V rokoch 1991 a 1992 vykonávali clenovia Speleoklubu Nicolaus prieskum dolinky Šuštiacka, ktorá sa nachádza v pravej strane Jánskej doliny v Nízkych Tatrách. Najväcšou jaskynou v dolinke je Priepastovitá jaskyna. Pri jej prieskume sme narazili na miesta, kde by mohlo byt pokracovanie jaskyne. V prieskume sme potom pokracovali v roku 1992 a 1993.

Vchod do jaskyne sa vytvoril v lavom svahu dolinky Šustiacka. Hlavnú chodbu tvorí vysoká úzka chodba v priemere 3 m Široká, šikmo uklonená na S. Severná strana chodby je skoro zvislá s malými prevismi. Južná strana je Šikmo sklonená. Chodba miestami dosahuje výšku 1215 m. Má znacne narušenú kvaplovú výzdobu, výpln dna tvorí drobná sut a velké skalne bloky. Celá hlavná chodba vedie severovýchodným smerom. Za posledným zúžením pri m.b. c, 167 sa otvára Koncová sien. Na jej stenách sa nachádzajú hrubé sintrové kôry. Mnohé sa odlúpli a sklzli na dno, ktoré je tu taktiež pokryté sutbu a skalnými blokmi. V severnej stene Koncovej siene sme spozorovali nádejné miesta na postup. Rozhodli sme sa zacat tu speleoalpinistický prieskum.
Dna 11.1. 1992 sme uskutocnili prvú akciu. Na zaciatku Koncovej siene, hned za zníženým miestom sa nám v stene javil otvor. Na vylezenie k nemu sme použili horolezeckú techniku volného lezenia. Úlohu prvolezca zobral na seba Miro Farkaš, ja som bol ako druholezec. Prvých 6 7 m sme liezli kolmo hore k previsnutému miestu, kde sme za pomoci skalných hodín urobili Štand a pretraverzovali dolava. Stena bola šmyklavá, vlhká a na mnohých miestach pokrytá sintrovou kôrou nevzbudzujúcou dôveru. Pre tieto okolnosti bol výstup pomerne obtiažny.
Po vylezení steny sme našli v mieste predpokladaného otvoru chodbu, ktorá išla v rovnobežnom smere s hlavnou chodbou. Po preskúmaní sme prišli na to, že sa jedná o vrchný priechod nad zúženým miestom, ktorý takisto spája Koncovú sien s hlavnou chodbou. Kedže sme cakali objav, boli sme trpko rozcarovaní nad naším neúspechom. Pravdaže, toto rozcarovanie trvalo len chvílu. V stene sme preliezli asi 20 m. Akcie sa zúcastnili traja clenovia SSS Miro Farkaš, Ján Hurtaj, Martin Hurtaj a cakatel Milan Fronko.
Pri tejto prvej akcii sme si všimli, že v zadnej Casti siene je nádejné miesto na prienik. Preto sme druhú akciu podnikli 29. 2.1992. Zúcastnil sa na nej Martin Hurtaj a Milan Fronko. Výstup bol možný dvoma cestami a síce cez mierny previs alebo cez previsnutý kút. Po zvážení kladných a záporných podmienok sme sa rozhodli pre previsnutý kút. Do role prvolezca sa vžil Milan Fronko. Prvé 34 metre liezol po odlúpnutej sintrovej kôre, v spodnej casti s možnostou komínovania. Previsnuté miesto sme preliezali už bez akejkolvek možnosti komínovania. Bolo to klúcové miesto výstupu. Po prekonaní previsu sa kút rozšíril a nestúpal kolmo ale so sklonom asi 75°. Výstup skoncil na plošine. Tu bola výborná možnostk vytvoreniu štandu o prírodné kotvenie, o stalagnát. Prvý pokus prekonat túto cestu sa skoncil Milanovým asi trojmetrovým pádom. Druhý pokus sa mu úspešne podaril. Cestu hore sme klasifikovali podla horolezeckej klasifikácie na V. VI. Celkový výstup bol dlhý 15 m a velmi stažený vlhkou a zablatenou stenou. Velký tlak na psychiku prvolezca zohral fakt, že nebolo možné zakladatistiace stanovišta a Milan vlastne preliezol celých 15 m bez medziistenia, dá sa povedat, že ich vy sólo val.
Tento náš športový výkon sa nám oplatil. Z plošiny, kde sa náchadzal štand, pokracovala úzka chodba o priemere 0.5 0.8 m, ktorá sa rozšírila do križovatky. Jedna velmi úzka chodba pokracovala v smere vstupnej chodby asi 2 m. Druhá, tiež velmi úzka a kolmá na prvú mierne klesala. Zúžené miesto sa rozšírilo do priestoru o rozmeroch: Šírka 11.5 m, dlžka 2 m, výška 1.5 m. V zadnej casti dómika je prepadnuté miesto, asi 1 m hlboké, ktoré má dve odbocky, kratšiu dlhú asi pol metra a druhú dlhšiu, ktorá sa po troch metroch koncí sutou. V nových priestoroch sú steny pokryté sintrovou kôrou. Nachádza sa tu aj iná kvaplová výzdoba. Dno je pokryté drobnou sutou. Tieto nové priestory sa nachádzajú v samom vrchu chodby a ich celková dlžka je asi 15 m.
V stene sme zanechali fixné lano, ktoré ulahcí prípadný výstup do týchto priestorov, z hladiska dalšieho postupu perspektívnych. Lezenie v stene, aj ked nárocné, bolo pekné a štastný pocit z objavu len o málo prevýšil radostný pocit z lezenia.
Literatúra:
Mitter P.: Geomorfologický výskum Štátnej prírodnej rezervácie Ohnište. Záverecná správa, Liptovský Mikuláš, 1982.
Jancovic D., Vajs J,: Krasové javy Šuštiacky v Jánskej doline na severnej strane Nízkych Tatier, Slovenský kras XXXI., Martin 1993.

Facebook komentár
  • priepastova

Pridaj komentár

Close Menu
Optimization WordPress Plugins & Solutions by W3 EDGE