Na prvý pohľad by sa zdalo, že podobne ako sme konštatovali pri podobnom príspevku o Jaskyni zlomísk, že nič. Pôdorysná mapa sa od stavu z roku 1996 takmer nezmenila a dĺžka zameraného polygónového ťahu je 2,5 kilometra. Avšak je tu však niekoľko zaujímavých momentov, ktoré asi stoja za povšimnutie.

Jaskyňa je už od objavov v roku 1971 ťažko prístupná cez Vodnú puklinu a Chodbu utrpenia, ktorá je počas topenia snehu, alebo počas výdatnejších zrážok celé mesiace v roku zatápaná aktívnym tokom a nebolo možné sa do jej značnej časti dostať. Po relatívne dôkladnom prieskume SK Nicolaus a Komisie pre potápanie z Prešova sa jaskyňa na dlhé roky opustila s tým, že jej dĺžka je 2286 metrov a ďalšie pokračovanie je síce pravdepodobné, ale náročné najmä kvôli obtiažnemu prístupu. Sporadicky sa navštevovala exkurzne a ešte menej pracovne a aj to iba jaskyniarmi z Martina a Moravy. Po rokoch oddychu od tejto jaskyne sme sa s novým

pohľadom na ňu pustili do prekonávania prekážok brániacich v ďalšom postupe. Obetavý Petr Nováček z Brna s priateľmi začal na sklonku 20. storočia sprístupňovať priestory jaskyne tak, aby aj počas tečenia občasného vodného toku bolo možné dostať sa do všetkých častí jaskyne. Začal s rozširovaním úzkej neprieleznej rúrovitej chodby nad prvým sifónom v Chodbe utrpenia. Počas niekoľkých akcií sa mu trpezlivou prácou podarilo túto úžinu a Smradľavú dieru rozšíriť natoľko, že sa mohol chudý jaskyniar dostať do Šrolovho a Zrúteného dómu. Veľká vďaka patrí za rozšírenie týchto priestorov aj členom Horskej záchrannej služby pod vedením I. Račka, ktorí na jeseň roku 2009 tiež prispeli k ich spriechodneniu. Vážnym posunom v poznaní jaskyne bola jej návšteva počas vysokého vodného stavu P. Kosom a Z. Dvořákom v novembri roku 2002. Tu sa po prvý krát zistilo, že hlavný vodný tok tečúci jej podzemím pochádza zo sifónu v Diamantových pieskoch. Už tu sme začali tušiť, že vyvieračka Nadina studnička a neďaleká občasná vyvieračka predstavujú výver vôd nepochádzajúci z ponorov v Stanišovskej doline. V súvislosti s novými aktivitami v jaskyni sme sa začali zaujímať o tak trochu zabudnutú mapu a údaje. Zistili sme, že nám chýbajú Papekové chodby. Keď sa nám ich nepodarilo v počítačovej forme nájsť, tak som zavolal Z. Hochmuthovi do Prešova. Ešte počas telefonovania vytiahol zložku Nová Stanišovská jaskyňa a po krátkej chvíli vytiahol namerané údaje zo svojho archívu. Po ich zoskenovaní sme doplnili naše údaje a opäť sme sa presvedčili, že spoľahlivá archivácia nameraných údajov je v klasickej papierovej forme. V nasledujúcich riadkoch stručne popíšeme nové poznatky, ktoré sme získali v poslednom období.

Postup martinských jaskyniarov v Stanišovskej chodbe smerom na Malú Stanišovskú

Mohutná Stanišovská chodba nedávala na konci 20. storočia spať jaskyniarom združeným okolo P. Pokrievku staršieho. Sondážnymi prácami sa im podarilo postúpiť o 8 metrov na sever smerom k Malej Stanišovskej jaskyni. V postupe ich zastavilo nepríjemné blato a zhora visiaci zával. V Malej Stanišovskej jaskyni sa pokúsili sondovať aj v chodbe smerujúcej v blízkosti jej ukončenia na juh smerom k Novej Stanišovskej. Pre náročnosť práce, transport materiálu a vodu práce prerušili a dodnes sa v nich nepokračovalo. Tieto miesta sa nachádzajú približne 10 metrov pod povrchom (merané lavínovými vyhľadávačkami), 5 metrov pod dnom Stanišovskej dolinky a od seba sú vzdialené takmer 60 metrov. Navyše  nesmerujú jednoznačne k sebe, nie je tu výrazný prievan a podľa nášho názoru to nie je príliš nádejné pracovisko na prepojenie týchto lokalít.

