Azda nie márne spomienky na prieskum jaskýň

Azda nie márne spomienky na prieskum jaskýn písané v nádeji, že naši nasledovníci nebudú tápat v takých hmlách ako my v Jánskej doline po Stanovi Šrolovi Podla mna, každý na tento svet prišiel s istým poslaním. Lahšie a asi aj veselšie to má v živote ten, ktorý prišiel na to, preco je tu. Ja si myslím, že som tu aj preto, aby som sa túlal po jaskyniach. Ked tak s odstupom casu bilancujem, tak celý život mám nimi ovplyvnený. Ci už ide o priatelov, nájdenie manželky, prácu a byt v Liptovskom Mikuláši a samozrejme aj choroby a kadeco iné, nemenované dobré ale aj horšie…

Cast 1 – Z MARTINA Náznaky speleológie Na svoje prvé zážitky zo vstupu pod zem sa príliš nepamätám. Viem len, že medzi spolužiakmi na Základnej devätrocnej škole v Jahodníkoch v Martine kolovala legenda, že niekde v oblasti pod amfiteátrom sa vošlo do kanálu a vyšlo sa o niekolko kilometrov dalej na Podháji. Nikdy sa mi nepodarilo nájst niekoho, kto by mi ukázal, kde je ten kanál, pretože som chcel tento výlet absolvovat, a dodnes veru neviem, ci to bola pravda, alebo nie. Našou bežnou cinnostou vtedy bolo bez lampáša preliezat podzemným potokom Medokýša, ktorý bol popod Starú Ladoven zvedený do betónových rúr. Velkým sklamaním bol prieskum tajnej štôlne na Sklabinskom hrade, kde sme sa vypravili pešo z Martina dakedy na konci 70. rokov 20. storocia. Vstup nám ukázali spolužiaci zo Sklabine, ale daleko sme sa tu veru nedostali, hoci vraj urcite chodba vedie do kaštiela v Turcianskej Štiavnicke. Prvý vstup do nesprístupnenej jaskyne si pamätám dakedy v 70. rokoch – do Mažarnej nedaleko obce Blatnica. Pri chystaní rodinného výletu na Tlstú som si do batohu zbalil lampáš na 4,5-voltovú baterku, pretože som vedel, že pri turistickom chodníku je velká jaskyna. Pri presune do jaskyne sa lampáš sám zapol, a tak ked sa mal použit, prakticky nesvietil. To ma však neodradilo a aj tak som vošiel niekolko desiatok metrov do tmy. Pri silení ocí sa mi zazdalo, že na zemi je akýsi lesklý stalagmit. Hned som sa ho dotkol. Na skalu bol však príliš mäkký, dakto to musel len krátko pred nami naklást na zem v pokoji temnoty. Pocas celého výletu mi hrozne páchla ruka, pretože vody na celej Tlstej niet. Dalej si pamätám na výlety s rodicmi po sprístupnených jaskyniach, ktoré sme robili zo stanovej základne v Šafárikove, kde sme dlhé roky chodili na dovolenky. V jednej, doteraz neviem ktorej jaskyni, nás sprievodca upozornil na chodbu, v ktorej robia jaskyniari výskum. Viem, že by som sa tam bol rád pozrel, ale vtedy sa mi to zdalo tak tajomné a nedostupné, že som ani nepomyslel, že by som sa tam mohol niekedy dostat. Pocas pionierskeho tábora v Havranove v Belianskej doline dakedy v roku 1978 nám prišli jaskyniari urobit prednášku o prieskume podzemia. Neviem, ale azda vtedy som sa prvý raz stretol s Petrom Mrázikom a možno to bol on, co nám svietil karbidkou v chatke. Hrozne sa mi to pácilo, avšak asi velký vekový rozdiel nám zabránil v bližšom kontakte. Vtedy sme išli aj autobusom na zájazd do Demänovskej doliny. Povinne sme vtedy išli do Jaskyne slobody, akurát jeden z oddielu vyhlásil, že on tam už bol, že nás pocká von a na velké prekvapenie ho vedúci nechal samého vo vstupnom areáli. Vtedy sme mu tú krátku slobodu závideli a boli by sme radšej do jaskyne nešli. Osud ma zavial na strednú školu do Liptovského Hrádku. So spolužiakom Palkom Sliackym sme vtedy bývali na internáte Strednej priemyselnej školy elektrotechnickej v Liptovskom Hrádku Pod Skalkou. V prvom rocníku pocas zemiakových brigád nebolo moc ucenia, a tak sme sa túlali po okolí. Samozrejme, že sme preliezli aj plot, ktorý obkolesoval nedaleký hrad, v ktorom bolo vtedy múzeum. Nadabili sme tu na hrdzavé dvere, ktoré uzatvárali vchod do podzemia. Viem, že sme sa vtedy niekolko dní udržiavali v napätí, co tam môže byt. Nakoniec sme z domu doniesli lampáš alebo sviecky a po víkende sme celú jaskynu preliezli, samozrejme, žiadne tajomstvo tam nebolo, iba milá spomienka na krátky výlet pod zem. Z tohto obdobia je aj plán navštívit s Palkom z Liptovských Sliacov jaskynu na nízkotatranskom Salatíne. Verím, že sa nám to v dohladnom case ešte podarí. Zaciatky Potom prišlo obdobie hladania. Skladanie rádií a zosilnovacov, chodenie po heavymetalových koncertoch, cítanie kníh, túlanie sa po meste, navštevovanie premietania filmov v letnom kine. To všetko mi zaberalo volný cas, ale cítil som, že to nie je to, co ma naplna spokojnostou. Zrazu prišla ponuka od spolužiaka na dopravnej škole v Žiline Igora Adamka na návštevu jaskyne. Akosi ma to zaujalo, a tak som sa 17. 2. 1985 vypravil do Belskej doliny v Malej Fatre s jaskyniarmi z vtedajšej Oblastnej skupiny Slovenskej speleologickej spolocnosti Terchová. S Edom Piovarcim, jeho bratom Mariánom, Mišom Hanusom a Igorom sme kopali v akejsi hlinenej sonde na zaciatku doliny. Nakopaný materiál sme vytahovali v oranžovom transportnom batohu a, samozrejme, ja ako nový som dostal najhorší úsek. Dajako moc mi to však nevadilo, ale zaujímalo ma, preco sa tu kope a co sa môže objavit. Na konci akcie som sa dostal pozriet na celbu a veru mi nebolo moc jasné, ako jaskyniari vedia, že pracovat treba práve tu. Azda tu sa vo mne cosi zapálilo a znacnú cast životnej energie som zacal venovat jaskyniam. Cesta do školy vlakom z Vrútok do Žiliny zrazu nadobudla iné rozmery a casto sme sa s Igorom rozprávali o jaskyniach. Požical mi vtedy všetky svoje jaskyniarske casopisy, ktoré som v priebehu pár dní precítal. Obcas s nami cestoval zapálený jaskyniar Jano Klesken z Vrútok a na stanici sme stretávali Eda Piovarciho a Petra Mrázika, ktorí vtedy cestovali vlakom za zamestnaním. Takto sa formovali prvé vedomosti o jaskyniach, dychtivo som vtedy vstrebával jaskyniarsku terminológiu ako plazivka, sifón, Starý hrad, úžina ci zával. Dalšiu, už trojdnovú akciu do Strateneckej priepasti zorganizoval Edo Piovarci v dnoch 22. – 24. 2. 1985. Okolo 10 jaskyniarov sa ubytovalo na chate v Kúrskej doline nad Krasnanmi. Pamätám si sneh a zimu. Ráno sme vyrazili do kopca, v prešlapávaní sme sa striedali. Nezvyknutý na zimný pobyt a pohyb v prírode som sa hned spotil, nevhodné oblecenie a obutie tiež spravilo svoje, takže celý mokrý som cakal na zostup do priepasti. Ako jeden z posledných som sa dostal dole po zlanení Dülferovym sedom poriadne premrznutý. Dole naštastie ktosi uvaril víno a to nás urcite všetkých poriadne zohrialo. Po pár hodinách sme sa s pomocou lana a samovýstupovým strmenom Žiara škriabali von. Ja som sa iba s vypätím všetkých síl dostal hore. Pamätám si krce v ruke, ktorou som držal strmen. Edo si to všimol a dohovoril mi, že vraj ak chcem chodit do jaskyne, tak by som sa mal zacat cvicit, lebo som príliš slabý. Aj ma zamrzela moja chabá telesná schránka, ale doma som na to prestal mysliet. Naštastie v nedelu sa už do jaskyne nešlo, bolelo ma celé telo , nechcelo sa mi ráno vstávat. Edo zorganizoval filmovanie grotesky, co bol po krušnej sobote príjemný program. Všetku dostupnú literatúru o jaskyniarstve, ktorú v tom case tvorilo iba pár rocníkov spravodajov Slovenskej speleologickej spolocnosti, som zakrátko precítal a cítil som hlad po dalších informáciách. Naštastie v Martine bola Matica slovenská, kde sa dalo dostat k Slovenským krasom a starším Spravodajom. Veci o Velkej a Malej Fatre, ktoré ma vtedy zaujímali, sa však nedali bežne kopírovat, tak som ich jednoducho dlhé hodiny opisoval a mapky odkresloval. Dodnes mám tento materiál odložený a obcas si v nom nostalgicky listujem. Na výprave v dnoch 29. – 31. 3. 1985 sme sa pod Edovým vedením vypravili v hojnom pocte do Starej Strateneckej jaskyne, opät sme spali na chate v Kúrskej doline. Výstup k nej bol v hlbokom snehu. Pod jaskynou sa z nás ktosi, azda Marian Piovarci, vyclenil a vyliezol volne azda 12 metrov vysoký skalný stupen, vošiel do otvoru jaskyne priliehavo zvaného Orlie hniezdo, zavesil tu lano a zhodil ho pre nás. Každý, kto vystupoval, dostal samovýstupový strmen Žiara, popod ruky sa uviazala istiaca slucka, a ked sa dostal do jaskyne, tak spustil výstroj tomu, kto bol za ním. Ja som cítil problém, a tak som postupne všetkých pustil pred seba. Ako predposledný som si s pomocou Igora uviazal slucku, zapol ju do strmena karabínou a vystupoval hore. Sústrediac sa na výstup, krcovito som sa držal šplhacej pomôcky. Asi tretinu od otvoru sa mi šmykli nohy, neudržal som sa na lane a odvisol v slucke. K šplhadlu som sa už nedostal, nemal som totiž síl zdvihnút sa k nemu, lebo slucka bola príliš dlhá. Chvílu som síce bojoval, ale telo po krátkom case odoprelo poslušnost. Tenká slucka na, ktorej som visel, sa mi zacala vrezávat do tela, prilba mi sklzla na krk, zacala ma škrtit a dlhé vlasy heavymetalového štýlu sa tlacili do úst a ocí. Bolo to hrozne protivné. Po pár minútach, úplne priškrtený a bezvládny, som sa s odreným podpazuším prepasíroval cez slucku dole. Zletel som asi 10 metrov. Naštastie bol všade sneh a strmý svah, takže sa mi celkom nic nestalo. No do Orlieho hniezda som sa dostal potupným spôsobom – ako vrece zemiakov ma vytiahli hore, poviazaného v provizórnom lanovom záchrannom postroji. V jaskyni však už bolo fajn. Plazenie po jaskyni bolo príjemné, Edo mi vysvetloval, ako postupovali dopredu a ako tu chodili na nocné akcie s J. Kleskenom aj cez týžden. Tesne pred koncom jaskyne sme kopali v hlinenom sifóne. Materiál sme vynášali v plechových vedrách. Opät som sa zamýšlal, odkial sa tu tento materiál dostal, kolko ho je a co bude za touto prekážkou. Jeden úcastník retaze vo výkope sa však ponáhlal domov, a tak súril výkopové práce. Ked išlo okolo vedro, tak don poriadne kopol. Po pár takýchto cykloch sa vedro rozpadlo, co bol dobrý dôvod na odchod zo sondy. V noci som moc nespal, pád bol príliš silný a emotívny zážitok. Doma ako prvé som navštívil holica, lebo som už nechcel zažit protivný