Každý jaskyniar by mal byt pripravený na to, že sa mu raz podarí vojst do nových priestorov a ako objavitelovi mu bude patrit právo ich pomenovania. Do takejto situácie sme sa dostali aj na zaciatku marca 1996, kedy sme prenikli do nových rozsiahlych priestorov Jaskyne zlomísk. Dlžka, velkost a vzájomná prepojenost priestorov je charakteristická pre labyrint. Tých v jaskyniach býva vela a preto sme chceli pomenovanie priestorov spresnit. Bludisko sme sa rozhodli pomenovatpo jaskyniarskej osobnosti, clenovi oblastnej skupiny SSS Liptovský Mikuláš – Michalovi Slosiarikovi.
Viem si v tejto chvíli predstavit jaskyniarskych kozákov aj elévov, ktorí najskôr vo svojej pamäti a potom v literatúre budú hladat zmienku o Michalovi Slosiarikovi. Nenájdu mapy, nenájdu ani objavy, možno je jeho meno spomenuté v starších technických denníkoch a urcite je uvedené v nepublikovaných odborných clánkoch. Cím teda bol jedinecný a výnimocný, ked som si ho dovolil nazvat jaskyniarskou osobnostou?
Svojím krátkym, ale bojovným životom, v ktorom jaskyne zohrali dost dôležitú úlohu.
Predstavte si mladíka, ktorého v dvadsiatke po vojenských cviceniach v krutej zime a neúspešnom liecení v pochybných lazaretoch, pošlú z vojny domov umriet Strašné dni vyplnené bolestou a beznádejným cakaním na koniec urobia aj z tvrdých chlapov prízraky túlajúce sa vecerami pomedzi domy. V takomto stave sme Miša stretávali pri našich odchodoch do jaskýn Jánskej doliny. Vedeli sme, co ho trápi, ale nemohli sme mu pomôct. Až po niekolkých mesiacoch zistili, že má tuberkulózu obliciek. Z casu na cas s nami vyšiel aj do doliny a pri vchode nám pripravil ohník, pri ktorom sme sa po výstupe z jaskyne zohriali. Vychádzky ku vchodom sa casom zmenili na coraz dlhšie zachádzanie do jaskyne. Miša zacal ovládat
duch spoznávania a u neho mal príchut vedeckého poznania podzemia. Stal sa z neho platný clen našej jaskyniarskej skupiny a proti všetkým lekárskym predpovediam Mišo žil a zacal sa mu vracat životný optimizmus.
Završením etapy návratu do života sa stal „Dlhodobý pobyt v podzemí“, ktorý sme uskutocnili v roku 1975 v Jaskyni zlomísk. V rámci prípravy sme sa museli podrobit lekárskym testom a prehliadkam. Vedeli sme, že ak sa Mišo na prehliadky dostaví s jeho hrubou lekárskou kartou, hned od dverí ho pošlú prec. Vymysleli sme preto výhovorku o stratení karty. Na náš údiv a neskôr po skoncení akcie aj na údiv jeho ošetrujúcich lekárov po skoncení prehliadky zistili, že je zdravý a schopný absolvovat nárocný 8-dnový pobyt v jaskyni. V tom case už študoval na Strednej zdravotnej škole vo Vyšných Hágoch za laboranta, co plne využíval v jaskyniarstve. Aj pocas dlhodobého pobytu mal na starosti podzemné laboratórium, v ktorom sa robili rozbory vody a sledovania mikroklímy.
Jeho návrat do života bol výsledkom túžby žit. My a jaskyne sme sa pri tom podielali nemalou mierou. Tešilo nás, že úspešne zmaturoval, že si založil rodinku a našiel zamestnanie, ktoré ho bavilo. Jaskyne sa stali súcastou jeho života a venoval im každú volnú chvílu.
Dobré konce sú len v rozprávkach. Život je úplne iný a niekedy nezmyselne krutý. Mišo sa pred Vianocami roku 1982 nastahoval s manželkou a dvoma dcérkami do nového bytu vo Vyšných Hágoch. V Liptovskom Mikuláši boli s manželkou kupovat stolicky a vracali sa domov na embécke cez Podbanské.
Nedošli.
V protismere šlo mliekárenské auto, za volantom ktorého sedel opitý vodic. Mišo haváriu neprežil a jeho žena bola zranená. Tragédia akých sa na našich cestách stáva vela. Pri tejto zahynul clovek, ktorý si právo na život vydobil sám.
Od týchto udalostí už prešlo vela rokov. Pri rôznych stretnutiach sme na Miša spomínali ako na dobrého jaskýniara a kamaráta, ktorý nám svojou túžbou po živote bol vzorom. Preto sme sa pri tak významnom objave v Jaskyni zlomísk rozhodli dat novoobjaveným priestorom názov SLOSIARIKOVE BLUDISKO.
