Výprava Sachalin 2016

Prežili, napísali a odfotili M. Kudla, Ľ. Očkaik, O. Makara, P. Vaněk a P. Holúbek.

Podľa dostupných údajov je na najväčšom ostrove Ruskej federácie známych 30 veľkých krasových masívov a veľké množstvo menších ostrovov vápencov. Jaskyniarmi je preskúmaných 12 krasových masívov a v desiatich z nich sú známe podzemné priestory.  Speleologický prieskum sa tu začal v roku 1979, keď tu geológ P. Derkačenko našiel prvú jaskyňu. Doteraz na Sachaline nepôsobili zahraniční speleológovia, čo bolo veľkou výzvou pri plánovaní výpravy do tejto oblasti nachádzajúcej sa medzi japonským ostrovom Hokkaidó a Kamčatkou. Speleologické aktivity sme tu vykonávali v masíve Vajda a v oblasti rybárskej osady Pograničnoe.

Vajda

Krasové územie Vajdy má charakter monoklinálnych chrbtov podobných našim Belanským Tatrám s dĺžkou hrebeňa 4,5 kilometrov. Ide o územie budované druhohornými vápencami, kde je vytvorený krasový reliéf s ponormi, závrtmi, škrapmi, skalnými stenami, tiesňavami, jaskyňami a priepasťami. Dominantné sú tu dve kóty. Malá 835 metrov a Veľká Vajda 947 metrov nad morom. Teoreticky tu denivelácia jaskyne môže presiahnuť  600 metrov.

Navštívili a preskúmali sme nasledujúce lokality:

Grot chudožnika (Diera umelca) predstavuje krátku, azda rozsadlinovú dieru, kde na jej konci, ešte v zóne šere je vytvorený na skale zaujímavý útvar podobajúci sa na slnko. Miestni jaskyniari sa domnievajú, že môže ísť o prehistorickú kresbu Nivchov, alebo Ainov. My sa domnievame, že ide o kresbu na skale, ktorú náhodne vytvoril svojimi pazúrmi medveď v tenkej, mäkkej, zvetranej vrstve vápenca. Snáď podrobnejší prieskum v budúcnosti odhalí okolnosti jej vzniku. V blízkosti tejto lokality sa nachádza 107 metrov dlhá a 16 metrov hlboká  lokalita Medvežich tragedii (Jaskyňa medvedích tragédií). Podľa jaskyniarov slúžila medveďom ako ich chliev, ktoré sa tu chovali a počas sviatku ich rituálne zabíjali. Našlo sa tu okolo 20 medvedích kostier. Na prelome 19. a 20. storočia Poliak Bronislav Pilsudski (1866-1918), ktorý bol za pokus o atentát na cára vo vyhnanstve na Sachaline, odfotografoval Ainov pri takomto obrade. V tejto jaskyni sa našli aj dva meče vyrobené z mrožích klov. Je to zaujímavý nález, pretože tieto zvieratá sa dnes na Sachaline nevyskytujú a ich areál rozšírenia je podstatne severnejšie. Archeológ S. V. Gorbunov predpokladá, že Jaskyňa medvedích tragédií bola osídlená ešte niekoľko storočí pred našim letopočtom. O tom, že v tejto oblasti bolo intenzívne osídlenie, svedčí aj 6 metrov hlboká sonda plná kostí v neďalekej jaskyni Ostancevaja.