pocit dlhých vlasov pchajúcich sa do ocí a úst. Zadovážil som si aj 12 kg jednorucnú cinku ktorou som zacal cvicit, no samozrejme, že po pár dnoch ma to prestalo bavit. Akurát som poctivo zacal robit zhyby na plynovej rúre doma v pivnici a zacal pravidelne navštevovat rekreacne gymnastiku na Vrútkach v Sokolovni. Dalšia cesta pod zem viedla do Suchej jaskyne c. 1 v Belianskej doline vo Velkej Fatre zaciatkom mája 1985. P. Mrázik, ako tajomník vtedajšej Oblastnej skupiny SSS Blatnica, zorganizoval jaskyniarsky zraz s táborom pod šírym nebom nad ponorom potôcika pri záverovej stene Suchej dolinky. So žiadnymi skúsenostami z táborenia v prírode som si medzi stromy natiahol cerstvo zakúpenú hojdaciu siet a zabalil sa do tenkého letného spacáku, v ktorom sme trávili letné dovolenky s rodicmi v Šafárikove a Bulharsku. Jasné, že celú noc som nespal, telo som mal zdrevenené. Ranajkoval som studenú konzervu, zapíjajúc ju vodou z potoka. Ostatní, skúsenejší si varili caj a vyliezali z teplých spacákov zo stanov. Nezdalo sa mi, že sú takí zbiedení ako ja. No jaskyna nesklamala. Bola to skutocná jaskyna so všetkým, ako má byt. Boli tu šikminy, priepasti, komíny, rebríky, kvaple, blato, plazivky, dómy. Bol som unesený podzemnými priestormi. P. Mrázik nás rozdelil do viacerých skupín, aby sme prekonávali prekážky brániace v dalšom postupe. Dakto rozširoval plazivky, my s Igorom sme dostali miesto nad známym rebríkom (plagát Slovenskej speleologickej spolocnosti P. Mrázika z 80. rokov). Vytahovali sme hlinu, podla rád P. Mrázika sme ju ukladali do úhladného múrika, aby nebola kade-tade roztrúsená a potom sa nerozšlapala na blato. Na pocudovanie sa zacalo po niekolkých hodinách otvárat pokracovanie. V nedelu sme sa prekopali a ja som dostal šancu ako prvý liezt dopredu, dokonca Igor mi požical svoju banícku lampu, ktorá mi dodala istotu, pretože na svoje elektrickú, doma poletovanú celovku som sa príliš spolahnút nemohol. Bolo to však úzke a po pár metroch sa velký objav skoncil. Skoncili však životnost aj montérky, ktoré si do kombinézy zošil Igor a nezištne mi ich požical. Tak zostala v novom objave neprelezená ešte jedna plazivka. Domov som došiel ako z frontu – špinavý, uzimený, ale s velkým otáznikom, co je za strmo klesajúcou plazivkou. Nasledujúci den po všetkých skúškach ma hrozne bolela väcšina svalov na tele. Skúsených martinských jaskyniarov náš objav až tak príliš nezaujal, a tak na nás pockal do 1. júna. Vtedy sme s Janom Kleskenom plní nadšenia krácali pešo celou Belianskou dolinou k jaskyni. Jano bez najmenšieho zaváhania ukotvil lano, spustil sa do úžiny a vyhlásil, že tu nic nie je. Ja som opatrne v záplatami fušersky sfercovaných montérkach prešiel náš objav. Priznám sa, že dodnes si z neho nic nepamätám a podla mna tam už ani nik od tých cias nebol. No bol cas na pokojnú prehliadku jaskyne, ktorú som si pekne vychutnal. Stále som myslel na to, kolko je tu vlastne chodieb a kde sa zacínajú a koncia. Odkial je tu tak vela hliny, ci by ju bolo možné vyplavit z podzemia vodou a ako by to tu vyzeralo bez nej. Potom nasledovali dalšie akcie s Edom opät do Strateneckej priepasti. Nevem, ci to bolo technikou lezenia alebo tým, že som zmocnel, ale zostúpit a vystúpit tu už nebol žiadny problém. Chodili sme aj do Vrátnej doliny, kde sa robilo na mape Medvedej jaskyne c. 2, alebo s Palom Pokrievkom kopat na Dubnú skalu pri Vrútkach. Co však bolo pre mna, ako svojimi rodicmi dobre živené dieta, nevídané – Edo organizoval aj brigády, kde sme sa snažili zarábat peniaze. Robili sme pomocné práce na stavbe športovej haly ZVL za sto ceskoslovenských korún na den. Prvé skúšky Po pár mesiacoch jaskyniarcenia s Edom sme však s Petrom Veterníkom a Palom Pokrievkom dostali chut zorganizovat si vlastnú výskumnú výpravu. V utajení sme 25. 7. 1985 vyrazili skoro ráno z Turcianskych Klacian na prieskum Krivánskej priepasti. Vchod do jaskyne, nachádzajúcej sa pod vrcholom Malého Fatranského krivána (1671 m), z nás vtedy poznal iba Peter, ktorý tu už bol. Celú noc som nespal, strachujúc sa hrozivej priepasti, ktorá sa mi s konciacou sa nocou zdala vo fantázii poriadne nebezpecná, živiac sa zážitkami z nedávneho pádu z Orlieho hniezda. No nadránom som zdriemol a takmer som sa nestretol s Palom na Vrútkach, ktorý už chcel odíst do Klacian sám. Dlhé hodiny šlapania s tažkými batohmi mi však predstavu o nebezpecnej bezodnej diere nezlepšili. No prvý dojem z priepasti bol velmi dobrý. Úzka diera, žiadna šachta, kde treba lano. Nevediac, že v jaskyni bude poriadna zima, sme vošli pod zem pomerne sporo oblecení. Ja som mal ešte staré, niekolkokrát zalátané Igorove montérky, dáke bežné tepláky a flanelovú košelu so svetrom. Bez problémov sme zostúpili zopár desiatok metrov, v dalšom postupe nás zastavil zával. Palo zacal kopat, potom sme sa vystriedali. Kolmá stena sa zrazu stocila ho horizontálneho stupna, no diera vykopaná v závale zacal byt cím dalej labilnejšia. Skaly sme prakticky prestali vytahovat, iba sme cakali, co povie Palo. Peter sa zacal pomaly tahat von, ja som sa rozhodol pockat na Pala. Opretý o stenu, už zimu ani necítiac, som urcite viac ako hodinu cakal bez pohybu. Ked Palo usúdil, že je cas vyjst bez postupu von, tak už som bol podchladený a hýbat sa mi moc nechcelo, iba oddane cakat, co sa bude diat. No nakoniec som sa pomocou Pala rozhýbal a vyšiel von. Až tu v teple na svetle som si uvedomil, že som prakticky celý mokrý. Až z odstupom casu som si uvedomil, aké sme mali štastie, že sa nám nic nestalo, ved takáto výstroj by nebola vhodná na prieskum azda ani teplej Domice a nieto ešte drsnej puklinovej vysokohorskej priepasti nachádzajúcej sa v nadmorskej výške viac ako 1600 metrov. Naštastie sme už nezostupovali dole, ale P. Veterník nás zaviedol na nedalekú chatu Vendovku pod Meškalkou, kde sme strávili noc. Nedá sa zabudnút na štvrtky, ked u Eda vo Varíne v drevenici boli pravidelné schôdze, približne raz za mesiac. Schádzali sme sa tu viacerí nadšenci, najmä z Martina, zaslúžilí clenovia z Terchovej pomenej, ale raz prišiel aj Adam Vallo. Preberali sme tu všelico možné, vládla tu príjemná pracovná atmosféra, z ktorej vzišlo vela námetov. Pred zrazom na Jedlovinách som dostal žltý transportný vak, aby som do neho doniesol zemiaky na guláš s tým, že mi už potom ostane. Bola to pre mna velká vec vlastnit skutocný jaskyniarsky batoh. Neskoršie, na prvej schôdzi v roku 1986, som vyfasoval cižmy, montérky, rukavice a casopis Ceskej speleologickej spolocnosti Stalagmit, to som sa však už cítil ako jaskyniar, hoci som ešte nebol clen SSS. V závere roku 1985 cerpali bratia Muchovci z Terchovej sifóny v Jaskyni nad vyvierackou. Išlo o sériu krátkych sifónov zavesených v tesných rúrovitých chodbách. Ich objem nebol velký, prvý sifón mal možnože iba 100 – 150 litrov. Zastali však nad rozsiahlejšou prekážkou, ktorú sa Edo rozhodol prezriet, a tak sme sa vypravili na nocnú akciu 1. 11. 1985. Obetavý Mišo Hanus nás na svojej škodovke vyviezol do Vrátnej, ale musel sa vrátit domov, tak sme tu ostali odkázaní na vecerný autobus. Jaskyna bola suchá a bez problémov sme prišli k povestnému sifónu s aktívnym vodným tokom, ktorý pred rokmi prekonal A. Vallo na nádych. Tu sme sa rozdelili. Igor Adamko s Igorom Glejtekom zostali vo väcšom priestore a ja s Edom sme šli po hadiciach k sifónu, ktorý odolával bratom Muchovcom. Cisté chodby, zväcša plazivky bez sedimentov s vírovými jamkami. Krásny pocit plazit sa tadial, kde bola ešte nedávno studená voda. Cím sme išli dalej, tým viac sa prejavoval vydýchaný vzduch, pretože tu nebol žiaden prievan. Ked sme prišli na koniec, tak na Edovi bolo vidno nepokoj. Ja som si neuvedomoval dôsledky nedostatku vzduchu, akurát mi bolo smiešne, že ani sa moc nenamáhame a dychcíme ako pri behu do kopca. Ani sme si poriadne nepozreli sifón, Edo zacal panikárit a utekat von. Mne neostávalo nic iné iba ho nasledovat. Myslím si, že táto nepríjemná skúsenost poznacila Eda a urcite mu nepridal na sebadôvere v jeho klaustrofóbii. Velmi rád spomínam na prvú väcšiu cestu, návštevu Stratenskej jaskyne v dnoch 6. – 8. 12. 1985. Okolo ôsmej vecer sme sa mali stretnút na železnicnej stanici na Vrútkach. S malým meškaním prichádza Edo s bratom Mariánom na cervenej Škode 1203, do auta berieme v Martine-Záturcí dalších. Na základnu jaskyniarov zo Spišskej Novej Vsi prichádzame až po polnoci, no tu je veselo. Gusto Stibrányi premieta diáky, spat sa ide až nadránom. Je až neuveritelné, že okolo 10.30 už stúpame k jaskyni pod vedením Pala Balážika a Petra Cížeka. V Rozprávkovom dóme zapálime svetlicu, je to fascinujúcich niekolko sekúnd. Prezreli sme si Uránovú chodbu, oproti doteraz prejdeným dieram je to neporovnatelný pocit prechádzat sa v takýchto chodbách. Edo plánoval zostup do Kryštálovej priepasti, kde aj Terchovci mali zásluhy na jej objave. No v prekope do nej je hrozné blato, nik sa nechce namocit. Tak skormútení sedíme pred prekážkou, iba J. Klesken organizuje fotografovanie. Azda teraz je vhodný cas na sedmicku likéru Lemon Curaco, ktorý som zbalil do transportáku. Po jeho užití P. Pokrievka nabral odvahu a so spevom sa vrhol do blata, nasledovaný ostatnými. No do priepasti sme nezostúpili, mali sme totiž krátke lano, a tak sme azda pol hodinu kricali do priepasti a tešili sa z prekrásnej ozveny. Cesta domov v nedelu bola poznacená vyvretím vody z chladica auta vo Svite. Marian bol z toho poriadne smutný a vyhlásil, že kým nebude mat poriadne auto, tak do jaskýn chodit veru nebude. Poucná previerka organizacných schopností bola v Jaskyni nad vyvierackou vo Vrátnej doline na zaciatku roku 1986. Edo vtedy naplánoval velkú akciu, na ktorej sme mali cerpat sifóny, Slavo Chmela to mal filmovat a Z. Hochmuth sa mal potápat v koncovom sifóne. Do jaskyne sme 8. 