spravodaj 1991
Začiatkom októbra 1990 uplynul rok od preniknutia do nových priestorov v Medvedej jaskyni. Za tento čas jaskyniari z oblastnej skupiny SSS Liptovský Mikuláš jaskyňu uzavreli a zdokumentovali. Výsledky ich práce prináša tento príspevok.
Poloha jaskyne
Medvedia jaskyňa sa podľa geomorfologického členenia nachádza na severnej strane Nízkych Tatier — Demänovských vrchov. Podzemné priestory jaskyne sa tiahnú v severovýchodnom výbežku masívu Krakovej hole, takmer na dne Jánskej doliny.
Východná expozícia vchodu do jaskyne sa nachádza na ľavej strane Jánskej doliny v nadmorskej výške 879 m, 58 metrov nad hladinou potoka Štiavnica.
Názov jaskyne
V literatúre a písomnom archíve Slo-venského múzea ochrany prírody a jasky-niarstva v Liptovskom Mikuláši sa jaskyňa uvádza pod dvoma názvami: Medvedia jaskyňa a Zimná jaskyňa. Najstaršia písomná zmienka o jaskyni je v liste zo dňa 17. 6. 1947, ktorý Pavol Revaj písal Vojtechovi Benickému. V ňom síce neuvádza názov jaskyne, ale zmieňuje sa o tom, že našli staré kosti z medveďa, ktoré sme odovzdali p. prof. Volkovi do múzea. Ďalej uvádza, že „Veľmi príznačné je, že jaskyňa čo aj nie tak veľká, je veľmi studená“.
Dve skutočnosti pozorované P. Revajom dali základ názvu jaskyne.
Nový názov Zimná jaskyňa použil pri výskume jaskýň Jánskej doliny Anton Droppa (Slovenský kras XI; Československý kras 1969).
K ustáleniu názvu došlo po objavení ďalších priestorov v roku 1989. Aj v nových priestoroch sa našli kosti jaskynného medveďa, dokonca vo väčšom množstve ako vo vstupných častiach. Medzi doteraz preskúmanými jaskyňami Jánskej doliny je to jediný výskyt kostí jaskynného medveďa. Mikroklimatický prieskum vykonávaný v roku 1976 potvrdil relatívne chladnejšiu mikroklímu len v Spodnej chodbe. Medzi obyvateľmi sa zaužíval názov Medvedia jaskyňa a preto ho doporučujeme za jediný správny názov.
História jaskyne
Pôvodne známa časť jaskyne nemá takú bohatú históriu ako napr. Stanišovská jaskyňa. O systematickejšom prieskume môžeme hovoriť až v období po druhej svetovej vojne. Zrejmou -príčinou nezáujmu bola skutočnosť, že v Jánskej doline sa nachádzajú zaujímavejšie lokality, tak pre turistov, ako aj pre jaskyniarov.
Až roku 1947 jaskyniarska skupina?
KSTL (Pavol Revaj st., Pavol Revaj ml., Jozef Mihálik, Stanislav Srol, Vladimír Lenko) sa pokúšala preniknúť závalom Spodnej chodby. P. Revaj v liste V. Benickému píše: „Jaskyňa končí veľkými zosypami. Idú do výšky popod klenbu. Chceli sme ich prekopať, ale pretože je táto práca nebezpečná, tak sme od toho na tento čas upustili.“
Návštevy jaskyniarov v Medvedej jaskyni boli sporadické. Svoj záujem zamerali na susednú jaskyňu Zlomísk, v ktorej dosahovali napriek značnej námahe veľmi dobré výsledky. Podľa ústnej informácie S. Šrola v období do roku 1960 sa ešte niekoľkokrát pokúšali preniknúť cez zával v Spodnej chodbe, ale bezvýsledne. Krátko sondovali aj v chodbe Bezvercov. V roku 1960 prvýkrát zliezli Studňu, ktorá spája Horný dóm so Spodnou chodbou. Okrem S. Srola sa prieskumu zúčastnil Ondrej Horák a Karel Mach.
V roku 1969 publikovali A. Droppa v zborníku Československý kras štúdiu „Krasové javy Jánskej doliny na severe Nízkych Tatier“. V nej opisuje aj Medvediu jaskyňu (pod menom Zimná jaskyňa) a dáva ju do súvislosti s jaskyňou Zlomísk. Zároveň jaskyňu zameral a uverejnil jej mapku.