Postup moravských jaskyniarov v takzvanej Špirále v Stanišovskej chodbe

Úzka klesajúca neprielezná špirálovitá chodba ktorá na severe uzatvára rozmernú Stanišovskú chodbu je v súčasnosti rozpracovaná P. Nováčkom. Pracuje na jej rozširovaní a postupe ďalej. Nie je tu však citeľný prievan a zdá sa, že ide o dlhodobý problém na ktorom azda budú pracovať aj nasledujúce generácie. Je tu však istá šanca postúpiť smerom na sever k Malej Stanišovskej, alebo niekde do priestorov pod Stanišovskú dolinku, kde by mohol tiecť tok strácajúci sa povyše.

Nový vchod

Z času na čas sa objavia úvahy o vykopaní nového vchodu a obídení väčšiny nepríjemných a úzkych miest. Na konci 80. rokov minulého storočia sa v tejto veci angažoval spolu s mikulášskymi jaskyniarmi J. Šmoll. Vykopali asi 2 metre hlbokú sondu na povrchu v mieste, kde by podľa vtedajších poznatkov mohol ústiť zával v Stanišovskej chodbe. S pomocou lavínových vyhľadávačiek zapožičaných od I. Račka sme v apríli roku 2011 lokalizovali miesto najbližšie k povrchu, ktoré sa však nachádza asi 20 metrov od miesta sondovania spred 25 rokov. Ide o miesto neďaleko cesty vedúcou Stanišovskou dolinkou a známe priestory v jaskyni v stropnom závale v Stanišovskej chodbe sa nachádzajú iba 7 metrov pod povrchom, čo sme overili aj povrchovým polygónovým ťahom. Je však otázne ako by sa nový vchod prekopal, pretože pomerne veľký zával ústi do Stanišovskej chodbe v jej strope a pri kopaní by sa mohlo veľa materiálu zosunúť do jaskyne kde by sa nemal o čo zachytiť.

Chodba utrpenia

Z času na čas sa objaví iniciatíva s cieľom o dôkladného prekopania tesnej a nepríjemnej plazivky zvanej Chodba utrpenia. Aj keď sa už o to pokúsilo viac jaskyniarov a medzi inými aj P. Hipman, tak tieto chodby sú stále nepríjemnou prekážkou, pretože aj keď sa vyčistia, tak sa po chvíli opäť zanesú štrkom. Naposledy tu kus práce vykonali dňa 7. mája 2011 severomoravskí priatelia J. Pospíšil, A. Toman, P. Hrbáček, P. Lepík a D. Toman.

Pieskový sifón pri Pagode v Hornom poschodí

Pri opätovnom prechádzaní jaskyňou sme si všimli zaujímavý sifón v Hornom poschodí pri m. b. 318. Pretože nie je celkom vyjasnené prúdenie vzduchu v jaskyni tak môže smerovať do neznámych priestorov. Jaskyniari z Moravy v zložení Peter Kos, Anděla (Jana Pazderková), Anděl (Vojtěch Pazderka) a Kajman (Vít Kaman) na konci apríla roku 2011 tu jeden deň sondovali. Chodba je úplne zanesená sedimentom a ďalšie svetlo do tejto problematiky prinesie iba ďalšie kopanie. Je to však zaujímavý južný smer a možne práve toto miesto je kľúč k ďalšiemu postupu smerom k Sokolovej jaskyni.

Diamantové piesky

Z iniciatívy M. Danka a P. Procházku sa vykopal prístup k tesnej diere s ozvenou v blízkosti koncového sifónu v Diamantových pieskoch. Po zvážení situácie sa usúdilo, že aj napriek ozvene nie je to perspektívne miesto na ďalší postup. V sifóne Diamantové piesky sa nachádzajú víriacim pieskom ukážkovo vyleštené čierne gutensteinské vápence, ktoré určite stoja za pozretie.