2. niesli káble a cerpadlá, v podzemí som s ich Mirom Brežným spájal a izoloval. Iné družstvo tiež natahovalo káble od stanice lanovky po jaskynu. Všetko dobre dopadlo a zacali sme cerpat Povodnový kanál, kde sa nám ešte v ten den podarilo odcerpat 3 sifóny. Pokracovat sme mali nasledujúci den. Avšak všetko sa zacalo akosi ku konci akcie motat. Filmári sa volakde potúžili a plazili sa bez zmyslu po jaskyni, stratiac pri tom v jazierku blesk na fotografovanie. Potápaci, ktorí vyšli z jaskyne, mrzli, nemali sa do coho prezliect, lebo dakto odišiel s klúcmi od ich auta. Nakoniec sa všetko skoncilo a neskoro v noci v malej drevenicke vo Varíne pri Edovi sme sa tlacili azda desiati, co urcite netešilo Edovu manželku. Nasledujúci den sa zacali vycerpané priestory zameriavat, dalšie družstvo po nás malo pokracovat v cerpaní. No akýmsi nedopatrením sa miesto toho vytiahli káble aj cerpadlo, co viedlo k akejsi apatii k dalším podobným pokusom. O týžden sme s I. Adamkom a I. Hraškovou domeriavali vycerpané chodby. Pri ceste spät sme sa poriadne okúpali v prvom sifóne, ktorý za krátky cas, co sme merali, natiekol. Sušili sme sa pri peci vo Varíne na železnicnej stanici, cakajúc na vlak. Namerané údaje sa dakde stratili, vytúžené velké objavy sa tu doteraz nekonali. Po rokoch si spomínam na túto jaskynu ako na jednu z najmilších jaskýn co, som na Slovensku navštívil. Urcite by som sa tam rád dakedy vrátil aspon na exkurziu, najmä ked je vyšší stav vody a castou jaskyne preteká divá spenená huciaca riava. Azda prvú samostatnú výpravu pod zem som uskutocnil pocas lyžiarskeho výcviku na zaciatku marca v roku 1986. Kurz prebiehal na zaciatku Rohácskej doliny. Pri ceste nedaleko amfiteátra sa nachádzala diera s otvorom na dne, co ma hned zaujalo. So spolužiakom Petrom Holášom sme sa vypravili jeden vecer na prieskum s dákym pochybným svietidlom. Zastavilo nás jazero, jaskyna bola iba krátka, no dodnes mám aj vdaka fotografii na tieto chvíle dobré spomienky. V marci toho roku som sa vybral aj na Krivánsku priepast, ktorá sa nachádza pod vrcholom Malého Fatranského Krivána v Malej Fatre. V zimných podmienkach som márne hladal teplý prievan, ktorý by z nej vystupoval a ktorý by naznacoval výrazné prúdenie vzduchu. Samému sa mi krácalo tých niekolko hodín dobre, nik ma nenahánal, nerušil myšlienky a zistil som, že celý den bez ludí je z casu na cas dobré, pretože je cas na premýšlanie a usporiadanie si myšlienok. Cennú skúsenost som získal na konci marca roku 1986. Na Dubnú skalu som sa vtedy vypravil s pánom, už dôchodcom, ktorý tvrdil že pozná miesto kde je vchod do zasypanej jaskyne Oko. Bohužial jeho meno som si nezapísal a nezapamätal. Rozprával mi ako chodil okolo nej, ked bol na hubách, alebo sprevádzal starého otca, ktorý chodil okolo jaskyne do krcmy. No bohužial terén sa tu zmenil a nevedel presne urcit, kde by sa vchod mohol nachádzat. Iba lokalizoval širšie miesto, kde by to mohlo byt, ktoré by podla neho malo byt s velkou urcitostou správne. Neskoršie som to ukázal E. Piovarcimu, ktorý tu aj kopal, no bez výsledku. Aj podla dalších skúseností sa na pamätníkov spolahnút nedá. Zážitky z mladosti sa zväcša idealizujú a všetky podzemné rozmery sa aj rádovo zväcšujú. Avšak nie je to vždy pravidlo a samozrejme že všetky takéto stopy treba vo viere v dobrú vec preverit. Clen Slovenskej speleologickej spolocnosti Na konci marca roku 1986 nám 4 novým nadšencom z Martina Edo odovzdal clenský preukaz. Bola to zvláštna chvíla a hned som sa rozhodol vyskúšat jeho moc. S mamou som sa vypravil do Harmaneckej jaskyne. Ked som ho ukázal pri pokladni tak nás milo privítali a správali sa priatelsky, myslím si, že jeden z nich bol Julo Obrcian. Vtedy som cítil, že asi patrím do jaskyniarskeho spolocenstva. Po zvážení možností postupov v doteraz mi známych lokalitách rajónu OS Terchová som sa rozhodol navštívit mimo oficiálnych akcií aj dalšie miesta, co nebolo Edom, vtedajším tajomníkom OS Terchová príliš po chuti, podla jeho názoru sme sa mali orientovat na lokality rozpracované skupinou. No rozkáž nieco mladému, plnému elánu. Vhodnou oblastou sa mi zdal krasový masív malofatranskej kóty Suchý (1468 m). Na bicykli som z Martina chodil do doliny Hoskora a odtial navštevoval jeho svahy. Spociatku som bol nadšený, z dna doliny bolo vidno vela ciernych otvorov. No postupne som všetky prešiel, ale žiadna nemala pokracovanie, dokonca ani malú šancu na postup. Po niekolkých akciách som zistil, že okrem známych, no nikým nenavštevovaných dierach nad Chatou pod Suchým sa tu nic iného jednoducho nedá nájst a samozrejme že sa tým poriadne schladila vášen k velkolepému objavu povrchovým prieskumom. Skeptický som bol aj k reciam polovníkov, ktorí tvrdili, že poznajú velkú a dlhú jaskynu, no nikdy akosi neboli ochotní ukázat jej vchod. Zacali sme sondovat (23. – 24. 7. 1986, P. Pokrievka, M. Cubon, J. Klesken a P. Holúbek) v dierach nad Chatou pod Suchým, ktoré vtedy nemali žiadne meno. Podla výskytu jašteríc pri kopaní sme im dali meno Jaštericie. V spodnej sonde, ktorá mala vtedy hlbku okolo 1,5 metra sme sa dostali o 3 metre nižšie, no v slubnom postupe so silným prievanom nás zastavila úžina. V zimnom období sme tu neskoršie s J. Muchom dali teplomer, aby sme zistili zmenu teploty. Dna 20. 12. 1986 tu bola teplota 6°C, ktorá do 15. 2. 1987 klesla o 1,5°C, takže sme z toho usúdili, že prievan nejde z väcšej jaskyne, ale ide iba o rozsadlinu bez väcšej nádeje na úspech. V našich výkopoch dalej pokracovali jaskyniari z Varína, ktorí tu však tiež daleko nepostúpili. V dnoch 11. – 20. júla 1986 sa v Gbelanoch pri Varíne uskutocnila speleologická škola. Stretol som sa tu s jaskyniarmi z celého Slovenska. Po prvý krát som stretol J. Šmolla, L. Ockaika, F. Kolbika, I. Bugyho, L. Varjú, J. Smolinského, L. Holíka, D. Csalu, O. Mihálovú s ktorými som neskôr chodil aj do jaskýn. Prednášky P. Mittera, J. Hlaváca, J. Jakála, Z. Hochmutha, G. Stibrányiho, S. Pavlacíka, M. L.alkovica, M. Eliáša a J. Halaša boli pestré, daktoré však nudné, iné zaujímavé, ale urcite každá bola poucná a ovplyvnila názor na jaskyniarstvo. S nadšením sme navštívili s J. Kleskenom a Š. Nerecom aj známe sondy na Prostej. Bolo tu cítit prievan a zdalo sa, že je tu jednoduchý postup. V dnoch 29. – 30. júla 1986 sme po intenzívnom kopaní prehlbili vstupným otvorom väcšiu priepast z hlbky 2 na 5 metrov. Zacali sa tu však ukazovat volné bloky, ktoré bolo vhodné vytiahnut von alebo zadrevit, azda aj z tohto dôvodu sme sa tu už nevrátili. Na konci kopania nám bolo jasné, že postup tu nebude až taký jednoduchý, nakoniec aj neskoršie dlhodobé sondovanie jaskyniarov z Varína na tejto lokalite nám dalo za pravdu. Azda velký problém tejto oblasti je v tom, že ide o menší krasový masív silno ovplyvnený gravitacnými procesmi V tomto case ma zlákal na svoje akcie aj známa a svojrázna postava martinskej speleológie, Ján Klesken. Jano, samorast, ktorý sa dostal k jaskyniam vlastným pricinením a záujmom sa tu túlal už niekolko rokov. Jaskynu navštívil po prvý raz tak, že vreckovým nožíkom odškrabal maltu pri mreži uzatvárajúcej vchod a dostal sa dnu. No ostražití martinskí jaskyniari piráta vystriehli, vyspovedali a usúdili, že bude lepšie ak bude ich clen ako by sa mal samotársky motat po ich terénoch. Sú známe desiatky úsmevných príhod ktoré sa viažu k jeho osobe od zimných bivakov v maminom kožuchu v Žiarnej jaskyni c. 3 po záchranný zásah požiarnikov v starých opustených baniach v Kremnici, ked Jano zapletený v lanách nad hlbokou šachtou volal tenkým hláskom o pomoc. Po sklamaniach na Suchom a Prostej sme zacali obcas chodit s J. Kleskenom do Suchej jaskyne c. 1 v Belianskej doline vo Velkej Fatre. Dodnes ide o najvýznamnejšiu lokalitu okresu Martin, ktorá nás fascinovala svojou clenitostou a zdanlivo nepochopitelnými procesmi ktorými vznikla. Prístup k nej je najjednoduchší autom, alebo autobusom do Belej a odtial viac ako 10 km pešo krácat, pôsobit v jaskyni a zase celou dolinou spät. Podarilo sa nám tu niekolko krátkych objavov, ktoré však dopadli asi ako prvý postup v jaskyni s I. Adamkom z mája predchádzajúceho roku. S narastajúcim poctom akcií však narastalo naše sebavedomie a aj malý postup nás naplnal radostou. Pamätám si na prienik cez úžinu nedaleko miesta najväcších objavov v jaskyni. Cez hroznú úžinu sme sa dajako prepasovali a pretlacili do pokracovania, ktoré koncilo po pár metroch. Na spiatocnej ceste som dostal prednost a preplazil sa von. No Jano nebol schopný sa dostat bez pomoci von a tak som ho niekolko hodín vysekával. Bolo to povážlivé, pretože naše svetlá mali len obmedzenú svietivost a záložné zdroje sa vtedy moc nenosili. Nakoniec Jano so zatatými zubami vyšiel po dlhšom boji von, no bez cižiem a spodného dielu fáracích montériek s prosbou, aby som mu po to skocil… Velmi pekné spomienky mám na akcie s jaskyniarmi z vtedajšej OS SSS Blatnica, do ktorej som prestúpil 31. 1. 