Jaskyňu Lastočkina (Lastovičia) sme skúmali nasledujúci deň, 8. septembra za pekného slnečného počasia. Náš hlavný cieľ je ale oblasť, kde sa ešte nerobili speleologické povrchovky a južno-sachalinskí jaskyniari majú informáciu o existencii priepasťového otvoru, ktorý doteraz nebol preskúmaný a nemajú ani jeho zemepisné súradnice. Po ceste navštevujeme viac lokalít. V 60 metrov dlhej jaskyni Lastočkina, ktorá predstavuje rozmernú tunelovú chodbu so silným prievanom, nachádzame na dne osteologické nálezy. Zoológ J. Obuch určil že sa jedná o: pišťucha Ochotona hyperborea 20 exemplárov, veverica Sciurus vulgaris 2 ex., burunduk Tamias sibiricus 2 ex., poletucha Pteromys volans 9 ex., hrdziak Clethrionomys sikotanensis 20 ex., hrdziak C. rutilus 3 ex., lumík Myopus schisticolor 1 ex., ryšavka Apodemus peninsulae  1 ex., hraboš Microtus sachalinensis 4 ex., jariabok Tetrastes bonasia 8 ex., snehuľa Lagopus lagopus 1 ex., kačica cf. Histrionicus histrionicus 1 ex., alka cf. Brachyramphus perdix 1 ex., orešnica Nucifraga caryocatactes 1 ex, ryba Pisces sp. 1 ex.

Podľa druhového zloženia sa jedná o zvyšky potravy výra skalného Bubo bubo. Jedná sa pravdepodobne o rozpadnuté vývržky, ktoré padali z úkrytu výra v stene jaskyne, nie o jeho hniezdenie na zemi. V potrave sú početne zastúpené lesné druhy cicavcov: veverica, poletucha, lesný lumík a vtákov: jariabok a  orešnica. Kosti sú teda z obdobia, keď bol pod jaskyňou súvislejší les, ktorý sa zachoval po požiari len vo fragmentoch. Zaujímavý je výskyt alky, nakoľko lokalita je vzdialená minimálne 50 km od východného pobrežia Sachalinu.

Po príchode na hrebeň, kde sa končí preskúmané územie sa delíme a snažíme sa robiť povrchový prieskum. Kosodrevina a brezy však vytvárajú silného protivníka. Na prieskum nemáme však veľa času a tak bez výsledku schádzame do základného tábora.

Zamračené ráno 9. septembra sa vypravujeme na Vajdu opäť. Dendrológ O. Makara za svojimi stromami a kríkmi, Ľ. Očkaik a M. Kudla posúvať hranice poznania krasového územia a P. Vaněk, P. Holúbek a I. Litvinov do Priepasti Kaskadnaja (Kaskádová), ktorá je so svojou hĺbkou 126 metrov najhlbšou lokalitou Vajdy a do leta roku 2016 aj najhlbšou lokalitou obrovskej oblasti Ďalekého východu. Objavila ju v roku 1981 skupina jaskyniarov pod vedením D. N. Seregina, keď zo vstupnej priepasti vytiahli veľký kameň brániaci postupu pomocou pák a rumpálov.  Zostupujeme cez pekné, pevné, šachty eliptického profilu, s priemermi okolo 4-6 metrov. Podzemie je vyzdobené bohatými nátekmi a charakterom pripomína priepasti v Slovenskom krase. V hĺbke okolo 70 metrov sa nachádza extrémna úžina, cez ktorú má problém prejsť aj štíhly jaskyniar. Tu by sme mali sachalinským priateľom predviesť našu techniku sprístupňovania plaziviek. Vybavení sme poriadne, máme 24 voltovú vŕtačku BOSH s deviatimi náhradnými baterkami. A tak vŕtame a vŕtame. Darí sa nám, rozšírime asi trojmetrový úsek a sprístupňujeme túto úžinu. Peter Vaněk ako prvý má možnosť prejsť toto už bývalé kritické miesto. V podzemí priepasti sme našli osteologický materiál, z ktorého J. Obuch určil že ide o hraboša Microtus sachalinensis 1 ex., ktorý zrejme spadol do priepasti a soboľa Martes zibellina 1 ex., ktorý možno žije v jaskyniach a priepastiach podobne, ako u nás kuna lesná.

