Nové objavy v Jaskyni Zlomísk

Jednou z lokalít, ktorá by mohla byť kľúčom k rozriešeniu momentálne najaktuálnejšieho speleologického problému krasu Jánskej doliny v Nízkych Tatrách – kontinuita so systémami masívu Krakovej hole a hypotetické riečisko, z ktorého sú doteraz známe len fragmenty – je nepochybne aj Jaskyňa Zlomísk. Objavená bola v roku 1954 S. Šrolom, P. Droppom a P. Revajom a jej dĺžka bola udávaná do posledných decembrových dní minulého roku okolo 1 300 m.
V súčasnosti sa na jej prieskume podieľa niekoľko jaskyniarskych párt i jednotlivcov, z iniciatívy Z. Hochmutha sa kompletizuje jej mapový podklad, akcie sem uskutočňujú J. Vajs, P. Holúbek i mladí jaskyniari z OS Liptovský Mikuláš.

Nikto z nás, čo sme sa na Silvestra 1993 ocitli na terénnej základni v Stanišovskej dolinke nevedel poriadne, ako jaskyňa vyze¬rá a kde sú jazerá, ktorých hladina vraj kolíše až 6 m. Pretože ostatné väčšie lokality Jánskej doliny sme už exkurzne naštívili, rozhodli sme sa v trojici s E. Kapucianom, že si prezrie¬me, či je naozaj pravda, čo sa o jaskyni hovorí – samé plazivky, ale aj silné prievany.
Viac menej naslepo sme sa teda vypravili hľadaťjazerá, ale ani za svet sa k nim prepra¬covať. Namiesto toho sme sa dostali do stúpajúcej sienky a následne cez blokovisko s prudkým kvapkaním vody ku komínu so zaveseným modrým lanom. Aha, tu sa asi pracuje, hovoríme si.
Po vylezení hore nachádzame krátku plazivku a v jej závere zával s jednoznačným prievanom. Rukami rozobrať neide, skúšame to obrátení dole hlavou, nohami a naozaj, o pár minút sa podarí poskopávaťzaklinené bloky dole. Presúkame sa na druhú stranu a nechceme veriť vlastným očiam. Pred nami čierna šikmina. Postup!
Rozbehnutých hore nás po pár metroch zastavuje zasutený koniec, vraciame sa teda späť a cez štvormetrový zahlinený stupeň sme už o chvíľku v mohutnej erózivnej chodbe (Silvestrovská). Po 75 metroch sa končí a je tu vidieť korienky stromov. Slabý jarček, pritekajúci do chodby pri dvoch menších zarútených priepastiach so zaují¬mavou štrbinou nás dovedie do komínu Helimadoe, končiaceho zasintrovaným, ale dýchajúcim závalom.
Vraciame sa do Postupu a púšťame sa do závalu, hoci nám padá rovno na hlavu a po každom „podráždení zlého psa“ sa musí prieskumník v okamihu stiahnuť do bezpe¬čia, pod previs. Polhodinku sa takto zabá¬vame a už je tu pokračovanie. Kdeže sa však podeli tie horizontálne priestory, ktorými sme sem jaskyňou došli? Pravidelnou, asi 2.5 m širokou studňou (Šachta Uf) vytra- verzujeme k medziposchodiu v podobe chodby so zasuteným sifónom. Peter ostáva v zálohe a Braňo s Erikom si to štrádujú po šikmej strmine vyššie a vyššie. Pomaly sa už začíname vidieť kdesi v Starom hrade…

Nasleduje ďalšie jaskynné poschodie (Chodba 94). Karbidky však prestávajú pomaličku fungovať, a preto – poďme rýchlo von.
Dole na chatke neveria. Začína sa totiž osla¬va príchodu Nového roku 1994. Prebúdzanie na druhý deň je zložité, ale okolo obeda, síce nie práve vo forme, ale doplnení o D. Mihá- lika a Mich. Hurtaja, vyrážame znovu skúmať. Erik a Peter napredujú hore a zabezpečia úsek Šachty Uf lanom. Do jedného z komínov zo včerajška nasáva silný prievan a tak ho rozširujú. Potom je treba ešte zabojovať v okne 30×35 cm a hneď na to v zalomenej trhline (tzv. Lámač), no stojí to za to. Objavitelia nachádzaj prekrásnu fosílnu riečnu chodbu, s meandrami, sintro- vými jazierkami, úžasne vyzdobenú kvapľa- mi, jednoducho všetkým, čo ku takej naozajstnej jaskyni patrí. Bude sa volať Jazierková. Ostatní sme zatiaľ zmapovali 170 m nových chodieb. Večer prichádza L. Ludhová a dohadujeme sa, že dokončíme mapovanie tých chodieb, ktoré sú voľne prelezitelné.
Ku polnoci 2. januára má teda nová časť Jaskyne v Zlomiskách dĺžku 323 m a rela¬tívne prevýšenie od miesta prvého prekopu na začiatku Postupu +56.5 m. Silné prievany v závere Jazierko vej chodby a komínu Heli- madoe, ako aj nutné logické pokračovanie týchto i iných priestorov nasvedčujú o možnej súvislosti jaskyne s vyššie ležiacimi priestormi smerom na západ

 

zdroj: Spravodaj 1/1994