1987. Pravidelné akcie v dvojtýždenných intervaloch do Belianskej doliny sa zacínali na parkovisku pri nemocnici bud v sobotu ráno o 8.00 alebo nocné v piatok o 17.00. Vtedy štyria clenovia (J. Agricola, M. Bukovský, M. Kapolka a P. Mrázik) vlastnili Škody 1000 a tak skupina bola plne motorizovaná. Stretnutia zacínali dúškom ríbezlového caju od starej pani Mrázikovej, najnovšími vtipmi o vtedajších mocných a ich manieroch. Vládla vždy príjemná priatelská atmosféra. Urcite nebudem daleko od pravdy, ked poviem, že Peter Mrázik bol dokonalý organizátor a každého cloveka vedel vytažit tak, aby naplno vedel využit jeho fyzické sily, intelekt alebo šikovnost. Spolu s Rastom Duchajom, ktorý sa staral o materiál skupiny (napríklad na akcii sa zlomilo porisko na polnej lopatke, tak na nasledujúcej bolo opravené a celá natretá novou farbou), J. Agricolom a M. Kapolkom, majstrami v ucilišti ktorí vyrobili akúkolvek potrebnú pomôcku, I. Mažárim, M. Bukovským a J. Vronkom, ktorí dodávali príjemnú atmosféru a nové nápady, I. Oravcom, ktorý tvoril mladú krv, M. Brandejským ako vedúcim skupiny a samostatnou, velmi tažko definovatelnou jednotku J. Kleskenom tvorili z dnešného pohladu velmi sympatický a produktívny kolektív. Peter Mrázik, ako clen technickej komisie SSS rýchlo aplikoval novinky do cinnosti skupiny. Napríklad dlžky sa nemerali pásmom, ale podomácky zhotoveným topifilom, spolu s J. Agricolom a J. Kapolkom sa vyrábali pomôcky ako zlanovacie brzdy, šplhadlá, nitovacky, kladky, plaketky a nity. Zabezpecil aj strihy na kombinézy a z Hedvy v Prostejove zakúpil cervený utason, Každý zo skupiny na schôdzi si odstrihol potrebný kus z látky, Peter mu požical strih na jeho postavu a zo schôdze každý odchádzal z nastrihanou kombinézou. Potom každý ako vedel si zabezpecil ušitie. Mne sa s tým doma trápila mama niekolko dní a polámala vela ihiel kým kombinéza uzrela svetlo sveta. Môžem však povedat, že všetky švy vydržali. Dnes je poplátaná a deravá, mám ju odloženú, ako spomienku na casy, ktoré sa už asi nevrátia. Inác treba pripomenút, že vo vtedajšej predajnej sieti nebolo na speleológiu okrem horolezeckých prilieb, podpultových lán a karabín Walter nic kúpit. Kto nemal to štastie a nemohol si nájst kanál do Západnej Európy tak si svietil podomácky zhotovenými horákmi a poletovanými elektrickými lampami, doma si šil sedacky, pilníkoval lezecké pomôcky ci plaketky a zošíval fáracie ci iné montérky na kombinézu. P. Mrázik ako životaschopný jedinec hned vycítil, že hospodárska cinnost môže vyniest skupine slušné peniaze. Spolu s M. Bukovským vybavili v roku 1988 práce na špárovaní okenných výplní bytoviek sklenárskym gitom. Pocas jedného poobedia sa tu dalo zavesený na lane zarobit viac ako 1000,- Korún ceskoslovenských, co bola na vtedajšiu dobu asi polovicná mesacná mzda. No tento blahobyt netrval dlho, prišiel november 1989 a všetko sa velmi rýchlo skoncilo. Pracovalo sa najmä v Suchej jaskyni c. 1. Bolo to už po objavoch nových priestorov, jej dlžka dosahovala okolo 1,5 kilometra. Inštalovali sa tu pevné ocelové rebríky, kopalo sa aj na viacerých miestach, ale bohužial nikde sa dalej výraznejšie nepostúpilo. Tu niekde pri prieskume sa azda urobila podobná chyba ako v Zlomiskách, nepremyslel sa smer prieskumu a dôsledne sa asi nesledoval prievan, ktorého cast sa tratí v tesnej úžine v Kanone. S Petrom Mrázikom, J. Kleskenom a R. Duchajom sa tu uskutocnilo pár akcií, no úžina je dlhšia ako sa ocakávalo, chcelo by to asi väcšie pracovné nasadenie. Iba v Došnej doline sa v krátkej diere podarilo v noci z 29. na 30. 11. 1986 postúpit dalej. Objav asi 150 metrov chodieb bol prvý v živote a musím povedat, že poriadne na mna zapôsobil. Dve siene, otvorené možnosti dalšieho postupu a pozoruhodná výzdoba spôsobili, že som noci do nasledujúcej akcie poriadne nespával a aj cez den som si v snoch predstavoval dalšie objavy a v duchu som videl objavenú novú jaskynu porovnatelnú so Stratenskou. No realita bola iná. V Perlovej jaskyni, tak sa totiž jaskyna pomenovala, sa objavovalo už iba po krátkych krokoch. Ale aj tak sú už neopakovatelné tie chvíle, ked sme sa v plastickom sintri plazili a objavovali tesné kanálové priestory. Dnes má jaskyna dlžku okolo 500 metrov. Na konci plaziviek koncí neprieleznou úžinou s prievanom, je to velká výzva, ktorej sa azda dakto chopí. Je viac než isté, že v masíve Suchej (1112 m) sa nachádza viac jaskynných chodieb ako je známych. Rád by som vedel, ako vývojovo súvisia Perlová a Suchá jaskyna c. 1 a ci je reálne ich speleologicky prepojit. Dobrou školou bol jaskyniarsky týžden v Drienoveckých kúpeloch, ktorý organizovali jaskyniari z OS Košice-Jasov v dnoch 19. – 23. augusta 1986. Tu som po prvý krát stretol Štefana Labudu, nezabudnutelného jaskyniara, ktorý spolu s dalšími priatelmi Š. Ferencom, V. Valiskom a J. Tencerom objavili pred nedávnom Kuniu priepast na Jasovskej planine. Tá bola aj v prvý den programu. Išlo na tú dobu pomerne tažkú priepast s pocetnými úžinami, najmä pre jaskyniarov, ktorí nemali poriadnu výstroj, iba podomácky zhotovené lezecké pomôcky. Š. Labuda, ktorý cítil zodpovednost za zostupujúcich ktorých viedol pod zem pred zostupom každému skontroloval výstroj a vyspovedal v akých lokalitách bol. Ja s velmi malou dušou som mu ukázal novú zlanovaciu brzdu od J. Agricolu, bogibbsy požicané od P. Mrázika a I. Mažáriho, sedacku Kombi ušitú pocas dlhých vecerov s klieštami a zakrvavenými prstami podla návodu G. Stibrányiho v Spravodaji SSS 3/1981 a prsný úväz už ani neviem aký. Na otázku Štefana aké priepasti som zliezol som pohotovo odpovedal že Žiarnu jaskynu c. 2 v Belianskej doline (samozrejme že som zatajil, že som tam bol iba pred 8. dnami a prekonal dve azda 12 metrové priepasti bez medzikotvenia a niekolkokrát trenažér v kamenolome pri Žiarnej dolinke). Štefan sa netváril dáko nadšene, ale spomenul som si na historky P. Mrázika z prekonávania priepastí v Slovenskom krase a tak ešte som dodal že som bol aj vo Velkej Bikfe, hoci som o nej nevedel takmer nic. Dajako ma teda zaradili spolu s J. Agricolom, R. Duchajom, I. Oravcom, M. Lutonským do zostupujúceho družstva a treba dodat, že dákych co sa im nepozdávali aj vyradili. Pred tesným vchodom sme dostali inštrukcie ako zostupovat. Vo vstupnej úžine som mal problém so zlanovaním, motal som sa až mi spadol záložný lampáš na tri velké monoclánky asi z 10 metrovej výšky. Ked som ho našiel, tak nemal síce sklo, ale na pocudovanie svietil, co bol na zaciatok dobrý znak. Až na dne pri sifóne v hlbke 202 metrov som sa Štefanovi priznal, že neviem ako to bude s výstupom, pretože som doteraz v takejto priepasti nebol. No školenie J. Vronku a J. Kleskena zo Žiarnej jaskyne c. 2v Belianskej doline sa ukázalo ako úcinné a pri výstupe žiadny problém nebol. Po výstupe z jaskyne asi po 12 hodinovom pobyte pod zemou sme zišli do Turne nad Bodvou, kde Maroš Lutonský hned kúpil každému velkodušne dve pivá a dve tatranky. Mali sme povznesenú náladu, ved sme boli v jednej z najtažších slovenských priepastí. So Š. Labudom som sa vtedy dáko zblížil a vecer sme pri pive naplánovali spolocné akcie. So Štefanom som bol aj posledný den exkurzií vo Farebnej priepasti na Špicáku. Zaujala ma tam nedaleká priepast Certova diera, ktorá sa velmi podobala na priepast na Prostej co sme nedávno kopali, avšak jej steny boli pevné, zdalo sa mi, že by sa tu velmi dobre kopalo. Dnes s odstupom rokov by som sa tu ešte velmi rád pozrel. V septembri roku 1986 J. Klesken zorganizoval návštevu Jaskyne mrtvych netopierov. Hlavným motívom však nebola jaskyna, ale Milka, ktorú stretol na zraze v Malej Fatre pod Jedlovinou na zaciatku mája. S I. Oravcom, jeho nastávajúcou a troma clenmi jaskyniarskeho krúžku z ucilišta ZTS sme prešli s bratmi Procházkovcami azda niekolko kilometrov z jaskyne. Bol to zážitok prechádzat sa všetkými tými sálami a závalmi. Na dno sme vtedy asi ani nezostúpili, iba si pamätám to, že sme nepoužili žiadnu pomôcku a ani lano, iba polyamidový rebrík. Von sme sa stretli v starej chatke pri jaskyni s Milanom Štécom a Petrom Duranom, ktorí vtedy rozmýšlali nad otvorením nového vchodu a prerobením kaukulacky na topofil. Demänovská dolina M. Kapolka s J. Agriciolom a P. Mrázikom zorganizovali pre ucnov z jaskyniarskeho krúžku dna 14. 12. 1986 výlet do Demänovskej doliny. Pridal som sa aj ja a navštívili sme Jaskynu mieru, Jaskynu slobody a Ladovú jaskynu. Pamätám si iba, že ma zaujala najmä majestátnost Ciernej galérie Ladovej jaskyne, ktorá bola v porovnaní s jaskynami Malej a Velkej Fatry priam gigantická. Bola to akási predvojová cesta na 10 dnový pobyt v doline, ktorý organizovali demänovskí jaskyniari v závere decembra na prepojenie Jaskyne mieru a Jaskyne slobody v oblasti Tesnohlídkovho jazera zo strany Slobody a Evickinho jazera z Mierky. Hned vecer 25. 12. 1986 sme sa 4 terchovskí jaskyniari J. Dugel, M. Hanus, L. Kubáni a ja zapojili do prác. Spolu s jaskyniarmi z Handlovej sme nosili z Avie J. Kucharovica cez Mramorové riecisko v treskúcom mraze drevo na výdrevu k Tesnohlídkovmu jazeru. Toto už niekolko dní predtým cerpali demänovskí jaskyniari. Po prenesení dreva sa cez Jaskynu slobody snažíme dostat do Horského hotela. Akýmsi nedopatrením sa však nenechali otvorené dvere. J. Dzúr bez väcšieho váhania ako vedúci skupiny vybrall sklenenú výpln dverí a vpustil nás do teplej miestnosti. Na hoteli pri jaskyni sa spalo na chodbe v spacákoch, musela to byt pre zamestnancov hotela poriadna prítaž, ved azda 25-30 jaskyniarov motajúcich sa po hoteli, ktorý bol v prevádzke poriadne zavadzalo. Od 26. 12. bežali pracovné akcie nepretržite, pretože výkop v Tesnohlídkovom jazere bol neustále zatápaný vodou, takže pracovat tu bolo možné iba so zapnutým cerpadlom. Spociatku boli akcie 5 a neskoršie aj 6 hodinové. V drsných podmienkach blata, vody a chladu sa ukázali efektne vyzerajúce utasonové kombinézy ako úplne nevhodné, ako aj karbidové lampy, ktoré vtedy ešte neboli štandartne vybavené odolným piezozapalovacom. My terchovcania co sme boli odchovaní na baníckych lampách a mali kontakt na polských jaskyniarov, ktorí nám dodali nepremokavé kombinézy sme spolu s Ružombercanmi (L. Ockaik, F. Kolbik a Z. Hochmuth) a Demänovskými a Handlovskými jaskyniarmi vybavenými nifkami a atombordelmi nemali problém kopat niekolko hodín, potom si pospat a kopat opät dalej. Pri kopaní sa vyskytli aj dalšie problémy. Zadrevený zával pracoval, zapchávali sa hadice tekutými pieskami, cerpadlo nevytlacilo vodu, bolo treba budovat precerpávaciu hrádzu, kopáci sa dusili nedostatkom dýchatelného vzduchu, nebolo jaskyniarov na striedanie smeny, boli návrhy na zabíjanie ocelových tycí do sedimentov z jednej strany sifónu a pozorovanie ich výlezu z druhej strany, alebo sa uvažovalo o prerušení prác od Tesnohlídka a zacatí kopania z Jaskyne mieru z Evickinho jazera. Tieto problémy sa priebežne riešili, boli aj zvady, ale práce sa vyvíjali pozitívnym smerom. Potom prišiel Silvester a velká oslava. Všetci boli už boli unavení, tak prestávka prišla vhod. Veselí jaskyniari napríklad recitovali verše Júliusa Lenka z knihy Výlet do Demänovskej doliny. Príjemnú atmosféru narušil dodnes neznámy jedinec, ktorý odcudzil Z. Hochmuthovi fotoaparát Exakta a dva znackové blesky v amatérskej vodotesnej úprave, ktoré vtedy boli velmi úzkoprofilovým tovarom. Ráno na Nový rok sa Z. Hochmuth ako prvý prebral a vypravil do Tesnohlídka. Prišiel s poplašnými správami, sonda bola zatupená, tekuté piesky bez manipulácie s cerpadlom cerpanie prerušili. Nakoniec sa však po niekolkých hodinách situácia zvládla a zacalo sa opät kopat. No kopajúcich jaskyniarov bolo coraz menej a tak na pomoc prišli narýchlo zvolaní jaskyniari z Liptovského Trnovca a Banskej Bystrice. Nakoniec sa 2. 