V priepasti sa našliel aj entomologický materiál, z ktorého biospeleológ J. Lakota určil, že ide o zvyšky niekoľkých druhov chrobákov (Coleoptera) patriacich do čeľade bystruškovité (Carabidae).  Išlo o chrobáky, ktoré do priepasti padli náhodne, prípadne do nižších priestorov boli splavené dažďovou vodou. Spoľahlivo sa dali identifikovať: Carabus (Megodontus) vietinghoffi cf. leptoglyptus, Obydov, 1995 (2♂, 1 ♀), + torzá (štít a krovky) ďalších piatich exemplárov tohto druhu, Carabus (Aulonocarabus) kurilensis cf. pseudodiamesus, Ivanovs, 1994 (1♂, 1 ♀ – samica bola nájdená ešte živá) + torzá (štít a krovky) ďalších dvoch exemplárov tohto druhu, torzo druhu Carabus (Acoptolabrus) lopatini, Morawitz, 1886. Vo zvyškoch sa podarilo identifikovať aj štít a krovky druhu z čeľade Carabidae, patriaceho do tribu Pterostichini. Bližšia identifikácia žiaľ nebola možná. Uvedené druhy bystrušiek žijú v lesnatých oblastiach ostrova Sachalin. Náhodne môžu zaliezať aj do vchodových priestorov jaskýň či átriových suťovísk, resp. môžu padnúť do kolmých vchodov priepastí odkiaľ už v prevažnej väčšine nedokážu vyliezť.  Patria k endemitom tohto ostrova.

Ľ. Očkaikovi a M. Kudlovi sa podarilo nájsť v ten deň 6 kratších lokalít. Jednu priepasťovitú jaskyňu ani nepreskúmali, pretože nemali lano. Ide však pravdepodobne iba o rozsadlinovú lokalitu. Z celodenného dažďa boli však úplne premočení a niekoľko dní potom sa im nedarí úplne vysušiť topánky.

Ďalšie nájdené krasové javy nespĺňajú kritériá pre ich klasifikáciu ako jaskyne, dotvárajú však celkovú predstavu o krase východného svahu vápencovej hory Vajda.

Povrchový prieskum v tajge

V sobotu od rána celý deň prší. Našťastie máme dosť dreva a tak sa motáme v štábnom stane, varíme čaj, kávu a jedlo. Ľubo Očkaik sa pri ohni pokúša sušiť topánky, no všetci ho presviedčame, že mu určite viac moknú ako sa sušia, no Ľubovi jeho pravdu je takmer nemožné vyhovoriť. Po obede nás nečinnosť prestala baviť a tak sa v trojici (Igor, Peter a Peter) vypravíme pozdĺž vodného toku hľadať vývery podzemných vôd o ktorých jaskyniari z Južno-Sachalinska nemajú takmer žiadne informácie. Prší a jedinou alternatívou oblečenia je náš klasický československý atombordel. Cesta tajgou je utrpenie. Niet tu chodníčka, popadané stromy, húština, močiare. Postup je veľmi pomalý. Po prejdení asi dvoch kilometrov narazíme na ľavostranný prítok. Ideme proti jeho toku, keď po pár 100 metroch natrafíme na medvedí trus. Igor nás hneď upozorní, aby sme si dali do pohotovosti faľšfejery, pretože ak natrafíme na starého samca, tak ten si môže brániť svoje teritórium. No nik z nás ho nemá, prší, fúka nepríjemný vietor. Po krátkom váhaní sa vraciame späť. Azda sme urobili dobre…

Botanický prieskum masívu Vajda

Dendrológ O. Makara tu získal nasledujúce informácie: masív sa nachádza sa na 49° 52´ severnej zemepisnej šírky. Nadmorská výška od približne 400 m po 947 m n. m. Dostupné materiály uvádzajú viac ako 140 druhov rastlín, no osobne si myslím, že uvedená lokalita je ďaleko bohatšia.

