V nedeľu sme sa opäť vybrali na Ohnište v Nízkych Tatrách. Naším cieľom bolo pripraviť pracovisko v Jelenej (Zá- vrtovej) priepasti, ktorej pažerák vyúsťuje rovno na lúkách planiny. V ruksakoch sme niesli ťažkú techniku a ostatné príslušenstvo na ručné vŕtanie dier. Dobu akcie sme plánovali na 3—4 hodiny. Na planine nás privítalo sychravé počasie. Vietor, hmla a sneh s dažďom.

Do priepasti sme sa spúšťali s potešením, pretože podzemie sľubovalo príjemnejšie prostredie. Zostup sa uskutočnil bez problémov. Tie nastali, až keď Venco našiel na najhlbšom mieste jaskyne živú laň. Najskôr ju považoval za srnku,, pretože z vrchu šachty sa zdala malá. Komínovaním sme zostúpili až k nej. Zistili sme, že ide asi o jednoročnú laň, bez príznakov väčšieho poranenia. Odhadujeme, že tu mohla byť 2—3 dni, pretože bola pomerne čulá (o tom sme sa presvedčili až neskôr). Citlivý nos jaskyniara zachytil pachové zmeny ovzdušia jaskyne, čo Robo charakterizoval slovami: „Smrdí to tu ako v cirkuse.”
Zviera nám na dne šachty spôsobilo starosti. Vypĺňalo priestor, kde sme chceli pracovať. Bolo živé a zdravé. Čo s ním? Utratiť? Kto všetko nás obviní z pytliactva? Vytiahnuť ju z priepasti? Na to je ešte pri silách a temperament so strachom môže spôsobiť značné nepríjemnosti. Váhali sme. Nakoniec rozhodla laň sama. Uprela na nás smutné oči a srdce drásajúce veľké skutočné slzy, doviedli naše rozhodnutie na začiatok ťažkej cesty.
Nasledoval výstup z priepasti do nečasu, preoblečenie, zostup na Svidovské sedlo, hľadanie poľovníkov v Lipt. Hrádku, schopných nám pomôcť a v prípade nevyhnutnosti zviera aj zastreliť. Za dve hodiny stíhame v Lipt. Mikuláši doplniť materiál potrebný na vytiahnutie zvieraťa.
Vo vstupnej časti inštalujeme nové laná a pre poľovníkov robíme krátky rýchlokurz techniky lezenia. Znovu konštatujeme, že zviera je zdravé a škoda by ho bolo zastreliť. Váhame nad množstvom dávky omamnej látky. Rozhodli sme sa len pre polovičnú… Zviera po transporte bude určite zoslabnuté a po vytiahnutí na povrch by mohlo uhynúť v nečase. Jedným opaskom a troma slučkami laň okolo trupu upevníme na lano a cez výstupný strmeň a karabínu uchytenú v spite pomaly a bez väčších problémov ju vyťahujeme na prvú plošinu. Prekvapuje nás pokoj s akým laň znáša transport. Dokonca na šikmom svahu pred malým otvorom aj spolupracuje. Ako ovečka poslušne kráča a prechádza až na začiatok sutinovis- ka. Venco, Vlado a Roman vystupujú na povrch a pripravujú si karabíny a výstupný strmeň na vyťahovanie zo vstupnej časti priepasti. Tá je najväčšia s kolmými stenami porastenými klzkým machom.
Na povrchu zúri víchrica. Ruky rýchlo krehnú. Uši sú v teple, ale tvár si odnáša pichľavé nárazy vetra, vody a snehu. V priepasti panuje relatívny pokoj. Začíname s vyťahovaním. Ešte kúsok po blatistom kuželi a laň sa odliepa od zeme. Chlapi ťahajú pomaly ale bezpečne. Potom začínajú prvé komplikácie. Je obtiažne zistiť čo je ich príčinou. Možno prestala pôsobiť omamná injekcia, ale najskôr sa laň zľakla toho, že bola vo výške sama a bez svetla. Jej obranné reakcie sií prudké. Zadnými nohami sa odráža od zvislých stien priepasti a v mohutnom skoku sa blíži k protiľahlej stene. Ťažné lano ju drží a strháva naspäť. Pokus o skok sa opakuje trikrát za sebou. Laň sa mení na pondus veľkých bicích hodín. Lieta od steny k stene.
„Spustite ju dole!”
So strachom sa krčíme vo výklenkoch priepasti. Laň pomaly spúšťajú dole. Trochu sa ukľudňuje a keď ju hladkáme, vyzerá byť úplne spokojná. Stratila strach z človeka.
Vytiahnuť ju musíme, ale ako? Príčinou jej nespokojnosti vidíme v jej strachu z tmy a neprítomnosti človeka. Preto sa zapínam na druhé lano a pomaly vystupujem na povrch priepasti, zatiaľ čo skrehnutá trojica vyťahuje laň hore paralelne so mnou. Natáčam ju hlavou k stene. Pomaly ale isto sa blížime k otvoru priepasti. Laň je pokojná a sleduje čo sa to s ňou deje. Za celý čas sa ani nepohne. Už je cítiť sychravosť povrchu a poryvy vetra mi udierajú do tváre. Laň sa dostáva na povrch a chceme si vydýchnuť po namáhavej práci.
Predčasne.
Hádam osudom alebo strachom z víchrice sa mohutným skokom laň oslobodzuje zo slučiek a 2—3 skokmi po okraji lievika priepasti sa rúti znovu do kamenného pažeráka. Svišťanie letiaceho tela, rachot a ticho.
Krátke a hrozné ticho.
Dole bol Milan. A jeho meno kričím hneď po precitnutí zo šoku.
„Milááán!”
„Neboj sa, som v poriadku.”
„Čo je s tou nešťastníčkou?”
Milan schádza až na poslednú šachtu. Oznamuje, že je doráňaná, krváca z jednej ratice, ale ináč je asi v poriadku.. S Vencom schádzame dole. Zviera muselo pádom utrpieť mnoho odrenín a bolesť so strachom vyvolali šok. Stále pobehuje po malom priestore medziposchodia priepasti a nepríjemne bľačí. Pri najmenšom náznaku priblíženia sa hneď stavia do obrannej pózy. Nedá sa nič robiť. Musíme zvýšiť dávku omamnej injekcie a fixovať nohy, v ktorých má obdivuhodnú silu. Po chvíli je opäť kľudná a môžeme začať s transportom. Ide pomerne rýchlo a bez komplikácií.
Keď nešťastné zviera oslobodzujeme zo zajatia priepasti, je neskorá noc a víchor na povrchu silnie. Zostup na Svidovské sedlo je namáhavý. Hromžíme. Zostáva v nás pocit, že sme sa nespreneverili svojmu svedomiu.
JÁN VAJS
Obi. skupina Lipt. Mikuláš

Účastníci „záchrannej” akcie v Jelenej priepasti
Foto: J. Vajs

Facebook komentár
  • 1

Pridaj komentár

Close Menu
Optimization WordPress Plugins & Solutions by W3 EDGE