1. 1987 o 20 hodín a 15 minút spojenie úspešne završilo. S odstupom casu môžem zhodnotit, že to bola jedna z najväcších pracovných akcií v dejinách slovenskej speleológie, do ktorej sa zapojilo takmer 60 jaskyniarov z celého Slovenska a treba dodat, že bez velkého nasadenia demänovských jaskyniarov a Z. Hochmutha by viac ako pravdepodobne neexistoval pojem Demänovský jaskynný systém. Je velkou škodou, že sa stratila písanka do ktorej sa zapisovali jaskyniari striedajúci sa na celbe, pretože sa presne doteraz nevie kto sa na tomto historickom prepojení vlastne zúcastnil. Podla mna v súcasných podmienkach by sa nedal takýto podnik len tak lahko uskutocnit, bolo velkým štastím že sa Demänovskí jaskyniari do tohto spojenia pustili pred rokom 1989. Další výlet do Demänovskej doliny sme si naplánovali s L. Ockaikom na koniec februára, no museli sme tento termín pre daco presunút na zaciatok marca. Jana Šmolla náš list nezastihol a tak sme prišli vecer do takmer prázdneho Horského hotela. Jano bol s partiou na Kosienkach. Naštastie sme našli v horárni Ivana Kundisa, ktorý nám ochotne vysvetlil ako nájdeme Kosienky, teda chatu tu postavenú. Noc sme strávili v takzvanom zrube, miestnosti kde sa zdržiavali sprievodcovia z Jaskyne slobody. Veru dnes by takéto nieco nebolo možné, ale vtedy to bola bežná prax. Kosienky sme ráno podla opisu našli a aj jaskyniarov, ktorí tu pôsobili. Zostúpili sme po rebríkoch na dno Kosienok, kde sme rozširovali úžinu. Vecer nás prehovorili aby sme nezostupovali dole, kde sme mali spacáky. Pocas mrazivej noci sme aj napriek kúreniu v piecke olutovali že sme tu ostali. Ráno sa vypravíme na povrchový prieskum západných svahov Krakovej hole inšpirovaný objavom Javorovej priepasti jaskyniarov z Detvy. Na Krcahove sa nám skutocne podarilo nájst odtopené flaky, ktoré potešili najmä Jana, ktorý hned zacína plánovat kopanie ked zmizne sneh. Vecer v nedelu ešte chceme s Lubom zostúpit do Pustej jaskyne o ktorej sme poculi už tolko legiend. Jano, inak zamestnanec Horského hotela tu má druhý domov nám dá lano, požicia karbidku s prilbou a ideme podla vysvetlenia do Pustej dolinky. Jaskynu nájdeme bez problémov, no zistujeme, že karbidka je pokazená a zabudli sme si aj zlanovaciu brzdu. Tak sa vraciame na hotel, závadu odstránime a do Psích dier zlanujeme okolo 20.00. Celkom lahko sa dostaneme nad velkú priepast, no nevieme o tom a vraciame sa. Blúdime v Husákových sienach, ale nakoniec všetko nachádzame a zlanujeme dole. Prechádzame sa Achátovým dómom a hladáme Spojovacku, zastaneme však nad Vodnou puklinou. Z jaskyne sme vyšli okolo polnoci plní dojmov, ved sme navštívili dalšiu velkú jaskynu a dokonca sami bez sprievodcu, co len znásobilo zážitok z nej. Ráno ked odchádzame z Horského hotela tak Jano už niekolko hodín robí, ale dohadujeme sa na kopaní na Krcahove. Na konci marca 1988 sme sa v trojici I. Adamko, I. Hrašková a ja vypravili opät do Demänovskej doliny. Ubytovanie nám J. Šmoll zabezpecil opät v miestnosti pre sprievodcov Jaskyne slobody na Horskom hoteli. Za jeden den stihneme prejst jaskynu Vyvieranie a zo Slobody sa dostat za Vodnú puklinu, teda prakticky spojit okruh, ktorý sme zacali s L. Ockaikom. V Pieskovom dóme v Spojovacke stretávame P. Hericha, ktorý tu s mladými jaskyniarmi zameriava chodby. Potom ešte popozeráme Pekelný dóm a cast Mierky. Na jeden den je toho až privela a vecer opúštame Demänovskú dolinu opät nadšení z poriadnej jaskyne. S J. Šmollom navštevujeme 15. 7. 1988 Demänovskú ladovú jaskynu. V chodbách situovaných severne od Velkého dómu smerujúcich pod Ciernu dolinku zostupujeme do tesnej priepasti, ktorá sa otvára, je tu nebezpecné volné lezenie. Vraciame sa k J. Knapovi, ktorí nám dáva lano, zostúpime tu podla odhadu do hlbky asi 30 metrov. Velký otáznik je tu však nevylezený komín. K zameraniu a prieskumu týchto chodieb sme sa vrátili až po rokoch, výsledky sme opísali v zborníku Slovenký kras v roku 2007. Jánska dolina Pekné spomienky mám na Jánsku dolinu z leta roku 1981. Vtedy sme cez prázdniny mali v škole povinnú takzvanú letnú aktivitu v trvaní dvoch týždnov. Z domu v Martine som prišiel do Liptovského Hrádku na bicykli. Po poobediach som nemal co robit, tak som navštívil spolužiaka z Liptovského Jána Petra Širicu. Vypravili sme sa preto do doliny, vyšli sme až na Predbystrú, kde mi Peter ukázal, že tu spia ked v lese brigádujú. Zaujal ma vtedy suchý potok s velkými okruhliakmi, úplne iný ako v Necpalskej ci Belianskej doline vo Velkej Fatre, vošiel som aj do dákej diery v koryte a nešlo mi do hlavy, kde tá voda môže tiect a vlastne to neviem ani dodnes, hoci už dlhé roky sa pokúšame toto tajomstvo poodhalit. V dalších cestách po Liptove na bicykli mi zabránila profesorka slovenciny E. Gajdošová, majúca nad nami dozor. Zabavila mi bicykel, vraj kto si zoberie na zodpovednost ak sa mi cosi stane a aj domov som išiel vlakom s bicyklom v batožinovom vagóne. Prvú jaskyniarsku akciu v Jánskej doline sme uskutocnili v marci roku 1988 s J. Kleskenom, I. Adamkom, Robom Nagym, jaskyniarom z Martina známym pod prezývkou Cigán a Milanom Orfanusom. V piatok sme neskoro vecer prišli na jaskyniarsku chatku v Stanišovskej dolinke, kde sme prespali. Ráno sme sa všetci vypravili do Jaskyne zlomísk, ktoré ešte v tom case neboli uzavreté. Ocelovú rúru jaskyniari iba zakrývali dreveným uzáverom, azda preto, aby v zimnom období nezvetrávali vstupné casti jaskyne. V podzemí sme blúdili, nik nevedel povedat kde sme, iba J. Klesken sa vedel dostat ku koncovým jazerám, M. Orfanus, domáci s nami nebol, ten pôsobil v Novej Stanišovskej jaskyni. Podvecer sme ešte vošli do Stanišovskej jaskyne ktorá bola síce zatvorená ocelovými vrátami, ale vybúraná tu bola diera v plote. Vecer sme stihli o 20.15 vlak do Vrútok z Podtúrne. Po ceste domov sme s Igorom a Janom rozoberali jaskyne co sme navštívili. Boli akési iné ako vo Velkej a Malej Fatre, samozrejme že väcšie, ale lákala najmä možnost rozsiahleho postupu na podzemnú Štiavnicu a jaskyne v Krakovej holi. Informácií z ktorých by sa však dalo vycítat cosi viac nebolo, spolahlivo boli chránené mlcanlivostou Stana Šrola. Slovenský kras Poriadnu previerku v lezení som mal v apríli roku 1987. Jaskyniari z OS J. Majka usporiadali v Drienoveckej jaskyni Velkonocnú kúpacku, kde pozvali aj P. Mrázika. Ten so starou škodou MB 1000 odchádzal so mnou a I. Oravcom zo Starej ladovne so slovami pripomínajúcimi modlitbu: Len aby to tie zhrdzavené nápravy vydržali. Vecer je premietanie diapozitívov zo sveta, pamätám si na prednášku F. Šmikmátora o návšteve Rakúska, ktorú zacínal so slovami: Ani kvalitní západní film není zárukou dobrých diapozitivu, nebot zkurvené komunistické fotolaboratore ho mohou pokazit. Inak rozprávanie ceských a moravských kolegov bolo poriadne prešpikované narážkami na socialistický režim, nedalo sa to ani porovnat s atmosférou medzi slovenskými jaskyniarmi, ktorým sa tiež zriadenie dáko nepozdávalo, ale takú otvorenú nenávist nik nedával najavo. Pravdou je však to, že títo jaskyniari navštevovali západné krajiny pravidelne, kým my Slováci sme chodievali najmä do Rumunska, ci do Juhoslávie, výjazdy do Západnej Európy neboli také casté. V sobotu ráno 18. 4. sa cast mužstva vykúpala vo vchode do Drienovskej jaskyne, potom sme si prezreli Hrušovskú a Vápennú jaskynu, priznám sa, že sa na ne ani nepamätám, neutkvelo mi z nich v pamäti vôbec nic. V nedelu sme sa presunuli na Silickú planinu, kde boli vystrojené významné jaskyne jednolanovou technikou. Konecne som sa dostal aj tu. Dlhé vecery v Belianskej doline boli trávené historkami zo zliezania týchto jaskýn, so zatajeným dychom som pocúval historky o spúštaní Jura Vronku cez kladky na dvoch lanách do Malej Žomboje. Najskôr sme cvicne zišli Velkú Žomboj, ktorá má velký otvor, ide o majestátnu priepast s hlbkou 55 metrov. Ako cloveka trochu majúceho obavy z výšky som veru zostupoval so zmiešanými pocitmi. Okolo Malej Bikfy sme iba prešli, zamierili sme si to do Velkej Bikfy, ktorá nemala taký strašidelný otvor ako Velká Žomboj. Už som zacínal chápat Z. Hochmutha, ktorý tvrdieva, že strach z výšky je iba cez den, v jaskyni, kde je tma sa clovek nebojí a preto oni dáky kostol na východe malovali v noci pri karbidkách. Zostup bol pekný zážitok, trochu strachu bolo pri delostreleckých granátoch na dne prvej šachty. Zlanili sme až k jazeru a potom po šikmine zostúpili až na dno. Dáko ma to nezaujalo z hladiska dalšieho pokracovania, ale po rokoch som pocúval na Starom hrade od P. Hipmana plány na návštevu tejto jaskyne a kopania v blate, lebo vraj tu cítit výmenu vzduch. Neviem. Ako poslední sme s Petrom Mrázikom zostúpili do Malej Žomboje, vertikály s hlbkou 142 metrov. Na dne sa tu Peter zapísal do zostupovej knihy, myslím si že aj s dákym odkazom pre R. Boroša. Už tu nebolo po chemikáliách ani stopy, ale aj tak to nebol dobrý pocit byt v priestore ktorý bol ešte nedávno zasypaný toxickým odpadom, neviem si ani predstavit organizáciu práce madarských jaskyniarov, ktorí túto priepast vycistili. Od zostupu P. Mrázika po môj výstup z jaskyne po odstrojení nám to trvalo 1 hodinu a 45 minút. Velmi rád si spomínam na tento výlet do Slovenského krasu, myslím si, že práve kvôli nim sa vždy teším na pobyt v tomto krasovom území, ktoré má jedinecnú atmosféru, ale ako sa vraví dva krát nevstúpiš do tej istej rieky. V dnoch 23. – 29. 