Krasové územie, ktorého podklad tvoria vápence vrchnej Jury, vytvorilo osobitné podmienky pre druhovú pestrosť flóry daného územia so zaujímavým javom, pri ktorom sa posunula horná hranica lesa na cca 600 m, kým na okolitých vrcholoch dosahujúcich výšku aj nad 1000 m horná hranica lesa neexistuje.

Územie, v ktorom sme sa pohybovali, bolo zasiahnuté približne pred dvadsiatimi rokmi obrovským požiarom na rozsiahlej ploche. Fragmenty lesa zostali len na vlhších stanovištiach a v záveterných lokalitách.

Vyhorené plochy boli porastené listnatými drevinami, no v spodnej etáži už bol bohatý nálet ihličnatých drevín. Listnaté dreviny boli zastúpené v prevažnej miere druhmi Betula platyphylla, Betula davurica, Betula ermani, Populus suaevolens, Populus maximowiczii, Populus laurifolia, Salix caprea subsp. hultenii a i., Sorbus commixta, Sorbus sambucifolia, Sambucus sibirica, Acer caudatum subsp. Ukurundense, Dushekia fruticosa a Dushekia maximowicziana. Cornus canadensis a ďalšie krovité dreviny, ktoré uvediem v ďalšom. Nálet bol tvorený prevažne Abies sachalinensis, Picea jezoensis a Larix dahurica.

Údolné – vlhšie stanovištia, hlavne z nižších rastlín sú zastúpené druhmi: Huprezia serrata, Diphasiastrum complanatum, Licopodium clavatum, Licopodium juniperoideum, Lycopodium obscurum, Equisetum hyemale, Gymnocarpium dryopteris, Dryopteris crassirhizoma, Matteucia struthiopteris, Solorina saccata.

Dominantní zástupcovia bylín: Actaea erythrocarpa, Anaphalis margeritacea , Angelica ursina Anthriscus sylvestris, Arthemisia dracunculus, Arthemisia montana, vo svahu na presvetlených miestach – hor. hranica lesa, Arthemisia limosa, Aster glehnii, Cacalia robusta, Clintonia udensis, vo svahoch, v pásme lesa Dendrathema morifolium, taktiež vo svahoch nad hornou hranicou lesa Diphyllea grayi, Eutrochium purpuraeum, Fallopia sachalinensis, Filipendula camtschatica, Fragaria linumae, Heracleum lanatum, Heracleum sosnowskyi, Chrysosplenium sibiricum, Impatiens glandulifera, Petasites ampulus, Senecio cannabifolius, Spiranthes sinensis z čeľade Orchidace – v presvetlenom brezovom poraste, Leontopodium discolor – v skalách nad hornou hranicou lesa, Paeonia obovata – v lese, vo svahoch, pod skalnými výstupmi Sedum cyaneum – v skalách nad hornou hranicou lesa Urtica platyphylla, tradične na humóznych pôdach brehov rieky.

Z drevín popri vodných tokoch sa nachádzali hlavne druhy rodu Salix, Populus, Alnus obrovských rozmerov : Alnus hirsuta, Duschekia fruticosa, Duschekia maximowiczii, Chosenia arbutifolia, Populus maximowiczii, Populus suaevolens, Populus laurifolia, Salix caprea subsp. hultenii, Salix bebbiana,  Salix brachypoda, Salix integerrima, Salix rorida, Salix schwerinii,Salix udensis, Salix urbaniana a ďalšie neidentifikované druhy rodu Salix.

Ihličnaté fragmenty lesa, tzv. tmavá tajga, ktoré sa zachovali po požiari pozostávajú v prevažnej miere z Abies sachalinensis, Picea jezoensis a Larix dahurica s prímesou Acer tschonoskii, Betula davurica, Betula platyphylla, Betula ermanii, Sorbus commixta. V preriedených skupinách s Pinus pumila, ktorá prechádza v častiach nad hornou hranicou lesa do súvislých porastov. Najstaršie exempláre jedlí a smrekov dosahujú vek okolo 200 rokov.