Postup v Chodbe vedúcej k povrchu

Po objavoch rúrovitých chodieb s výmenou vzduchu a kostrovými nálezmi plcha v Malej Stanišovskej sme sa inak začali dívať aj na Chodbu vedúcu k povrchu, kde sme počas jej merania v roku 1996 s Ľ. Slivom a P. Magdolenom našli uhynutého netopiera. Dumaním nad mapou sme nadobudli presvedčenie, že musí ďalej pokračovať. Dňa 28. 2. 2009 sme sa vypravili rozširovať tesnú úžinu pri sifóne Ventil, ktorá odradzovala od jej prieskumu. P. Pokrievka ml. sa vypravil chodbu, ktorú roky nik nenavštívil, pozrieť a zistil, že by sa dalo na jej konci pôsobiť. 1. 3. 2009 sme sa v zložení P. Holúbek, P. Pokrievka ml., Z. Jurík a M. Lejava vybrali ďalej rozširovať nepríjemnú úžinu pred sifónom Ventil. Na pláne už bol aj prieskum koncových častí tejto časti jaskyne. P. Pokrievka ako najužší dostal poverenie ísť prvý dopredu a skúsiť sondovať v koncovej časti. Zanedlho sa vrátil so správou, že sa mu podarilo prekonať hlinito-skalnatý sediment a vošiel do voľného priestoru. S radosťou sme sa tu presunuli. No namiesto horizontálnych chodieb nás čakala 6 metrov hlboká priepasť. Za ňou sme objavili asi 40 metrov pomerne veľkých, ale nepríjemne zablatených chodieb, ktoré končili opäť zanesenou chodbou a vodným sifónom. Tesne pred jaskyniarskym týždňom v Demänovskej doline tu blatisto-kamenitú prekážku v klesajúcej chodbe prekonal P. Pokrievka ml. s P. Nováčkom. V ďalšom postupe ich zastavil už v stúpajúcej časti zával. Je to nepríjemná prekážka a zdá sa, že postup sa zastavil, pretože aj keby sme začali zhora visiace kamene opatrne rozoberať, tak nie je ich kde dávať. Je tu však povzbudzujúci prievan a zdá sa nám, že za závalom je voľný priestor. Máme totiž pocit že je tu ozvena z voľnej chodby. Určite by riešeniu tejto prekážky napomohla návšteva priateľa Magdolena z Borinky, Silvoša s Mackom či trpezlivého P. Vaněka. V zimnom období tu citeľný prievan vanie do neznámych častí, ktoré smerujú niekde na Malú Stanišovskú jaskyňu, ktorá je však ešte poriadne vzdialená. Uvažujeme tu aj o markaptanovej skúške. Ak by sa totiž dokázala súvislosť týchto dvoch jaskýň vzdušnou cirkuláciou, tak by to bol poriadny impulz na práce na ich prepojení. V nových objavoch sa nachádza aj vodný sifón nazvaný I. P. Pavlova. Meno dostal podľa toho, že pri jeho zameriavaní sa meračský zápisník transportoval v zuboch aby nedošlo k jeho úplnému zablateniu. Otvorené ústa počas dlhej doby spôsobili vylučovanie slín ako pri slávnych pokusoch ruského vedca. Tento sifón je za poriadnou úžinou a nesmeruje do zaujímavých častí, ale azda by stálo za to pokúsiť sa ho vyčerpať. Možnože sa otvorí prievan alebo sa náhle zmení smer chodieb… Pozoruhodné na tejto časti jaskyne je to, že sa nachádzajú poriadne hlboko pod dnom Stanišovskej dolinky ktorou preteká vodný tok a tieto priestory (pozorované iba 3 roky) sú v súčasnosti nezatápané a bez vodného toku.

Južný smer

V južnej časti jaskyne sa nachádzajú minimálne tri zaujímavé miesta ktoré by mohli ďalej pokračovať.

