Objavenie nových castí Jaskyne zlomísk v Jánskej doline v roku 1996 znamenalo i otvorenie dalších problémov pre speleopotápacov. Najvýznamnejší z nich je sifón Tichá tôna v južnej casti jaskyne, ktorý asi predstavuje bránu do dalších jaskynných priestorov proti toku Štiavnice smerom k ponorom.
K sifónu resp. nad jazero Tichá tôna sa poprvýkrát dostal už 4.4.1996 Silvester Votoupal. Hned bolo zrejmé, že ide o významnú speleopotápacskú lokalitu.
K sifónu totiž viedli tesné chodby, ktoré sa po zameraní ukázali byt asi 30m pod úrovnou povrchového toku v doline a hladina približne vo výške vyvieracky v Hlbokom. Na prvý pohlad bola voda hlboká, steny jazera klesali takmer zvisle.
Prvé dva ponory tu uskutocnil Viktor Durcek. Najprv iba skúšobný, s redukovanou výstrojou vzhladom k namáhavému transportu dna 8.6.1996. Zistil, že v priamom smere sifón pokracuje neprielezne, ale smerom nadol ldesá bez problémov. Dosiahol znacnú hlbku, 22m a vrátil sa bez problémov nahor. Dalšia akcia bola zorganizovaná 5.10. Viktor mal už kompletnú výstroj a silný zdroj svetla. Napriek tomu sa dostal tam, kde minule.
Po dohode so Zdenom Hochmuthom a Petrom Holúbkom sme navštívili lokalitu po prvýkrát 16. novembra 1996. Už dosiahnutie sifónu s kompletnou výstrojou pre jedného potápaca znamená znacné úsilie štvorclennej skupiny speleológov. Nárocné pre plne ustrojeného potápaca, bolo záverecné, 10m zlanenie šikmo uklonenou puklinou na malé plató, tvorené zaklineným balvanom 2m nad hladinou sifónu. Sifón sám o sebe vyzerá lákavo, je široký približne 8m a vysoký takmer lm. Tvorí ho puklina, ktorá je pokracovaním profilu nad hladinou.
Vzhladom k nárocnému transportu a vysokej kalitelnosti v sifóne sa potápanie dvoch potápacov zdalo neúcelné a aj tento ponor realizoval autor clánku ako sólo potápac. Lavá strana pukliny má zdanlivo nižší strop, ale vzhladom k neúspešným pokusom Viktora preniknút po pravej strane, bola táto alternatíva zvolená ako cesta s možným pokracovaním. V hlbke 20m sa pravá strana pukliny skutocne uzavrela a vytvorila kapsu, lavá strana pokracovala okolo dvoch zaklinených balvanov až do hlbky 33,5m. Na tomto mieste sa vyskytujú hrubozrnné piesky, naznacujúce aktívny tok, chodba zacína prudko stúpat. Pokracovaniu v prieniku zabránila technická závada (zamrznutie automatiky). Nasledoval núdzový výstup na hladinu.
Perspektíva dalšieho pokracovania vyprovokovala akciu, ktorá prebehla 7.12.1996. Jej cielom bolo preniknút sifónom do suchých castí jaskyne. Potápac prekonal najhlbšie miesto sifónu a pokracoval vzostupnou chodbou do hlbky 26m. Prenikol do siene vysokej asi 6m s uzavretým stropom. Zo siene pokracovali vpravo i vlavo priestorné klesajúce chodby. Po vyviazaní vodiacej šnúr)‘ na výstupok lavej chodby (vo vzdialenosti 65m od zanorenia) sa potápac vrátil na hladinu.
Další pokus bol zameraný na lokalizáciu prítokovej chodby a farbenie aktívneho toku fluoresceínom. Cielom farbenia bolo sledovat casové charakteristiky prietoku farbenej vody podzemnými priestormi k výtoku a vývere v jaskyni Hlboko. Akcia sa uskutocnila 30.1.1997a vzhladom k nárocným úlohám sme ho uskutocnili vo dvojici s Honzom Hergetom z Kladna.
Až po najhlbšie miesto v sifóne pokracoval ponor bez problémov. Lokalizovali sme prítokovú chodbu. Prichádzala sprava a pripája sa na Tichú tônu v jej najhlbšom mieste Pokracovali sme po vodiacej šnúre, natiahnutej pri predchádzajúcom ponore. V hlbke asi 30m však znova došlo k zamrznutiu jednej z automatík a permanentnému úniku vzduchu. Po dohode signálmi mi Honza zavrel tlakovú flašu, na ktorú bola automatika napojená. Je to overený spôsob, ako dosiahnut rozmrznutie automatiky pod vodou. Po krátkom case je možné tlakovú flašu opät otvorit Kedže pocas tejto manipulácie sa znacne zakalilo okolie, naznacil som Honzovi, aby pokracoval po šnúre
do cistej vody. V tomto momente však zamrzla i druhá automatika a zdanlivo vyriešený problém sa zmenil na krízovú situáciu. Stacil som dat’Honzovi hmatový signál „návrat“ a vydal sa na spiatocnú cestu. Honza otvoril flašu s fluoresceínom a vytlacil niekolko dávok farbiva v mieste nášho rozchodu. Pri návrate v hlbke 20m však došiel vzduch a pokus o otvorenie uzavretej flaše bol neúspešný. Krízový výstup na hladinu naštastie skoncil bez následkov i vdaka perfektnej práci tímu pod hladinou. Honza vyplával niekolko minút po mne.
Zatial posledná akcia prebehla dna 21.2.1997. Jej priebeh bol komorný, nakolko transport materiálu potápaca zvládli D. Hutnan, P. Holúbek a Z. Hochmuth osobne. Nerušený chaosom pri velkom pocte transportných clenov sa potápac zanoril. Dosiahol najnižšie miesto sifónu, vystrojený až automatikami Cyklon 5000, ktoré by nemali zamrznút ani v extrémnych podmienkach. Najprv bola preskúmaná tzv. prítoková vetva v hlbke 33m. Ukázalo sa však, že asi po 15m sa prakticky slepo koncí. Potom sa potápac rozhodol preskúmat pravú vetvu v stúpajúcej casti sifónu. Dostal sa do rozlahlého priestoru, ktorého dlžku odhadol na 60m a šírku na 20m. Pokúsil sa vystupovat jedným z komínov v strope priestoru, komín bol však kalivý a potápac sa vrátil z hlbky asi 20m. Pokracoval dalej pravou stranou a dostal sa do šikmo uklonenej pukliny, ktorá mala podobný charakter ako zostupná vetva Tichej tône. Ani tu sa mu však hladinu dosiahnut nepodarilo a po akcii trvajúcej 21 minút sa vrátil k cakajúcemu transportnému družstvu.
Sifón Tichá tôna ešte nevydal svoje tajomstvá. Jeho prekonanie stažuje nárocný transport, extrémna hlbka na slovenské podmienky i výrazný až niekolkostupnový teplotný skok pri prechode na aktívny tok v hlbke 33m. Jeho rozsiahle priestory i perspektíva preniknút do nových suchých castí jaskyne sú však pre speleopotápacov velkým lákadlom.
Všetky akcie speleopotápacov organizacne zabezpecili Peter Holúbek a Zdenko Hochmuth, na transporte sa podielali clenovia z SSS i z CSS.