Podrast a presvetlené plochy sú obsadené krovitými drevinami okrem už spomínaných druhov Alnus, Duschekia, Sambucus a Salix hlavne: Acer caudatum subsp. ukurundense, Cornus canadensis, Euonymus macroptera, Lonicera chamissoi, L. chrysantha, L. glehnii, Ribes latifolium, R. pallidiflorum, R. procumbens, R. triste, Rosa acicularis, Sorbaria sorbifolia, Sorbus commixta, S. sambu- cifolia, S. x., – so žltými plodmi, Spiraea media, S. beauverdiana nad hornou hranicou lesa Vaccinium praestans, V. ovalifolium a Weigela middendorffiana.

Nad hornou hranicou lesa boli identifikované nasledujúce druhy : Atragene ochotensis /syn.Clematis ochotensis/, Arctous alpina /japonica ?/, Betula ermanii, Dryas tschonoskii, Duschekia fruticosa, Empetrum sibiricum, Ledum decumbens, L. hypoleucum, L. maximum, Rhododendron adamsii, R. aureum, R. fauriei, R. redovskianum, Salix kamtschatica, /Salix fimbriata?/, S. kimurana , Vaccinium axillare, V.vitis idaea, V. x. /podobná V. vitis – idaea, no rastie vo vyšších polohách s drobnějšími, podlhovastými listami, celkom poliehavá a s väčšími plodmi/. Z ihličnatých drevín je tu zastúpená v hojnom počte Pinus pumila a ojedinele Juniperus sibirica .

Pograničnoe

Asi 70 kilometrov severovýchodne od dediny Pervomajskoe sa nachádza náš ďalší cieľ cesty. Utáboríme sa v lese neďaleko rieky Langeri, ktorá svojou veľkosťou pripomína Váh pri Liskovej. Náš cieľ je povrchový prieskum vápencov, ktoré sa tu nachádzajú. Sme v poradí už štvrtá jaskyniarska výprava. Na prvej sa zistilo, že sa tu vápence nachádzajú. Druhá skončila v máji pre veľké množstvo snehu a tretia pre lejak, ktorý vytopil jaskyniarsky tábor. Teraz 12. septembra sa zdá, že by sme mohli byť úspešní. No zisťujeme, že v neďalekom potoku tiahnu lososy a tak lovecká vášeň oddialila odchod z tábora na vápencovú kótu približne o 2 hodiny. Postupujeme pomaly, chodníka tu niet, obchádzame polomy a húštiny. Veľmi pekne opísal situáciu v tajge pre útek trestancov A. P. Čechov: Neschůdná sachalinská tajga, hory, neustálé vlhko, mlhy, medvědi, hlad, komáři, a v zimě mrazy a vánice – to jsou ti praví přátelé dozoru. V sachalinské tajze, kde je třeba na každém kroku zlézat celé hory vývratů, prodírat se trním nebo houštím bambusu, brodit se až po pás močály a potoky, ustavičně se bránit strašlivě dotírajícím mračnům komárů – za těchto podmínek ujde za den otužilý sytý lovec nejvýš osm verst, zatím co člověk vyčerpaný vězením, živící se v tajze houbami se solí a nevědoucí, kde je sever, kde jih, neujde za celý den víc než tři až pět verst (1 versta – 1066,781 metrov). Mimo to zběh nemůže se dát přímo, musí jít velikou oklikou, aby nenarazil na strážné. Plouží se týden, dva, někdy i měsíc, vyčerpaný hladem, průjmy a zimnicí, celý poštípaný od komářů, s rozbolavělýma, opuchlýma nohama, mokrý, špinavý, rozedraný, někde zmírá v tajze nebo se s vypětím všech sil vleče zpátky, úpěnlivě prose Boha, aby potkal vojáka nebo Giljaka, který by ho dopravil do věznice.