1. V Sifóne s dychom sa niekoľkokrát prekopávali pieskové a blatisté sedimenty, avšak na rozsiahle výkopy tu nie je vytvorený priestor, kde by sa ukladal vyťažený materiál. Za dvojnásobným zalomením vedie chodba smerom na juh, no je veľmi úzka. Je tu však síce slabý, ale povzbudzujúci prievan. Situáciu komplikuje aj fakt, že tieto priestory sa zatápajú a zanášajú. Napríklad v roku 2010 bol celý rok tento priestor zatopený a po jeho vyschnutí na jar roku 2011 sme iba s problémami vytiahli lano vedúce od hutníka-vaničky z blata. Na akcii F. Danihela a B. Maričovej dňa 21. 4. 2011 sa chudej, iba 13 ročnej dievčine podarilo preplaziť asi 5 metrov dopredu. Chodba vraj ďalej pokračuje, ale je neprielezná. Pokúsime sa tento údaj mladej jaskyniarky, ktorá bola vtedy iba druhý krát v jaskyni overiť a zhodnotiť nádej na ďalší postup.

2. Zaujímavé je však aj miesto zvané ako Sifón s dychom – B, ktoré sa podarilo ešte v roku 1996 objaviť P. Holúbekovi a P. Orvošovi. Ide o tesnú neprieleznú puklinu, kde sme začali s jej systematickým rozširovaním. Tenký M. Lisý z Topoľčian sa tu na výdych preplazil pár metrov a tvrdí, že je tu ozvena z väčších voľných priestorov a vzduch tu nie je statický. V prácach na tejto prekážke by sme chceli pokračovať, hoci je tiež zatápaná vodou. Súvisí to pravdepodobne s občasným vodným tokom tečúcim jaskyňou, napríklad v daždivom roku 2010 celý rok jaskyňou tiekla voda a toto miesto ani nebola prístupné. Po vyschnutí toku v roku 2011 ešte pár dní trvalo, kým tu začala hladina vody klesať. V úzkom mieste sme tu v letnom režime prúdenia vzduchu jaskyňou na nitke zavesili prúžok ľahkej plastickej fólie. Je tu podľa jej trepotania evidentný prievan ktorý vanie do tváre, čiže niekde od horného vchodu.