Podrobnejší prieskum jaskyne uskutočnili v roku 1976 jaskyniari z oblastnej skupiny SSS Liptovský Mikuláš. Znovu ju zamerali, urobili celoročné meranie mikroklímy, zoologické pozorovanie a vyhotovili podrobný opis jaskyne. Záverečná správa z prieskumu obsahuje aj časť o možných ďalších postupoch do nových priestorov.
Vo februári 1986 jaskyniari z Lipt. Mikuláša (Pavel Procházka, Ján Vajs, Milan Orfánus, Róbert Vajs) začali kopať vo vtedy ešte nepomenovanej chodbe Bezvercov. To bol začiatok prác, ktoré vyústili v úspešný prechod do nových priestorov. Chodba Bezvercov bola v celom profile vyplnená rôznorodým materiálom. Vo vrchnej časti chodby sa nachádza mäkký (vatový) sinter plesňového vzhľadu, ktorý vznikol v mikropriestoroch ako následok prúdenia vzduchu presýteného roz-pusteným vápencom. Nakopaný materiál sa namáhavo vyťahoval do Horného dómu. V závere chodby, ktorá postupne nadobúdala vertikálny charakter, musela sa kvôli bezpečnosti vybudovať výdreva. Celkove sa pri prieniku v chodbe Bezvercov odpracovalo 193 hodín 17 jaskyniarmi, ktorí vytiahli 423 vaničiek materiálu.
Do nových priestorov prenikli jaskyniari 1. októbra 1989 (Miroslav Farkaš, Ján Vajs, Martin Hurtaj, Ján Hurtaj, Róbert Bukovinský, Peter Orvoš). Skoro po objave sa vstup do jaskyne uzatvoril, jej priestory sa zamerali a vyhotovila sa fotodokumentácia.
Názvoslovie jaskyne
Pri opise jaskyne používame názvy častí jaskyne, ktoré svoje pomenovanie dostali buď podľa udalosti viažúcej sa k danému miestu, alebo názov obsahuje charakteristickú črtu pomenovanej časti jaskyne. V pôvodne známej vstupnej časti jaskyne sa používali názvy Horný dóm, Spodná chodba a Studňa. Horný dóm dostal meno podľa toho, že ide o väčší priestor ležiaci nad vtedy známymi priestormi. Spodná chodba je nižší priestor pod Horným dómom. Studňa je priepasťovitý priestor spájajúci Horný dóm so Spodnou chodbou.
Počas prác, ktorých snahou bolo pre-niknúť do ďalších priestorov, bolo potrebné odlíšiť dve pracoviská. V Spodnej chodbe zával na jej konci dostal meno Sutinovisko a z Horného dómu vybiehajúca plazivka chodba Bezvercov. Pomenovanie vzniklo podľa skeptických názorov jaskyniarov, ktorí tvrdili, že smer sondovania vedie k vyústeniu na povrch, čím sa práca stáva zbytočnou.
Pokračovaniu jaskyne smerom za chodbou Bezvercov veril málokto. Po pre-niknutí do nových priestorov kmeť liptovských jaskyniarov Stanislav Srol — ich nazval Božia jaskyňa. Podľa neho sa Boh nemohol pozerať na zbytočnú lopotu a umožnil objaviť nové priestory.
Doposiaľ najväčšia chodba svojimi rozmermi dostala názov podľa nádherných drobných ale krehkých krasových útvarov na podlahe a stenách — chodba Krehotiniek. Zaujímavou sintrovou výplňou upúta aj ďalšia chodba, ktorá sa pomenovala podľa drobných jazierok plných vody a jedného veľkého jazera bez vody — Jazerná chodba. Na jej konci je kvapľový útvar — stalagnát — pripomínajúci sopku?
pri erupcii — Krakatoa.
Jednému zo spoluobjaviteľov sa podarilo preniknúť do málo významného priestoru, ktorý sa potom ukázal ako najkrajšia časť jaskyne — Hurtajova visutá chodba.
Medvedí cintorín dostal názov podľa množstva medvedích kostí. Tie sú aj vo Výbušnom meandri, ktorý dostal meno podľa úzkej kľukatiacej sa chodby, v ktorej v deň objavu vybuchla karbidka jednému jaskyniarovi. Čínsky múr je časť Jazernej chodby pomenovaná podľa vyerodovaných malých útvarov pripomínajúcich čínske písmo. V Bielej chodbe sa nachádzajú biele guľovité stalaktity a stalagmity a Kačacia chodba, ktorá je charakteristická nízkymi priestormi.
Opis jaskyne
Vchod do jaskyne tvorí portál široký 7,4 m a vysoký 4 metre. Vstupná chodba je priestranná a smerom do masívu dno klesá a strop si udržuje vodorovnú úroveň. V tejto časti je jaskyňa bez sintrovej výplne. Vápencové vrstvy hrubé 12 —25 cm sa odlupujú. Dno je posiate rozdrvenými vápencovými platňami.