6. 1987 sa v Slovenskom krase na lúke pri Skalistom potoku uskutocnili tretie lezecké dni, ktoré usporiadali jaskyniari združení okolo G. Stibrányiho. Úcastníci robili skúšky nielen teoretické na poli pri tábore, ale aj praktické na trenažéroch v Hájskej doline. Ich súcastou bolo napríklad aj prelezenie uzla so zaviazanými ocami. V tom období, ked bolo lezenie do priepastí jednolanovou technikou iba v plienkach, to bol nesmierne záslužný cin a podla mna majú organizátori tohto podujatia velkú zásluhu na tom, že sa v tých dobách žiadny vážnejší úraz na lane nestal. V rámci lezeckých dní bol aj zostup do Kunej priepasti, ktorého som sa zúcastnil už ako držitel osvedcenia o absolvovaní skúšok z jednolanovej techniky. V zostupovom družstve boli v tom case podla mna už starší páni, ceskí jaskyniari, ostrielaní starí vlci z Prahy, myslím že tam bol aj dr. Urban, ktorí boli vystrojení západnými pomôckami o akých sa vtedy väcšine jaskyniarov na Slovensku ani nesnívalo. Pamätám si že velmi ospevovali šplhadlo z produkcie Kong-Bonatti. Zostup prebiehal štandardne, akurát pri výstupe sme niekolkokrát museli kolegov z Prahy tahat cez úžiny a presviedcat aby si nedávali sedacky dole, že ked to išlo dole, musí íst aj hore a nepomohla im ani skvelá technika. Na 28. Jaskyniarskom týždni v Zemianskom Podhradí sme sa so Š. Labudom a J. Vykoupilom (prešovským Otcom) dohodli, že pôjdeme za polosifón do Kunej priepasti. Zo zápisníku som si o tom precítal: Akcia „polosifón“ 14. 8., piatok na obed sa stretávam so Štefanom. Na stanici sme si dali po jednom, potom som s ním išiel do prácovne, odtial ku nemu domov, kde sme varili pre psa. Po jeho nakrmení kupujeme rifle a už aj s J. Ferencom a V. Valiskom si dávame po dve, potom ešte visackrát, vecer je u Štefanových susedov bordel. Ráno cakáme na stanici J. Vykoupila a J. Šmolla, príde iba Otec. V Turni si dávame po 3. Pred Kunou sa prezlecieme a ideme po lopatku do Borsukovej. Zostupovat do Kunej zacíname o 14.00. Idem za Štefanom a Vladom, fotím na Agfacolor. Prichádzame pred polosifón. Bez šiat, iba v cižmách, karbidkou a prilbou idem do polosifónu prvý, šaty mám zbalené v igelitovom sácku. Asi 2 metre preplávam na nádych. Vychádzam a nachádzam karabínu Ruppberg. Nedarí sa mi naštartovat karbidka, v horáku je voda. Po 15 minútach prichádza Joži. Opravujem karbidku, obliekam sa a vyrážame ja Štefan a Joži na prieskum chodieb, Otec a Vlado to vzdali. Preliezame komíny a plazivky. Zaujímavé, že chodba je bez výzdoby, ale v komínoch je ocarujúca. Najmä v komíne nad koncovým sifónom sú prekrásne excentriká. Stále myslím na prechod sifónom spät, dost sa bojím, že ma trafí šlak. Pri ceste cez sifón sa snažím neponorit hlavu do studenej vody, ale je to nemožné, pretože hned dostávam záchvaty štikavky ktorá mi nedovolí dýchat a tak chtiac nechtiac musím opät plávat 2 metre na nádych. Na povrch vychádzame o 6.00. Ideme krížom cez planinu do Miglinca, odtial do Drienovca a potom do krcmy. Tam dávame po 3. U Štefana ešte trochu spíme. Potom sa premietajú diáky a pornofilm natocený ešte na kamere osmicke. V pondelok 17. ráno odchádzam. Najtažšia akcia na akej som kedy bol. Pri ceste vlakom domov som zacal uvažovat nad zmyslom podobných exkurzií, ved v Kunej priepasti som už bol tretí krát a vlastne nic sa neurobilo, iba som získal nové dojmy, minul vela casu a prostriedkov. Podobného charakteru bol aj zostup do Diviacej priepasti na Plešiveckej planine na Silvestra v roku 1987, ktorý organizoval Š. Labuda s J. Ferencom a V. Valiskom. Je to pekná priepast, ktorá koncí hroznými úžinami, pamätám si tu aj prievan. Fragment lebky diviaka, ktorý jej dal meno sa nachádza v zbierkach SMOPaJ. Zaslal ju poštou Vladimír Lysenko z Berouna po našich rozhovoroch o výskumoch ceských jaskyniaroch na Slovensku. Aký bude další osud priepast nevedno, nachádza sa totiž blízko hrany lomu gombaseckého kamenolomu. Úplnou náhodou som sa dostal do Trojramennej priepasti a Milady. Nedohodli sme sa totiž dobre na dalšiu návštevu Madarska a ja som prišiel v septembri 1988 do Košíc o týžden skôr ako sa plánovalo. Štefan nebol v piatok vecer doma, tak som sa dostal na noc k Jožimu do jeho jednoizbového bytu. Urcite som mu narušil plány, pretože práve vtedy u neho prvú noc spala priatelka Milena a miesto toho aby sa s nou túlil pod perinou rozprával sa so mnou o jaskyniach. V Trojramennej priepasti vykopeme asi meter do hlbky a prelezieme jaskynu Milada. V jednej plazivke prekopeme blatistú zátku, ale zistíme, že tu už niekto pred nami bol. Potom sa cez Bezodnú ladnicu a Jaskynu na Kecovských lúkach dostaneme k Cervenej jaskyni. V slepom údolí kricíme, je tu krásna ozvena. Zostúpime aj na lad do Silickej ladnice a odtial do Gombaseku. Sprístupnená jaskyna je však už zavretá. Opät v Aggteleckom krase O týžden po popletenom dátume ideme (Š. Labuda, J. Ferenc, prešovský Otec a ja) do Madarska, je to posledná cesta do jaskýn pred rocnou vojenskou službou. Náležite som na to pripravený, už v Košiciach zacíname popíjat akísi pomarancový likér. Moc som cestu neregistroval, akurát v madarskej dedine Bódvaszilas sa pamätám ako som ležal aj s tažkým batohom v mláke a vykrikoval cosi o tom, že som Herman Buhl, co bol vtedy náš velký vzor. O tom že som si na hraniciach chcel od colníkov požicat pištol a v Turni sa spytoval takmer každého koho som stretol na G. Stibrányiho som však vtedy nevedel, až nesledujúci vecer, ked sa ma pokúsil naucit požívat alkoholické nápoje s mierou prešovský Otec. Zostúpili sme tu do 100 m hlbokej priepasti Almási, ktorej vchod sa nachádza iba pár metrov od našej hranice. Vtedy plný síl som vstupnú 60 metrovú šachtu vyliezol v pokluse. Vecer sme zišli do 115 metrov hlbokej priepasti Baglyok szakadéka nedaleko chaty Szabó-pallag. Na dne je tu extrémna úžina, ktorou sa prepcháme iba ja a Štefan. Vecer sme sa vypravili do krcmy v Bódvaszilási. Samozrejme že z nej vychádzame až za tmy. Do tábora sa nám z Jožim príst nepodarí. Nalahko obleceným je nám poriadna zima. Naštastie Jožko je fajciar a s využitím forintov zapálime ohník pri ktorom bez zažmúrenia oka trávime noc. Nasledujúci den ideme do jaskyne Meteor. Vo vchode sú tu plazivky, ktoré klesajúc vedú do velkého dómu. Ani neviem odkial sme mali svetlice, ktorými osvetlujeme tento priestor a fotografujeme. Pri ceste spät sme sa museli prebíjat poriadnym dymom, ktorý vychádzal cez plazivky na povrch. Gaderská dolina Po prieskumoch v Belianskej doline a konfrontácii s inými krasovými územiami sme sa rozhodli skúsit spoznat aj iné casti Velkej Fatry, ktoré síce vtedajšia OS Martin mala pridelené, ale nik ich poriadne nepoznal. Prvým výletom bol prechod zo Žiarnej dolinky do Smrekova v Necpalskej doline. Snažili sme sa íst tak, ako by asi mohol íst ponorný potok z Belianskej doliny do vyvieracky Lazce, co nik síce doteraz nedokázal, ale existuje taká teória. Okrem jednej 10 metrovej bezvýznamnej diery sa však nic nenašlo a terén nesluboval na prvý pohlad dalšie možnosti postupu do podzemia. Azda aj preto som sa s Martinom Rožkom dna 22. 8. 1987 vypravil na Ostrú z Gaderskej doliny. V bralách sme sa motali celý den, ale okrem malých dier bez perspektívy pokracovania sme veru nic nenašli. Prvý septembrový den roku 1987 som sa z Mošoviec vypravil do Rakšianskej doliny. Bol som prekvapený divokým reliéfom, ale okrem jednej diery som nic nenašiel. Prešiel som do Blatnickej doliny a z nej na Ostrú (1256 m), po ceste som našiel zaujímavý malý otvor. Z jej vrcholu som sa dlho pozeral po týchto obrovských plochách krasu, kde vlastne nie je známa žiadna poriadna jaskyna. Potom som cez Tlstú išiel do Mažarnej jaskyne, ktorá sa mi to dlhých rokoch nezdala ako poriadna jaskyna, ale iba ako väcšia diera. 3. 9. 1987 sme sa rozhodli s M. Cubonom nájst jaskynu Mornu. Na hlavný hreben sme išli Blatnickou dolinou. Z Královej studne na Krížnu (1574 m), Ostredok (1592 m), Bielu skalu (1385). Tu sme sa moc netrápili hladaním jaskýn, iba sme registrovali povrchový kras a puklinové vchody do podzemia, Mornu sme nenašli. Do Necpál sme sa dostali až za tmy po prejdení 30 kilometrov. Po neúspechu v kamenolome vo Vrícku, ked pracovníci zavalili jej vchod zrazu nebolo co 5. 9. 1987 robit. J. Agricola si zrazu spomenul na jaskynu, ktorej vchod sa nachádza na lesníckom chodníku pod Ostrou v Konskom dole. Tak sme sa tam vypravili v hojnom pocte a skutocne sme jaskynu našli. Prešli sme tu pár desiatok metrov a dalo sa tu kopat dokonca na dvoch miestach. Nechcelo sa mi verit, že takéto jaskyniarske štastie sa nachádza na frekventovanom chodníku. Vecer však P. Mrázik našiel v kópii práce P. Mittera o krase Gaderskej a Blatnickej doliny opis tejto jaskyne, ako aj jej názov, Jaskyna na Vôdkach, ciže nebola až tak úplne neznáma. Zahájili sme tu intenzívne výkopové práce, ktoré však nikam neviedli. Chybu sme urobili asi v tom, že sme vela energie vyminuli v cervenej hline, kde nebol prievan a potom neostala chut na riešenie závalu v klesajúcej vetve, ale nie je tu prievan, v okolí jaskyne sa na povrchu nachádzajú fosílne sintre a tak je možné, že ide o fragment starého krasovatenia, kde je tažké prebit sa dalej, hoci je isté, že jaskyna dalej pokracuje. Aj dnes sa tu sporadicky sonduje, ale úspech asi nie je na dohlad. Splnili sme si však povinnost a o výsledkoch napísali, azda sa dakto od toho odrazí. Na Jaskynu na Vôdkach sa viažu rôzne príbehy, ako napríklad pri objave malej sienky 24. 1. 