce neveľká, no predsalen pozoruhodná jaskyňa s kurióznym objavom: po mnohých akciách, rokoch prieskumov, krvopotnej práci na rozširovaní neprieleznej vstupnej úžiny v roku 2009, tu totiž na objaviteľov čakal drevený rebrík (Popis objavu tu: https://nicolaus.sss.sk/znovuobjeveni-bielej-jaskyne).
História jaskyne po nález rebríka
Jedinou známou jaskyňou v okolí Bielej jaskyne je dnes už zasypaná Sonda 54 vzdialená asi 50 metrov. Okolo roku 1959 (čiže 12 rokov pred objavením Novej Stanišovskej jaskyne) tu kopal S. Šrol. Podrobné detaily Šrolových prác nepoznáme. Vo výročnej správe časopisu Slovenský Kras z roku 1960 sa dočítame, že v Sonde 54 roku 1959 dosiahol Šrol so spolupracovníkmi hĺbku (vzdialenosť?) 60 metrov a pokračovali v nebezpečných závaloch po pukline horizontálnym smerom, kam ich viedol dym z dymovnice. Z identifikačnej karty jaskyne v archíve SMOPaJ sa dočítame, že jaskyňa sa nazývala Priepasť pod Havraňou skalou, neskôr Priepasť v Stanišovej dolinke a mala hĺbku 60 m. K Sonde 54 zachovalo tiež päť čiernobielych fotografií so stručným popisom na zadnej časti. Náčrty alebo plány nie sú. Z piatich fotografií majú akú-takú výpovednú hodnotu len dve: „Starý vchod do sondy 54“ a „Nový vchod do Sondy 54“. Z toho vyplýva, že Sonda 54 mala kedysi dva vchody – čo je, ako uvidíme, kľúčom k rozriešeniu záhadného nálezu rebríka v Bielej jaskyni.
„Starý vchod do sondy 54“ predstavoval pomerne veľkorysý vydrvený výkop pod bralom Havranej skaly. Toho času v teréne zostalo len zavalené ústie niekdajšej šachty a halda vykopaného materiálu. Miesto je dobre identifikovateľné.
Keďže cez leto nebolo veľa času, „Nový vchod do Sondy 54“ bol pre mňa doposiaľ len teoretickou záhadou. Vytlačená fotografia sa mi medzitým skoro stratila v priehradke auta medzi mapami. Podľa fotografie sa nám v teréne podarilo lokalizovať až na malom výlete s deťmi 2. októbra 2016. Pobehali sme okolie Havranej skaly hore, dole, vpravo, vľavo a stále nič… Najlepšou pomôckou pri hľadaní jaskyne sa napokon ukázala malá časť svahu zachytená na fotografii vľavo hore. Strmosť svahu bola návodom ako sa naň dívať a jeho sklon vymedzil možný azimut pohľadu na 70° – 75° severovýchodne. Mimo tento uhol je svah v okolí Havranej skaly buď strmší (na sever) alebo plytší (na východ). Napokon sme s istotou miesto našli a zistili, že „Nový vchod do Sondy 54“ je vlastne známou rozsadlinou, ktorá sa nachádza asi 10 m severne od Bielej jaskyne, a ktorá je evidovaná ako Diera pri Bielej jaskyni (5890) s dĺžkou 10 m a hĺbkou 5m. Táto jaskyňa je klaustrofóbne tesným a chaotickým priestorom medzi zavalenými kamennými blokmi, ktoré nebezpečne hrozia ďalším závalom. Sú tu aj obrovské priesvitné pavúky, ktoré keby nejaký hladný odvážlivec chcel zjesť, ani by sa po nich nemusel načahovať, stačilo by mu len otvoriť ústa.
Porovnanie
Porovnanie fotografií vchodov a rekonštrukcia genetickej súvislosti jaskýň po tektonickej poruche.
Biela jaskyňa teda leží presne medzi dvoma zasypanými vchodmi niekdajšieho dvojvchodového Šrolovho mini-systému Priepasti v Stanišovskej doline. Možno ju vlastne považovať za úryvok z rozsiahlejšieho cyklu rozsadlín a závalov v oblasti, ktorú v roku 1981 P. Mitter identifikoval ako najväčší svahový zosun masívu Ohnišťa. Rebrík sa do nej mohol teda dostať zdola cez Starý vchod alebo pravdepodobnejšie zhora cez Nový vchod. Prepojenia časom zanikli, z jednej jaskyne stali sa tri, ale zostali prievany, ktoré budili nádej ďalších generácií jaskyniarov.