Podložie však nič nepripomína, že by sme boli v krasovom území. Igor často kontroluje trasu na GPS prístroji. Asi po dvoch hodinách prichádzame k vápencovým skalám. Je tu pekný výhľad na Ochotské more a meandre rieky. K počudovaniu je tu aj mobilný signál, čo využíva Ľubo na spojenie s deťmi a Miro posiela správu jaskyniarom do Ružomberka. Kvôli efektívnosti prieskumu sa delíme na dve družstvá, spojení sme však vysielačkami. Po hodine prieskumu sme nič zaujímavého nenašli, dokonca ani náznak krasovatenia. Vápenec je tu rozdrvený a zdá sa, že predstavuje iba malú čiapku na nekrasových horninách. Po spojení sa pomocou techniky dohodneme na ústupe do tábora.

Pestrejšie geologické zloženie tohto územia, ktorého základ tvoria v prevažnej miere sedimenty pravdepodobne kryštalických hornín s ojedinelými výstupmi vápencov dolomitického charakteru, vytvárajú podmienky pre pomerne pestré drevinové zloženie tzv. tmavej ihličnatej tajgy s väčším podielom Larix dahurica úžasných rozmerov vo veku okolo 200 rokov. Bližšie k moru sa pomiestne objavoval aj Picea glehnii. Pri rieke Langeri okrem už uvedených druhov vŕb z riečnej nivy Vitnica pri hore Vajda, som zaregistroval aj Salix cardiophylla. V tejto lokalite chýbajú druhy z polôh nad hornou hranicou lesa, keďže nadmorská výška uvedenej lokality je len 602 m n. m. Nezaregistroval som ani Weigela middendorfiana. Žiaľ, nemal som možnosť preskúmať rozsiahle rašeliniská a podmáčané stanoviská, ktoré sú určite miestami so zaujímavou flórou.

Záver

Z krasových oblastí Sachalinu sme priniesli základné informácie o tomto veľmi málo preskúmanom území. Nejde o územie, kde by sa dali očakávať objavy veľkých a hlbokých jaskýň, ale ide o zaujímavé miesta, kde sa môžu vyskytnúť pozoruhodné, archeologické, paleontologické a zoologické nálezy. Je tu reálna perspektíva objavu niekoľkokilometrového jaskynného sysému s deniveláciou okolo 500 metrov. Podľa odhadu ruských jaskyniarov je v súčasnosti vo Východosachalinských horách preskúmaných iba 30 % počtu výstupov vápencov na povrch a asi iba 50 % ich plochy. Územie Vajdy pripomína naše Červené vrchy nielen čo do formy, ale aj v stave preskúmanosti po výpravách  Múzea slovenského krasu v druhej polovici päťdesiatich rokov minulého storočia. Doteraz tu ešte nie sú preskúmané vývery vôd a časť územia, najmä severne od kóty Veľká Vajda ešte nebola jaskyniarmi ani navštívená. Je to spôsobené nielen odľahlosťou územia, ale aj neexistenciou chodníkov a najmä ťažkou priechodnosťou miestneho kosodrevinovo – brezového porastu. Osteologické nálezy sme priniesli z jaskyne Lastočkina a Kaskadnaja, určil ich J. Obuch a bezstavovce z jaskyne Kaskadnaja určil J. Lakota. Dendrológ O. Makara spracoval základnú charakteristiku území, ktoré sme navštívili. Možno konštatovať, že každý deň nám pršalo. Vyšším silám však aj tak ďakujeme, pretože vždy keď bola kritická situácia, tak bola dobrá viditeľnosť a minimálne polojasno.

Cesty na Sachalin sa v dňoch 30. augusta až 21. septembra 2016 zúčastnili: Ondrej Makara, dendrológ, Liptovský Hrádok;  Ľubomír Očkaik, SK Červené vrchy;  Miroslav Kudla, OS Ružomberok; Peter Vaněk, Peter Holúbek, SK Nicolaus.