Po 25 metroch sa vstupná chodba po väčšom poklesnutí rozdeľuje na dve chodby. Ľavo smerujúca mierne stúpa a vyúsťuje do Horného dómu. Doprava vybieha Spodná chodba vysoká 2—4 metre, ktorá ľavotočivým oblúkom smeruje pod Horný dóm.
Spodná chodba je ukončená závalom. Vznikla na vodorovných vrstvách. Na stenách, strope a dne Spodnej chodby sa nenachádza sintrová výplň. Až v jej závere sú náteky a menšie kvapľové útvary.
Horný dóm je podlhovastý priestor orientovaný v smere pukliny JZ-SV, Na stenách Horného dómu je vidieť stopy po činnosti vodného toku. Na JZ končí zanesenou puklinou a na SV 11 m hlbokou Studňou, ktorá vyúsťuje do stropu Spodnej chodby. V stene orientovanej na SZ sú dva nízke otvory. Južná po 1,5 metri končí zasypanou zúženinou.
Druhou je chodba Bezvercov, ktorá sa po veľmi úzkom priechode rozširuje do malého priestoru. Na stenách sú vrstvy
mäkkého sintru. Dno je zasypané materiálom, ktorý sa vykopal v druhej časti chodby. V druhej polovici chodba mierne stúpa, až sa na konci mení na studňu z jednej strany vytvorenú vápencovým masívom a z druhej umelo vybudovanou výdrevou. Celá chodba Bezvercov je riečneho pôvodu o čom svedčia pekne vymo-delované bočné steny a strop.
Chodba Bezvercov vyúsťuje do chodby Krasotiniek. Ide o najmohutnejšiu chodbu so smerom S-J. ‚Na severe je ukončená mohutným závalom dosahujúcim výšku 12 metrov. Po celej dĺžke si strop chodby udržuje približne vodorov-nú úroveň a výška chodby sa mení klesajúcim resp. stúpajúcim dnom. V severnej časti je dno pokryté sutinou, v poslednej vápencovými sedimentami, platňami horniny, kryhovitými nátekmi a malými krehkými sintrovými útvarmi. Najkrajšia je táto výplň na dne chodby, čím je značne ohrozená. Po stenách sú pestrofarebné náteky; biele, žlté, sivé a ružové. Zriedkavo sa objavujú aj kvapľové útvary, drob-né hríbikovité excentrické útvary a pizolitová výplň. Asi v tretine jej severného ukončenia sa západným smerom dvíha chodba zakončená komínom dosahujúcim výšku 17 metrov. Na južnom konci chodby Krehotiniek sa prudko dvíha jej dno vyplnené závalom z obrovských blokov horniny. Vychádza do širokého priestoru — Medvedieho cintorína. Má charakter námestia, z ktorého okrem severne vybie-hajúcej chodby Krehotiniek začína na SZ Jazerná chodba, na J V Biela chodba a na východe Výbušný meander.
Steny Medvedieho cintorína sú na SV vyzdobené nátekmi, na JZ krehkou kvapľovou výplňou. Strop je zväčša bez výzdoby. Dno je okrem veľkých blokov vyplnené hlinenými sedimentami a popadanými kvapľami. Priamo na Medvedí cintorín nadväzuje Biela chodba s guľovitými stalaktitmi a stalagnátmi bielej a žltobielej farby. Na J V je ukončená sutinou, ktorá pravdepodobne vypĺňa starý vchod do jaskyne.
Z Bielej chodby JZ smerom ide nízka 1,5—1,8 m vysoká Kačacia chodba, pomerne široká, bez výzdoby. Dno tvoria jemné hlinené a piesočnaté sedimenty. Ukončená je hlineným sifónom.
Výbušný meander je pravdepodobne najmladšia časť jaskyne. Úzka puklinovitá chodba ukončená na západnom konci hlineným sifónom a vo východnom neprieleznou úzkou puklinou. Po stenách sú náteky neustále zavlažované presakujúcou povrchovou vodou.