Nádej neumiera
V období po objavení Novej Stanišovskej jaskyne v roku 1971 bola Biela jaskyňa nádejnou lokalitou ako potencionálny horný vchod do uvažovaného systému Novej Stanišovskej.
Bielu jaskyňu preskúmal a zameral J. Vajs (s P. Krázikom a M. Šípkom) 18. 1. 1979. J. Vajs vyhotovil jej prvú mapu.
Ďalší prieskum Bielej jaskyne sa uskutočnil na viacerých akciách v septembri roku 1993 pod vedením A. Gretscha (ďalší účastníci R. Moravčík, M. Moravčík, S. Lisý, D. Matejčíková, M. Farkaš). Počas Jaskyniarskeho Týždňa 1993 aj P. Magdolen označil miesto ako nádejné. Jaskyniarom sa v roku 1993 podarilo v jaskyni prekopať kanál široký 1m a dlhý 5m. Predpokladaná hĺbka jaskyne bola vtedy 5 m.
Prvého a druhého dňa štvrtého mesiaca roku 1997 v jaskyni kopal M. Hurtaj (s ním A. Suchý, Ľ. Vaško, Ľ. Jánoš, Ľ. Mazúr, A. Kohút, M. Honec, M. Urban a R. Bajer). Jaskyňu vyčistili od sedimentov zväčšili a prehĺbili asi o meter , rozbili a vyniesli ¾ m veľký kamenný blok. Celkovo vyniesli 178 kýbľov materiálu (Archív SMOPaJ: Databáza PKJ (podzemných krasových javov): SK_1219_32473_0025_03268_0001-0008).
V roku 2009 po výdatnom topení snehu, ktoré znemožnilo prístup do Novej Stanišovskej jaskyne sa Bielej jaskyni podujala sondovať skupina jaskyniaerov spoza rieky Moravy v zložení Petra Holubcová (ZO 6-28) alias „Holubice“, Jaroslav Šanda (ZO 6-28) alias „Krtek“ a Petr Nováček (ZO 6-12) alias „Smrt komerci!“. Z pukliny, ktorá sa nachádzala niekoľko desiatok metrov od dávnej zasypanej Šrolovej sondy, známej pod názvom Sonda 54, vychádzal citeľný prievan. Nasledovalo 5 tvrdých akcií rozširovania neprieleznej úžiny, niektoré v spolupráci s P. Magdolenom a P. Holúbekom. Tieto snahy napokon vyústili do prieniku do nových voľných priestorov a objavu rebríka… Po zajištení pomocí kýblovacího lana vedeného kolem hrudníku (“ať si to dá kolem krku, je to praktičtější”) se naskytl pohled, který by potešil asi málokoho. Puklina procházela do prostory čtvercového profilu na rozpažení rukou, hluboké cca. 6 metru, na jejímž dne stál starý drevený žebrík opřený o skalní blok. Vzhledem k tomu, že se s touto informací nehodlal nikdo z přítomných smířit, následovalo podávání fotoaparátu do pukliny podávání zpět. Podle naší domněnky by se mohlo jednat o nejzašší místo, do kterého se po stopách průvanu dostal obejvitel červor Šroll a kam si pro zdolání skalního bloku na dně prostory přinesl žebřík (Šanda, 2009, web Speleo Nicolaus: https://nicolaus.sss.sk/znovuobjeveni-bielej-jaskyne). Nemožno pochybovať o tom, že rebrík pochádzal z výskumov Stana Šrola pravdepodobne z prelomu 50. a 60. rokov minulého storočia. Rebrík sa sem určite dostal z iných priestorov, ktoré sú v Bielej sonde napriek dlhoročnému úsiliu o objavenie, stále nedostupné a neznáme.
Záver
Ale ďakovať Stanovi aspoň za tie fotky, pretože vlastne zanechal k Sonde 54 všetko, čo bolo treba, ale pritom nás neobral o zážitok z bádania a museli sme vynaložiť určité úsilie pri hľadaní odpovedí na otázky. Bola to cenná lekcia o potrebe dokumentácie speleologickej činnosti, ktorú práve taká inštitúcia ako je SMOPaJ dokáže bezpečne preniesť cez priepasť generácií. Týmto nabádam najmä mladších jaskyniarov, aby nezabúdali na dokumentáciu svojej činnosti a otvorenú možnosť spolupráce s múzeom, najmä čo sa uloženia speleologickej dokumentácie v archíve týka: v budúcich životoch môžu sami oceniť, že je na čo nadviazať. Napísal: Peter Laučík, 10. 10. 2016