Literatúra:

Archív I. Litvinova

BRAZIL, M., 2014: Birds of East Asia: Eastern China, Taiwan, Korea, Japan, Eastern Russia. London, 528 pp.

KOLBEK, J. a kol., 2003: Forest Vegetation of Northeast Asia, Kluwer Academic Publishers, Dordtecht/Boston/London.

ČECHOV, A. P., 1959: Sachalin.  Státní nakladatelství krásné literatury, hudby a umění, Praha.

HOLÚBEK, P. – KUDLA, M. – OBUCH, J. – LAKOTA, J. – MAKARA, O., 2016: Slovenskí jaskyniari na ostrove Sachalin. Spravodaj SSS, 37, 4, Liptovský Mikuláš.

KRNO, S., 2007: Od prameňov Ussuri po kamčatské vulkány. Karpaty-infopres, Bratislava.

БЕРСЕНЕВ, Ю. Н., 1989: Карст Дальнего востока. Наука, Москва.

ГОЛОВАНОВ, В. Д., a кол., 1988: Красная книга РСФСР, растения. Москва, Росагромиздат.

ЗАНИНА, А. А., 1958: Климат СССР. Дальневосточные районы, Камчатка и Сахалин. Гидрометеоролгическое издательство, Ленинград.

Кадастровый отчет по ООПТ памятник природы регионального значения «Гора Вайда», 2016.

КЛИТИН,  А., 2015: Вновь открывая Сахалин.  Сахалин – Приамурские ведомости, Южно-Сахалинск.

ТАРАСОВ,  А. В., 2008:  Хозяин сахалинской тайги. Медведь на гербе Южно Сахалинска. Южно-Сахалинск.

ПЕТУХОВ, А. В. a кол., 2010: Атлас сосудистых растений окресностей Южно-Сахалинска, Ейкон, Южно-Сахалинск.

ТАРАСОВ,  А. В., 2014:  Острова в Тихом океане Сахалин-Курилы. Сахалин – Приамурские ведомости, Южно-Сахалинск.

ТОЛМАЧЕВ, А. И., 1959: О флоре о-ва Сахалин. Ленинградское отделение Издат. Ленинград.

http://www.flora.upol.cz

http://www.geopacifica.orgx /FLORA/

http://www. plantarium.ru

http://www.platllustrtions.org

http://www.rgo-speleo.ru/biblio/sahalin.htm

https://ru.wikipedia.org/wiki/Сахалин

http://www.youtube.com

Резюме

С 3 по 21 сентября 2016 словацкие спелеологи в партнерстве с российскими работали в двух карстовых районах на острове Сахалин (Дальний Восток, Россия). При подъеме на горные вершины Высокая Вайда (947 м над уровнем моря) и Низкая Вайда (835 м над уровнем моря) посетили грот Художника, где исследовал рисунок на стене, которыя, вероятно, царапинами от когтистых лап медведя. В самой глубокой пещере Сахалина, в пропасти Каскадная (-127 м) расширили шкурник, который препятствовал эффективному исследованию дальних частей пещеры. Во время обследования поверхности все 6 участков, которые находятся на периферии этого карстового района, были привязаны к географическим координатам.

В пещере Ласточкина были найдены и изучены погатки филина Bubo bubo: были определены остатки северной пищухи (Ochotona hyperborea), белки обыкновенной (Sciurus vulgaris), сиби́рского бурунду́ка (Tamias sibiricus), белки-летяги (Pteromys volans), шикотанской полёвки (Clethrionomys sikotanensis), красной полевки (Clethrionomys rutilus), лесного лемминга (Myopus schisticolor), восточноазиатской мыши (Apodemus peninsulae), сахалинской полевки (Microtus sachalinensis), рябчика (Tetrastes bonasia), белой куропатки (Lagopus lagopus), каменушки (Histrionicus histrionicus), длинноклювого пыжика (Brachyramphus perdix), кедровки (Nucifrag acaryocatactes), рыб (Piscessp.).

