Po skončení lezeckej sezóny v dolinke Bielej sme sa spolu s Emkou Laučíkovou (10. r)  v sobotu 24. 9. 2016 zlaňovať bralá, preskúmať a zdokumentovať vopred vytypované neprístupné diery.

Už pred týždňom  sme  v ústí dolinky Bielej sme našli množstvo výkopov po detektoristoch, ktoré si po sebe neunúvali ani zasypať, z čoho usudzujeme, že nelegálni výskumníci neboli tunajší. Tieto „archeologické“ aktivity dávame do súvislosti s nedávnym odhalením pamätnej tabule štyridsiatim židovským utečencom a v Jaskyni kamenné mlieko pod Poludnicou a následným publikovaním, čo spôsobilo zvýšený záujem aj o prieskum dolinky pod jaskyňou. Priviedlo nás to k úvahám, že akosi príliš ľpieme na pomníkoch a že pamäť jednej veci spôsobuje zabudnutie veci inej, a tiež, že najlepší spôsob ako srdcu milé miesta chrániť, je o nich mlčať. Mlčať ako hrob!

Celá dolina je plná takýchto dier...
Celá dolina je plná takýchto dier…

Pri prieskume sme sa zamerali hlavne na známe lezecké skaly.  Trochu vyššie za Kancľom vedie doprava nahor nenápadný strmý chodníček pod sektor „Hrádocká“. V západnej časti brala sme našli malú asi 13 m dlhú jaskyňu, ktorá je evidovaná ako Osia jaskyňa. Našli sme tu osadené meracie body (hliníkové nity), pravdepodobne po prieskumoch Paľa Procházku, Jána Vajsa, alebo po Janovi Fickerovi. Vchod do jaskyne má tvar kľúčovej dierky pričom sa vchádza zospodu asi 4 m dlhou, ale úzkou meandrujúcou puklinou, ktorá nesie znaky freatickej činnosti. Za puklinou vojdeme do malej sienky, ktorá je veľmi pekne modelovaná činnosťou dávnych vôd. Ponad hlavy nám nehlučne preletela sova. Zo sienky vedie úzka plazivka doprava nahor, ktorá asi po 6 m vyúsťuje na povrch na šikmú policu v južnej strane brala, kde sa nachádza opustené hniezdo Krkavca spletené z pomerne hrubých konárov. Jaskyňa inam nepokračuje, hoc badať aj náznaky rozvetvenia do neprielezných úžin. Pravdepodobne bola súčasťou väčšieho systému, ktorého značná časť dnes už neexistuje. Vyhotovili sme orientačný náčrt jaskyne, ale do budúcnosti by bolo dobré ju zmapovať.  V jaskyni sme po predošlých návštevníkoch našli pet fľašu s niekoľkoročným čajom a vo vstupe podivuhodnú okrúhlu nálepku s obrázkom vlka s horami v pozadí. Nápis, ktorý emblém lemuje Michal – Martin –  Michal „Choď tam , kam chceš ísť“, spolu s obrázkom vlka a hôr, dokladá kohosi túžbu po slobode a voľnom pohybe v krajine (čo však opäť treba viac žiť, než o tom rozprávať).

Pohľad z pekne modelovanej Osej jaskyne...
Pohľad z pekne modelovanej Osej jaskyne…
Nálepka na stene Osej jaskyne...
Nálepka na stene Osej jaskyne…
osia jaskyna
osia jaskyna

V prieskume sme ďalej pokračovali smerom západným na sektor „Veža“. Pri horolezeckej ceste „Ropucha VI+“ sme zlanili do perspektívne vyzerajúceho výklenku, ktorý sa však napokon ukázal byť  hlbokým previsom, ale tiež  so znakmi niekdajšieho krasu. Na vrchole brala sme sa najedli a zamierili na západ.

V sektore “Tabuľa“, ktorý je najzápadnejším bralom lezeckého areálu Bielo sme zlanili do jaskyne pod hlbokým previsom (asi v 15 metrovej výške, 5 metrov pod hornou hranou brala). Na jaskyni je zaujímavá nielen freatika, ale aj množstvo drobných kostí drobných stavovcov. Keďže tu nie je žiadne hniezdo, možno usudzovať, že ide o vývržky nestráviteľných zvyškov po hostine Výra skalného (Bubo Bubo). Táto jaskyňa je pre lietavce síce ideálnou, no predsalen prechodnou skrýšou. Napríklad taká kuna by sa do nej pravdepodobne dostala bez problémov a preto ju vtáky nevyužívajú na hniezdenie. Z vrstiev kostí sme odobrali vzorku na zoospeleologickú analýzu do múzea. Jaskyňa má tendenciu dovnútra stúpať až do nebezpečného hlinito-balvanitého závalu, ktorý by najskôr viedol na povrch. Jedinou stopou po človeku v jaskyni je vzpriečené drevené brvno (staršieho dáta), ktoré má zadržovať  a zadržuje prípadné padajúce skaly zo závalu. Túto úpravu dávame do súvislosti s horolezeckou kolonizáciou lokality. Keďže tunajšie skaly sú na lezenie dosť obtiažne a teda nepríliš lezené, je tu väčšinu roka kľud.  Jaskyňu sme podľa nálezu vývržkov – aj pre nebezpečenstvo vlastného vyvrhnutia zo skaly von pri pošmyknutí –  pomenovali Jaskyňou Vyvrhnutých. Aby však názov jaskyne nezaváňal dvojzmyslom, nazvali sme ju napokon Jaskyňou u vtáka. Dĺžka je 7m a prevýšenie 3 m. Podobne ako pri iných tunajších jaskyniach, aj tu ide len o fragment zaniknutého systému. Predstavujeme si ju ako ústie vyvieračky s vodopádom rútiacim sa z otvoru v brale do doliny.

Zlaňovanie na 8 mm statike je vždy čudný pocit a dodáva veci ten správny adrenalínový náboj. Radšej sme použili dvojkombináciu s bogibsom...
Zlaňovanie na 8 mm statike je vždy čudný pocit a dodáva veci ten správny adrenalínový náboj. Radšej sme použili dvojkombináciu s bogibsom…
Vchod do jaskyne u vtáka je prístupný len horolezecky a zboku...
Vchod do jaskyne u vtáka je prístupný len horolezecky a zboku…

 

Pre Emku je tesná prístupová puklina akurát...
Pre Emku je tesná prístupová puklina akurát…

 

V Jaskyni u vtáka..
V Jaskyni u vtáka..
Pohľad z jaskyne...
Pohľad z jaskyne…
Vývržky Výra skalného (Bubo Bubo)...
Vývržky Výra skalného (Bubo Bubo)…
Vývržky Výra skalného (Bubo Bubo)...
Vývržky Výra skalného (Bubo Bubo)…

10

 

Nakoniec sme si ešte zaskočili na zdravotnú prechádzku do Záskočia, kde sme minulého roku v zime videli v jednom brale otvory v skalách. V Záskočí sme však zostali mierne zaskočení nepomerom spomienky a reality a tak sme sa za zvuku ručiacich jeleňov pomaly vrátili späť do civilizácie.

V Záskočí čo nepripravených zaskočí...
V Záskočí čo nepripravených zaskočí…

Text: Peter Laučík

Foto: Peter Laučík

Facebook komentár

Pridaj komentár

Close Menu
Optimization WordPress Plugins & Solutions by W3 EDGE