1988. Vtedy som sa pokúšal predrat do nových priestorov, no zasekol som sa tak neštastne, že ruka mi ostala bez možnosti pohybu nad horákom karbidky na prilbe. Ani krik mi nepomohol a získal som nepríjemnú popáleninu na zápästí pravej ruky, kde mám dodnes jazvu. Pri výstupe k jaskyni, inak vždy sme chodili rýchlo a bolo vždy otázkou prestíže vládat, sme stretli na chodníku zaciatkom septembra roku 1987 polovníka, inak starého clena jaskyniarskej skupiny z Blatnice Dušana Zacharovského. Zacal dost ostro so slovami: Kto ste, prerušili ste mi výkon polovného práva. Samozrejme že dostal odpoved že sme jaskyniari a ideme kopat na Vôdky. Dnes jeho výrok: Ukážte mi teda kutacie právo na jaskynu, budí úsmev na tvári, ale vtedy sme boli pobúrení, najmä, ked okato dával najavo, že je ozbrojený. Tlstá Azda dva roky sme sa aktívne venovali aj povrchovému prieskum masívu Tlstej (1414 m). Tento dominantný a podla mna aj nádherný vápencový turciansky kopec urcite skrýva pozoruhodné speleologické tajomstvo, no doteraz sa žial nikomu nedarí poodhalit ho. Nie je tu povrchové odvodnenie, nepoznáme tu žiadnu významnejšiu vyvieracka, neznáme sú ani riecne jaskyne. Oproti tomu stojí fakt. že ide o rozsiahly krasový masív s mohutnými podzemnými odvodnovacími tepnami. Základnému speleologickému výskumu sa tu nezávisle od seba venovali A. Droppa a P. Mitter, ktorí v spolupráci s miestnymi jaskyniarmi opísali známe lokality a skonštatovali, že tu nie je vyvinutý podzemný kras. Vo volných chvílach sa tu prieskumu venovali blatnickí jaskyniari pod vedením J. Ferencíka (1913-1988), rovesníka a spolužiaka mojej starej mamy pochádzajúcej z Blatnice. Venovali sa najmä povrchovému prieskumu, ale žialbohu výraznejší postup do podzemia sa im nepodaril. Plní nádeje sme sa teda pustili najmä s J. Agricolom, J. Kleskenom a M. Roškom do hladania otvoru za ktorým by bola nádej na objavenie najhlbšej a tajne sme dúfali aj najdlhšej jaskyne Turca. Preliezali sme popod skalné bralá v lete aj zime, dažda aj slnka, hmly a vetra, zlanovali neprístupné bralá, predierali sa hustým porastom a polomami. Velakrát sme dúfali že sme pri cieli, ale z perspektívnej diery sa vždy vyklul typický gaderský previs bez akejkolvek možnosti pokracovania. Obcas sme mali radost z pekného skalného okna. Povzbudením bola registrácia najdlhšej jaskyne Gaderskej doliny, ktorú sme nazvali Nádeje, dosahuje dlžku 151 metrov. No vela šancí na sondovanie tu niet. Akurát sme ju zamerali. Na túto cinnost som sa podujal sám bez väcších skúseností. Predtým sme síce merali vo Vrátnej Jaskynu nad Vyvierackou, ale údaje som nespracovával, odovzdal som ich Edovi. Doma som sa pokúsil nakreslit mapu. No vypocítané súradnice akosi nesedeli so zápisníkom a veru som si nevedel poradit. Tak hanba – nahanba musel som sa vypravit do jaskyne ešte raz a sporné veci opravit. Problém bol iba v otocení kompasu, alebo odcitovaní nesprávnej strelky. Bola to však dobrá škola a dodnes pri každom odcítaní kompasu v podvedomí kontrolujem jeho smer a farbu strelky. Prevrat v prieskume tu bola informácia o priepasti na Muráni medzi Ostrou a Tlstou, ktorú doniesol J. Agricola. Naše dlhé úsilie sa zrazu ukázalo nevýznamné v porovnaní s jednou strucnou informáciou. Akosi to zlomilo našu vieru v objav vchodu povrchovým prieskumom za ktorým bude dat kopat. Priepast Nezábudka, ako sme ju nazvali, síce nie je asi ten správny klúc k objavom na Tlstej, ale je to dôkaz o krasovatení a existencií jaskýn v tejto oblasti, ktorú viacerí odpísali. Pocas rocnej základnej vojenskej služby som casto sníval pocas nekonecných 24 hodinových služieb na bráne o rozsiahlych výkopových prácach na tejto 12 metrov hlbokej lokalite. Pôdorys dna priepasti má okolo 9 m?, teda pri prehlbení dna o 10 metrov by bolo nutné na povrch vytiahnut okolo 90 m? materiálu. Toto sa však neuskutocnilo asi aj preto, že som sa odstahoval do Liptovského Mikuláša. Neviem ani po rokoch, ci to bolo dobré ci zlé rozhodnutie, je mi však tak trochu smutno, že v tejto oblasti systematicky speleológii nik nevenuje, iba z casu na cas sa podniknú prieskumné akcie v známych jaskyniach ako Mažarná ci Izabely Textorisovej. Istá nádej tu je v mladom Palovi Pokrievkovi, ktorému sa podarilo pri Nezábudke nájst zaujímavý otvor do podzemia, alebo lokalizovat prievan na Ostrej (1256 m). Podla mna je iba otázkou úsilia a casu, ked sa dockáme prekvapenia. Nepriamym dôkazom podzemných priestorov sú tu prievany nachádzajúce sa 50 metrov pod a okolo 150 metrov od vrcholu smerom na Murán, ktoré v zimnom období roztápajú snehovú pokrývku. Dalej sú tu rôzne legendy o dalšej priepasti na zadnej Tlstej od staršieho brata J. Vronku, ale bohužial nikdy sme nenašli spôsob ako zistit kde sa nachádza. Vecsembükk Úplne prvou výpravou za hranice bola expedícia do madarskej priepasti Vecsembükk, hlbokej 236 metrov, ktorú zorganizoval Štefan Labuda s kamarátmi (J. Ferenc, J. Tencer a V. Valiska), ktorí objavili Kuniu priepast. Prikladal som ceste velký význam a balil som sa na cestu azda aj týžden. V zápisníku sa mi zachoval zoznam vecí, ktoré som si zo sebou vtedy bral. 1. kombinéza utason, 2. Karbidka Mrázik, 3. karbid, 4. klimatex, 5. tepláky, 6. benzínový varic, 7. tapka benzínu, 8. lezecké veci a 9 karabín, 9. spacia siet a igelity, 10. blesk Metablitz 30, 11. fotoaparát Zenit a dva filmy Fujichrome 100, 12. celovka, 13. 12 ks 1,5 v batérií, 14. ešus, 15. pršiplášt, 16. lano 60 m, 17. transporták, 18. spacák, 19. flaša na vodu, 20. jedlo, 150 g slaniny, 3 šumienky, 4 stredné konzervy, 1 malú konzervu, 1 velkú konzervu, celý chlieb a sladkosti. Všetko sa zacalo 23. 9. 1987 v Košiciach po príchode rýchlika Liptov. Vlakom sme prešli do Turne nad Bodvou a odtial pešo do Tornanádasky a odtial autobusom do Bódvaszilasu. Tu si od radosti v krcme dáme po dve pivá a dve marhulovice. Na planinu sme vyšli už za tmy, blúdili sme a ciel cesty, chatu Szabó-pallag sme nenašli, naštastie v noci nepršalo. Ráno sme zistili, že sme spali od nej asi iba 150 metrov. Priepast zacína 60 metrovou studnou, ktorú vystrojujeme 9 mm hrubým lanom požicaným od G. Stybrányiho. Nasleduje 10 metrový stupen a potom šachta hlboká 90 metrov. Lano tu kotvíme podla rád Z. Hochmutha tak, že do šachty zhodíme cez úžinu lano, zapneme ho do plaketky, ale nastupujeme do neho zboku, nechceme opakovat chyby slovenských jaskyniarov spred rokov, ked sa pchali cez extrémnu úžinu dolu. Podla rozprávania Zdena to bola akcia pozoruhodná najmä tým, že sa tu nikomu nic nestalo. Do priepasti vtedy zostúpili mnohí jaskyniari z Madarska a Slovenska na odskúšanie nových pomôcok, ktoré sa vtedy zacali vo velkom využívat. Kedže išlo o amatérske výrobky tak nefungovali spolahlivo a celá akcia trvala niekolko dní. My sme cez uzol zlanili na dno šachty, prekonali dva ocelové rebríky a opät zlanili 20 šachtu a za nou hned 60 m hlbokú priepast a sme na dne. Je tu poriadne blato, sú tu stopy po zúfalom sondovaní. Poriadne sme sa zablatili, ale pri vystupovaní sme nemali žiadne problémy. Idem posledný, za 30 minút vyjdem 90 šachtu a aj ju odstrojím. No vo vstupnej šachte sa cosi deje. Na Gustovom tenkom lane šmýkajú všetky pomôcky. Prvý vyjde Štefan a za ním Joži Ferenc. J. Tencer už má velké problémy, vychádza iba tak, že si prstami pridrža palce na šplhadlách. Zhora sa mu snažia pomôct tým, že zhodia 11 mm lano. Po dlhšom case pocujem spásny výkrik volné a azda 5 metrov nad hlavou sa hompála koniec hrubšieho lana. Po tenkom lane sa snažím ku nemu dostat, je to poriadne trápenie. Bogibbsy nedržia, iba poriadnym dotlácaním ich palcov a trpezlivými krôcikmi sa dostanem k záchrannému lanu. Prsný bogibbs sa mi podarí nan prepnút, ale rôzna roztažnost lán spôsobí, že nohy my vystrelia hore a hlava sa otocí k zemi. Naštastie sa mi nic nestalo a po chvíli som na povrchu. Tu J. Tencer, ktorý za niekolko dní odchádza na základnú vojenskú službu v trvaní 1 roka do Ciech otvára marhulovicu. Veru mi vtedy poriadne chutilo, cítil som sa pomaly ako po výstupe na Mount Everest. Dalšie ciele, exkurznú návštevu vodnej jaskyne Béke-barlang ako aj sprístupnenú Baradlu sa nám tiež podarilo stihnút. Za 4 dni sme navštívili významné madarské jaskyne, co aspon mne poriadne zdvihlo sebavedomie, cože Štefan, ten už bol skúsený cestovatel. Samozrejme že zacali sme pri pive vymýšlat plány, Štefan s Jožim sa chceli dostat na budúci rok do Talianska. Lákalo ma samozrejme íst s nimi. Doma som zacal vybavovat cestu do Talianska. V banke som dostal tlacivo na žiadost o pridelenie devízových prostriedkov, bola tu kolonka súhlas zamestnávatela. Moju žiadost však v škole na dekanáte zamietli, pretože z predmetov ako Dejiny medzinárodného robotníckeho hnutia, Politická ekonómia a Marxistická filozofia som mal iba priemerné hodnotenia. Tak sa naša snaha obrátila na Albánsko. Nik nám nevedel povedat, ako sa tu cestuje. V banke som niekolkokrát hladal odpoved na našu otázku. Po dlhšej dome nám tu oznámili, že podla pokynov z pražského ústredia banky sa do Albánska z Ceskoslovenska necestuje. Zemianske Podhradie Poriadnou školou bol jaskyniarsky týžden v Zemianskom Podhradí, ktorý organizovali na zaciatku augusta v roku 1987 cachtickí jaskyniari. Na jeho zaciatku som sa stretol so Štefanom Labudom a Jožim Ferencom, ktorí do Nového Mesta nad Váhom prišli dakde zo Žiliny po hrebenoch hôr. V stanovom tábore na futbalovom ihrisku v Zemianskom Podhradí sa ku nám pridal prešovský Otec. Rozprávania zážitkov od tých cias co sme sa nevideli bolo neúrekom ale aj toho vypitého piva. V stane som spal s J. Kleskenom, iba podla jeho poznámok viem co sa asi v noci dialo. S pomocou božou a susedov som sa dostal do stanu a spacáku, co trvalo dlhé minúty. V horizontálnej polohe sa však organizmus po chvíli vzbúril a pivo aj s vecerou bolo v okamihu von. Cvicený silák Janko ma v priebehu niekolkých sekúnd dostal zo stanu. Nadránom som sa zobudil na brehu potoka v mokrom spacáku, to bola hanba, myslím si, že fotku takejto polomrtvoly vlastní