В пропасти Каскадна обнаружили костные остаткиполевки сахалинской (Microtus sachalinensis) и соболя (Martes zibellina) и беспозвоночных жуков Carabus (Megodontus) vietinghoffi cf. leptoglyptus, Obydov, 1995; Carabus (Aulonocarabus) kurilensis cf. pseudodiamesus, Ivanovs, 1994; Carabus (Acoptolabrus) lopatini, Morawitz, 1886).

На массиве известняков, вблизи поселка Пограничного, мы провели осмотр поверхностных карстовых форм, представленных здесь в виде выходов коренных пород. Подземных карстовых форм на массиве обнаружено не было.

Во время экспедиции спелеологи поднялись на самую высшую точку Сахалина –Пик Лопатин (1609 м н. у. м.), а также посетили на побережье город Александровск. Во всех карстовых областях членами экспедиции проводилось ботаническое определение деревьев, кустарников и растений.

Выражаем благодарность Игорю Литвинову из Южно-Сахалинска за возможность организации этого путешествия на Сахалин, спелеологам из Владивостока за помощь и теплый прием в их клубе, Александру Осинцеву из Иркутска за помощь в налаживании контактов на Сахалине и Дмитрию Сидорову за помощь во время пребывания во Владивостоке

Перевод О. И. Кадебская

 

Slovak cavers performed speleological research expedition on Sakhalin island which lays in the North Pacific Ocean and is a part of Russian Far East. The expedition lasted from 3rd to 21st September 2016. Based on the available information resources, roughly half of the karst areas in the region have been subjected to speleological activities. The reason of this is the difficult accessibility of Karst areas and lack of road infrastructure in general. The cavers, in the massif of Great Vajda (835 m a.s.l.) and Low Vajda (947 m a.s.l), visited the cave Grot chodozhnika, where they recognised scratched wall, most probably carved by bear claws.  In the deepest cave of Sakhalin named Kaskadnaja abyss (-126 m) the cavers enlarged narrow gap which hampered research of the further parts of the cave. During the surface research, 6 new short caves were recognised and their GPS coordinates were obtained. In the cave named Lastocskina the cavers found pellets of The Eurasian eagle-owl (Bubo bubo) and determined their content which consists of remains of its prey:  Ochotona hyperborea, Sciurus vulgaris, Tamias sibiricus, Pteromys volans, Clethrionomys sikotanensis, Clethrionomys rutilus, Myopus schisticolor, Apodemus peninsulae, Microtus sachalinensis, Tetrastes bonasia, Lagopus lagopus, Histrionicus histrionicus, Brachyramphus perdix, Nucifraga caryocatactes, Pisces sp. In the abyssal cave named Kaskadnaya were found osteological remains of Microtus sachalinensis and Martes zibellina, Carabus (Megodontus) vietinghoffi cf. leptoglyptus, Obydov, 1995, Carabus (Aulonocarabus) kurilensis cf. pseudodiamesus, Ivanovs, 1994 and Carabus (Acoptolabrus) lopatini, Morawitz, 1886. In the karst area near the Fisherman’s village Pogranicsnoe the cavers performed surface research of the of the small cliff with no results. During the expedition cavers reached the highest peak of Sakhalin – Pik Lopatina (1609 m a. s. l.) and visited coastal region near the town Alexandrovsk-Sakhalinsky.

 The members of the expedition are thankful to Igor Litvinov  from South-Sakhalinsk for the organisation of the expedition; to cavers from Vladivostok for their support and kind welcome to their club; to Alexander Osincev from Irkutsk for his help with contacting locals and to Dmitri Sidorov from Vladivostok for his support during the stay in Vladivostok.