3. Náhoda pomohla obnoviť práce v pieskovom sifóne, azda v najzaujímavejšom a najjužnejšom mieste jaskyne. Išlo o miesto, kde sme uskutočnili ešte v roku 1996 niekoľko akcií na jeho prekonanie. Avšak pri kopaní sme sa tu dusili a tak sme miesto opustili a vytiahli aj plechovú vaničku, vyrobenú z benzínovej nádrže auta značky Škoda, na transport materiálu. Pri rozhovoroch o jaskyniarskych problémoch s M. Lisým sme narazili aj na problém s nedostatkom dýchateľného vzduchu v podzemí. Milo sa pustil do vyvíjania prístroja na báze peroxidu, ktorý by vyvíjal kyslík a pohlcoval kysličník uhličitý. Po niekoľkých mesiacoch výskumov priniesol Milo na chatu do Stanišovskej dolinky dňa 15. 1. 2010 plechovú krabicu s hadičkami a fľaštičkami. Pokusne prístroj uviedol do chodu. Po skúške so zápalkou sa ukázalo, že skutočne sa vyvíja kyslík. No prístroj po chvíli zblbol, začal sa hriať a voda ktorú obsahoval začala prudko vrieť, takže v podzemí bol nepoužiteľný. No v podvedomí už bola akcia naplánovaná a tak sme sa aj bez prístroja vypravili na toto miesto skúšobne kopať dňa 5. 11. 2010 s komfortne upravenou plastovou vaničkou, ktorú nám venovali jaskyniari z Trenčína. Napodiv sme sa pri kopaní nedusili a zistili sme, že je tu zrejmá výmena vzduchu. Nevieme si vysvetliť, prečo sa tu po rokoch prúdenie vzduchu objavilo, hoci pri zápiskoch zo zimy v roku 1997 máme v technickom denníku zaznamenané, že vonku bol silný mráz a pri kopaní sme sa tu dusili. Na prienik v tomto dnes 34 metrov dlhom, celom vykopanom sifóne sme uskutočnili už 15 akcií (5. 11. 2010 P. Holúbek, V. Lieskovec, M. Lisý a M. Sova, 30. 1. 2011 P. Holúbek a P. Laučík, 3. 2. 2011 P. Holúbek, P. Laučík, B. Kompanecký, V. Lieskovský, M. Lisý, A. Tureček, 5. 2. 2011 F. Danihel, P. Holúbek, M. Kováčik, P. Laučík, P. Maceček, S. Votoupal, J. Vronka ml. J. Vronka st., 10. 2. 2011 P. Holúbek, B. Kompanecký, P. Laučík, M. Lisý, A. Tureček, 17. 2. 2011F. Danihel, P. Holúbek a P. Pokrievka ml., 26. 2. 2011 M. Danko, T. Grygar, P. Holúbek, P. Laučík, P. Orvoš, A. Turan, L. Vlček, S. Votoupal, A. Votoupalová, 3. 3. 2011 M. Danko, L. Drábik, P. Holúbek, P. Laučík, V. Laučík, M. Lisý, A. Tureček, 7. 4. 2011 P. Holúbek, M. Kotras, Ľ. Krčmárik, P. Laučík a M. Sova, 10. 4. 2011 M. Kotras, Ľ. Krčmárik, P. Laučík, V. Laučík, M. Sova, 16. 4. 2011 P. Holúbek, M. Kováčik a V. Laučík, 17. 4. 2011 F. Danihel, P. Holúbek, P. Vaněk, 24. 4. 2011 M. Danko, P. Holúbek, P. Kos, J. Pazderková, V. Pazderka, 1. 5. 2011F. Danihel, P. Holúbek, P. Laučík, V. Laučík a A. Turan, 7. 5. 2011 E. Červenková, J. Červenka, P. Holúbek, M. Kováčik, V. Laučík, J. Vronka ml., J. Vronka st., D. Zavada). Strop v zanesenej chodbe stále stúpa a kopaním sme tu dosiahli skoro najvyššie miesto v celej jaskyni. Uvidíme, čo prinesie budúcnosť. Názory na postup sú tu rozdielne. P. Vaněk tvrdí že objav je na spadnutie, hĺbavý Peter Orvoš nie je optimistický, M. Danko, M. Sova, S. Votoupal, P. Maceček, M. Kováčik, V. Lieskovec a ostatní neoplývajú ani nadšením a ani skepsou, bratranci laučíkovci a J. Vronka so synom usilovne kopú. M. Lisý v snahe byť rýchlo už v nových priestoroch organizuje často výlety na Liptov. Na počesť jeho aktivite pri vyvíjaní prístroja na dýchanie v jaskyni sme tento sifón nazvali Topoľčiansky kyslíkový. Ešte sa tu dá pár akcií odrobiť a potom však príde problém s ukladaním vykopaného sedimentu. V zálohe sú však spriaznení demänovskí susedia, ktorí keď bude najhoršie s ťahaním vaničiek, tak určite pomôžu.

Zhrnutie

Keď sa pozrieme bližšie na jaskyniarske prekážky v Novej Stanišovskej jaskyni, tak sa zdá, že oproti ostatným problémom v Jánskej doline (rozsiahle závaly v Jaskyni zlomísk, Jaskyni v Medzibrodí, Bráne v Podkove, či Večnej robote a Slnečnom lúči, alebo komplikovaným sifónom ako v Záskočí, Hlbokom, Starom hrade, Sokolovej, Poschodovom potoku či Jaskyni zlomísk) sú o čosi ľahšie. Avšak iba čas, jaskyniarske nadšenie a najmä šťastie ukážu, či sa v budúcnosti posunú hranice nepoznaného v tejto zaujímavej klasickej horizontálnej lokalite Nízkych Tatier. Keďže podobne ako v ostatných stanišovských jaskyniach sa tu nenachádzajú žulové valúny aké sú známe napríklad z jaskýň Demänovskej doliny či Poschodového potoka, ale iba piesok obsahujúci kryštalické častice, tak predpokladáme komplikáciu priebehu hlavných chodieb. Buď sú pochované v neprekonateľne hlbokých zasedimentovaných sifónoch čo by nebola príliš povzbudivá správa, alebo ponory vôd vytvárajúcich hlavné chodby stanišovských jaskýň sú tak ďaleko, že voda nedokázala transportovať žulové valúny v podzemí mnohé kilometre niekde z oblasti Ponoru Štiavnice a Hurtajovej sondy, kde by sa tieto ponory mohli nachádzať. Túto odvážnu a určite nie nereálnu teóriu podporujú aj zistenia P. Magdolena a P. Nakládala z konca minulého storočia.