K najkrajším častiam jaskyne patrí Jazerná chodba. Začína v SZ časti Medvedieho cintorína. Severnú stenu chodby tvorí sivobiely vápenec, navyše je zaujímavo modelovaná drobnými žliabkami pripomínajúcimi čínske písmo. Jazerná chodba sa v mohutnom oblúku zatáča do ľava až vyúsťuje v J V smere v sieni Krakatoa. Dno chodby vyplňujú hlinené se-dimenty, na ktorých vyrástli pestrofarebné živé kvapľové a nátekové útvary. Kvapkajúca voda vybila v sedimentoch egutačné formy. V prvej tretine Jazernej chodby je členitý, mohutný stalagnát vysoký 12 metrov. Pri jeho základni vznikli malé pestrofarebné jazierka. Za týmto útvarom je vyschnuté jazero s rozmermi 28 m x 6 m. Na okrajoch vidieť, kam až siahala hladina jazera. Jazerná chodba je ukončená sieňou Krakatoa, ktorú vymodelovala voda, tečúca pod silným tlakom. Strop aj steny siene sú tvorené obrovskými erozívnymi hrncami. Chodba je ukončená sifónom zaneseným jemným pieskom.
Najstaršou a najkrajšou časťou jaskyne je Hurtajova visutá chodba. Začína studňou na hranici Medvedieho cintorína a Jazernej chodby v južnej stene. Strmým oblúkom sa otáča na západ, prechádza nad Jazernou chodbou, s ktorou je spojená otvorom nad 12 metrovým stalagnátom a po 7 metroch končí krasovým jazierkom v pralese kvapľov. Drobnú výplň tvoria stalagmity, brčká, stalagnáty a ná-teky. Na niektorých stalagmitoch sú druhotne vytvorené excentrické malé kvaple podobné slimákom.
Dĺžka polygónového ťahu dosahuje 665,5 metra. Najdlhšia je chodba Krehotiniek s dĺžkou 131 metrov.
Geológia a tektonika.
Jaskyňa je vytvorená v tmavých strednotriasových guttensteinských vápencoch chočského príkrovu. Vznikla erozívnou činnosťou potoka Štiavnica, presakujúcou zrážkovou vodou a vo vstupnej časti aj odrobovaním vápencových vrstiev.?
Vo vyšších častiach jaskyne sú vrstvy sklonené pod uhlom 5° na východ a v spodných častiach sú vodorovné. V jaskyni je možné pozorovať výrazné tektonické pukliny, ktoré podmienili vznik väčších priestorov. Horný dóm vznikol na pukline prechádzajúcej v smere JZ-SV. Ďalšia a najvýraznejšia puklina ide v smere S-J a dala základ pre vznik chodby Krehotiniek. Nad Krakatoa má tektonická puklina smer SV-JZ.
Genéza jaskyne je veľmi zaujímavá a zároveň problematická. Pôvodný otvor bol pravdepodobne na konci Bielej chodby, ktorým vtekala voda do jaskyne. Tá formovala v prvom štádiu Bielu chodbu, chodbu Krehotiniek a Horný dóm. Po zrútení stropu v priestore Medvedieho cintorína sa aktívny tok usmernil do Jazernej chodby, kde sa strácal do neznámych priestorov smerom k jaskyni v Zlomiskách. Postupným zahlbením potoka Štiavnica zrážkové vody dotvárali Kačaciu chodbu. V čase veľkých zrážok možno aj dnes po-zorovať tečúci potôčik zo závalu na konci Bielej chodby do Kačacej chodby. Posledný bol vodou vymodelovaný Výbušný meander. Prienik do ďalších priestorov umožní objasnenie zmiznutia jazera v Jazernej chodbe a sledovanie aktívneho toku počas väčších zrážok.
Záver
Medvedia jaskyňa má zo speleologického hľadiska značný význam. Objasnenie jej vývoja pomáha k dotvoreniu obrazu o vývoji krasu v Jánskej doline. Jaskynné priestory Medvedej jaskyne sú dôležitou súčasťou pri objasňovaní prúdenia systému krasových vôd v minulosti a dnes. Na podrobnejší osteologický výskum ča-kajú priestory jaskyne vyplnené množstvom kostí.
Nesporne existuje prepojenie medzi Medveďou jaskyňou a jaskyňou v Zlomiskách. To, že sa jaskyne nachádzajú v najužšom mieste Jánskej doliny dáva predpoklady na odhalenie väčšieho podzemného systému.
• LITERATÚRA:
Droppa, A.: — Krasové javy Jánskej doliny na severe Nízkych Tatier. Československý kras, Akademie Praha, 1969
Srol, S.: — Správa o činnosti jaskyniarskej skupiny v L. Mikuláši, Slovenský kras III. Osveta Martin, 1960
Vajs, J. a kol.: — Medvedia jaskyňa. Správa z prieskumu, 1967, Archív SMOPaJ Vajs, J.: — Postup v Medvedej jaskyni, Sinter 1/89, s. 11