Veľkou otázkou je aj prievan vanúci jaskyňou, ktorý sa správa ako spodný vchod do jaskynného systému. Nie je až taký silný ako napríklad v Jaskyni zlomísk, ale vo vchodových častiach je jasne identifikovateľný. Jeho najväčšie úbytky registrujeme niekde v oblasti Papekových chodieb, Šrolovho dómu a Stanišovskej chodby, ale bližšie sme sa tomu ešte nevenovali. V letnom období sme so Z. Hochmuthom merkaptanom označkovali vzduch nasávajúci rozsadlinou nad Novou Stanišovskou jaskyňou. Ani počas týždňa sa však studený vzduch vystupujúci na povrch z vchodu z oceľovej rúry neobjavil, takže je tu veľká pravdepodobnosť, že gravitačné posuny nezasiahli do vývoja Novej Stanišovskej jaskyne. Nemáme ani potuchy, kde by sa mohol nachádzať horný vchod do jaskyne. Bola by určite dobré keby to bolo čím ďalej a čím vyššie…

Dokumentačný materiál SK Nicolaus
HOCHMUTH, Z. – HOLÚBEK, P., 1996: Geomorfologické pomery a topografia Novej Stanišovskej jaskyne. Slovenský kras, 34, 75-90.
HOCHMUTH, Z. – HOLÚBEK, P., 1996: Mapovanie a prieskum Novej Stanišovskej jaskyne. Spravodaj SSS, 27, 1, 19-23.
HOLÚBEK, P., 2008: Čo nové v Jaskyni zlomísk? Za posledných 10 rokov takmer nič. Spravodaj SSS, 39, 4, 13-17.
HOLÚBEK, P., 2010: Správa z farbenia vody v Stanišovskej dolinke. Spravodaj SSS, 41, 1, 55.
KOS, P. – DVOŘÁK, Z., 2002: Nová hydrologická pozorování v Nové Stanišovské jeskyni. Spravodaj SSS, 33, 4, 12-13.
MAGDOLEN, P. – HOLÚBEK, P., 1996: Sledovanie toku ponorných vôd Štiavnice v Jánskej doline bioindikačnou metódou a možnosti preniknutia na ponornú Štiavnicu. Spravodaj SSS, 27, 1, 25-26.
NAKLÁDAL, P., 1999: Jánska dolina, měření v letech 1998-1999. Rukopis.

Pre Spravodaj SSS napísal 17 mája 2011 Peter Holúbek

Obr. 1 Z. Hochmuth pri transporte potápačského materiálu vo Vodnej pukline v januári 1996, foto P. Holúbek
Obr. 2 M. Marušin v typickom profile chodieb v Dujničových partiách vo februári 1996, foto P. Holúbek
Obr.3 V. Ďurček v Chodbe utrpenia počas transportu potápačského materiálu v januári 1996, foto P. Holúbek
Obr. 4 Zameriavanie jaskyne v novembri roku 1995, foto P. Vaněk
Obr. 5 M. Lisý pri skúške kyslíkového prístroja
Obr. 6  Danko, L. Drábik, P. Holúbek, P. Laučík, V. Laučík, M. Lisý, A. Tureček po výkopových prácach v Topoľčianskom kyslíkovom sifóne, foto A. Tureček
Obr. 7 Originálne zápisky Z. Hochmutha z Papekových chodieb z apríla 1997
Obr. 8 Situačná mapa Malej a Novej Stanišovskej jaskyne
Obr. 9 Severný koniec Chodby vedúcej k povrchu, v dňoch 28. 3. 2009 a 26. 2. 2011 zamerali F. Danihel, P. Holúbek, P. Pokrievka ml. a P. Laučík
Obr. 10 Bokorys Chodby vedúcej k povrchu
Obr. 11 Južné ukončenie jaskyne, Sifón s dychom a Topoľčiansky kyslíkový sifón, v máj 2011 zamerali F. Danihel, P. Holúbek, P. Laučík, P. Vaněk

 

Facebook komentár
  • image description
  • image description
  • image description
  • image description
  • OLYMPUS DIGITAL CAMERA
  • OLYMPUS DIGITAL CAMERA
  • 07
  • 09
  • 10
  • 11
  • 12

Pridaj komentár

Close Menu
Optimization WordPress Plugins & Solutions by W3 EDGE