Martin Sluka. Pri umývaní v potoku som si vypláchol z jedného ucha zelený hrášok. No exkurzie stáli zato. Pri spomienke na Landrovec clovek nevie ci má jej kopácov obdivovat ci lutovat, ved viac ako 300 metrov dlhá jaskyna je prakticky celá vykopaná. Podobné výkopy však boli aj v dalších lokalitách ako Beckovská jaskyna, Bodovský ponor ci Štepnica. Je skutocne neuveritelné kolko dokázali Cachtickí jaskyniari vykopat. Ich paradox je podla mna v tom, že najväcšie pracovné úsilie nasadili na lokalitách kde sa takmer nic neobjavilo a v Cachtickej jaskyni, kde tolko nepracovali objavili rozsiahle priestory. Sivý vrch Na januárovú akciu v roku 1988 do krasového masívu Sivého vrchu v Západných Tatrách sa nedá zabudnút. Niekolko dní predtým som dostal list od J. Šmolla v ktorom ma pozýval na prieskum vytopených miest nedaleko vrcholu. Ráno prvým autobusom ideme do Jalovca, všade je sneh, slnecno, zimná atmosféra. Cez Cervenec prejdeme ešte ako tak, no nad ním bojujeme so snehom. Okolo 9.30 sme na vrchole. Asi 20 metrov od neho severným smerom je výduch v ktorom zacneme kopat. Pred obedom prichádza M. Valaštiak na skialpinistických lyžiach so stúpacími pásmi, vidím túto vymoženost po prvý krát v živote. Spolu sa prekopeme, prejdeme pár metrov, no priestory koncia závalom. Aj v smere na západ od vrcholu sú dalšie dve odtopené miesta, ktoré navštevujeme, no zdá sa, že sú podobného charakteru. Usudzujeme, že ide o gravitacné trhliny v dolomite rozšírené pôsobením vody, ale šanca prebit sa do hlbšieho vertikálneho jaskynného systému je tu asi minimálna. Z vrcholu Sivého vrchu Mino Valaštiak zlyžoval ako profesionálny zjazdár, veru sme mu rýchlost závideli. Spolu sme sa dáko dostali na jaskyniarsku chatu v Omáleníku, kde sme sa najedli a išli na Milanovom Trabante za Palkom Vozárikom do Liptovského Trnovca, ktorému sme vysvetlovali náš postup. Ohnište Prvé spomienky na Ohnište mám ešte zo strednej školy. Vtedy sme sa dakedy v roku 1981 z internátu pod Skalkou v Liptovskom Hrádku vybrali cez zemiakové brigády spolužiaci P. Sliacky, P. Sedlácek, J. Strýcek a ja na poobedný výlet. Najskôr sme prešli Liptovskú Porúbku, potom Brtkovicnú dolinu a vyšli ku lietadlu. Dalej sme nešli, lebo sa zacalo stmievat, ale pamätám si na smerovú tabulu na Ohnište a Okno. Zo školy som sa tam už nedostal, azda preto, že sme zacali mat iné záujmy, napríklad chodit na koncerty. Úplnou zhodou náhod som sa zúcastnil dakedy v roku 1982-3 koncertu skupiny OK Band v Štrbe. Dobre si to pamätám, lebo bola zima, zo železnicnej stanice sme išli dlho snehom pešo a celú noc sme sa potom triasli od zimy cakajúc na ranný vlak. A náhodou vtedy tam bol aj Silvestr Votoupal, zanietený jaskyniarsky nadšenec z Frýdku-Místku, co som samozrejme vtedy nevedel a až po dlhých rokoch sme si na túto udalost spomenuli. Na Ohnište som sa po prvý krát nedostal 4. 9. 1987. S L. Ockaikom a Z. Hochmuthom som sa mal stretnút pred siedmou vecer na stanici v Liptovskom Hrádku a spolu aj s Demänovskými a Trnoveckými jaskyniarmi íst kopat do Jelenej priepasti. No o 20.40 to vzdávam a idem domov vlakom, neviem totiž kde by som ich tam hladal a vo Vrícku sa organizoval výskum novej jaskyne objavenej v kamenolome. Azda každý v živote má raz chvíle lepšie a raz horšie. Pocas roka 1987 ma zacalo akosi popichávat v oblasti hrudníka. Spociatku som tomu neprikladal význam, ale ked to trvalo dlhšie, tak som sa vecou zacal zaoberat. Doma sme mali knihu Vademecum Medici v ktorej som zacal listovat. Akosi som sa dostal k diagnóze rakovina plúc a všetko co som si tu precítal sedelo na moju chorobu. Hned som si zacal odôvodnovat preco sa to stalo a vyšlo mi, že som dýchal v Jaskyni na Vôdkach vzduch s acetylénom, ked mi prasklo tesnenie na karbidke a to je prícina choroby. Ešte som však chcel urobit pred skonom nieco velké a tak som sa rozhodol zostúpit do Velkej ladovej priepasti na Ohništi. Zašiel som za P. Mrázikom, ktorý mi podrobne opísal cestu ku priepasti do ktorej zostúpili už pred rokmi. Požical som si hned aj dve laná, 40 a 60 metrové, ktoré by mali bohato stacit na vystrojenie priepasti horným vchodom. V zápisníku sa mi z tohto výletu zachovali tieto údaje: 20. 11. 1987, 3.00 – odchod z domu pešo na Vrútky, 4.38 – odchod z Vrútok, 6.30 – Podturen, 11.27 – zacínam zlanovat, 11.41 – dno -90 m; 12.04 – výstup z šachty, 12.30 – odchod od priepasti, 14.30 – Liptovská Porúbka, 14.50 – Liptovský Hrádok, pivo, 18.35 – doma, 36 km pešo a tieto spomienky: Spociatku som plánoval íst sám, ale spolužiak Miro Beleš sa podujal den pred zostupom, že pôjde so mnou. Ráno mi Miro kýva z vlaku prichádzajúceho zo Žiliny. Z Podturne sme šlapali po asfaltke Jánskej doliny ostrým tempom a vo Svidovskom sedle mi zacalo byt cudné, že vládzem aj s mojou chorobou. Na planine sme sa trochu trápili so smerom, pretože už bol sneh a turistický chodník nebol zretelný. Priepast sme podla rád P. Mrázika hned našli, rýchlo som ju vystrojil a zlanil. Výstup bol bezproblémový a Miro ležiaci na plošine ktorú zhlobili jaskyniari zo Zvolena ani dlho necakal. Doma sa mi dáko všetko rozležalo v hlave a zdôveril som sa mame s problémom. V priebehu niekolkých dní som sa ocitol na vyšetrení a ortopéd po pohlade na môj chrbát ma položil na postel, poskrúcal telo a koncatiny a potlacil. V chrbtici cosi popraskalo a pichanie zrazu zázracne zmizlo a s tým aj obava z choroby. Den vítazstva nad fašizmom v roku 1988, vtedy ešte 9. máj, sme s J. Kleskenom oslávili zostupom do Ladovej priepasti na Ohništi. Opät sme išli z Podturne pešo, zlanovat sme zacali oproti zostupu z predchádzajúceho roku o hodinu skôr. Tentoraz sme však zostúpili až na dno nachádzajúce sa v hlbke 125 metrov. Poriadne sme sa tu porozhliadli, ale veru možnost kopania sme tu hned zavrhli, hoci sa tu strácal malý potôcik živený vodou z topiaceho sa snehu. Snažili sme sa tlacit popri lade a skalnom masíve nadol vo vstupnej šachte, ale naše oblecenie nás od tohto zámeru rýchlo odradilo. Výstup z šachty komplikoval padajúci lad natecený po stenách, ktorého v jeseni vôbec nebolo. Ani neviem ako sa nám podarilo nájst pri ceste spät Jeleniu priepast, ktorá bola zafúkaná snehom. Na to, že ide o priepast sme prišli iba tak, že sme tu zapichli 4 m dlhú žrdku. S cielom postúpit dalej v tejto krásnej lokalite sa v pukline medzi vstupnou a druhou šachtou pokúšali kopat M. Hurtaj s P. Vanekom. Zával neprekonali, ale objavili zaujímané pozostatky po desiatkach kún, ktoré tu skoncili životnú pút. Tieto miesta s odstupom mnohých rokov navštívil J. Obuch, ktorý zhodnotil tieto nálezy v zborníku Slovenský kras. V snahe využit cas zostávajúci do nástupu na rocnú základnú vojenskú službu som zorganizoval prieskumnú akciu na Ohnište na konci júla 1988. V Liptovskom Hrádku sa stretávam v piatok vecer so Š. Labudom, jeho velkým ciernym psom rasy velký bradác, J. Ferencom a prešovským Otcom. V Liptovskej Porúbke si dáme v krcme pivo, súrim aby sme rýchlo išli, lebo J. Klesken nás caká ešte dnes pri Ladovej priepasti. No tých z krcmy nie a nie dostat a tak sa sám vypravím k priepasti. No pod vrcholom Slemä je už taká tma, že nevidno ani na krok. V snahe držat sa chodníka musím íst po štvornožky a hmatom hladat cestu. Celovku som totiž nemal a ku karbidke mi chýbala voda. Pobiede som sa dostal do sedla medzi Ohništom a Slemäm, kde sa skladám a robím bivak. Po niekolkých hodinách prichádzajú Košicania s Otcom v povznesenej nálade. Ráno sme od Jana dostali pri Ladovej priepasti poriadne vyhubované, lebo nevedel co sa deje, cakal nás totiž už vecer. Rozdelení na dve skupiny sa snažíme hladat nové jaskyne. Bohužial tento prieskum nic nové nepriniesol, iba sme zaregistrovali krátku jaskynu riecneho pôvodu so svieckou, ktorú sme po rokoch nazvali Balkónik. Zostúpili sme aj do Ladovej a Jelenej priepasti, ale nepozdávalo sa nám tu žiadne miesto na kopanie. Dokonca výkop takzvanej liptovskej skupiny (výber jaskyniarov z OS Liptovský Mikuláš, Demänovská dolina, Ružomberok a Liptovský Trnovec) v Jelenej priepasti v sintrom specených sedimentoch sme považovali za nepochopitelný. Pocas zostupu sme vo Svidovskom sedle nadabili na cervené žiguli kombi zvolenskej znacky s nálepkami Speleo Detva. Samozrejme že sme sa pri nom zastavili. Nenapadlo nás nic rozumnejšie ako na papier napísat tento text: Stretneme sa v hlbke 700 metrov, SPS. Ako na potvoru sme pri Sokolovej jaskyni stretli Stana Šrola a Milana Velica. J. Klesken mal na batohu pripevnené lano tak, že ho už z dialky bolo vidno. Stano na náš pozdrav odpovedal otázkou: Kde ste boli? J. Klesken, vychovaný k slušnosti podla šablóny odpovedal: Boli sme vo Velkej ladovej priepasti na Ohništi, do ktorej sme zostúpili podla všetkých zásad jednolanovej techniky horným vchodom. Stano, ktorý sa zúcastnil zostupu na jej dno sa cítil odpovedou asi urazený a zacal na nás kricat: Keby som bol vedel kde idete, tak Vám porežem Vaše žinky. Od koho ste? Od Hochmutha, najväcšieho piráta a predsedu spolku? Alebo nebodaj od tej ceskej kurvy Hipmana? Š. Labuda nebral na jeho vek a šediny žiadne ohlady a hned mu kontroval: Náš vedúci je tento pes a co ty starý somár sa do nás staráš? Stano to nevydržal s nervami a zacal po nás hádzat skaly s hlasným pokrikom: Vy kurvy židofašitické. Po ceste dolu dolinou sme sa zastavili v Jaskyni zlomísk a v krcme v Liptovskom Jáne. Vtedy sme ani netušili že hned pri nej býva P. Procházka s ktorým budeme intenzívne roky chodit do jaskýn. Dohadovali sme sa tu na zostupe do legendárnej priepasti Barazdaláš na Silickej planine. J. Klesken prejavil záujem akcie sa zúcastnit. Š. Labuda pod vplyvom vypitých pív súhlasil, ale úcast Jana podmienil tým, aby každému kúpil pivo s pálenkou. Janko, ktorý žil asketicky sa moc sa nechcel zbavit starostlivo rozrátaných penazí, ale Štefan bol nekompromisný. Nakoniec však Jano kúpil požadované nápoje. Pri najbližšom stretnutí sa mi zdôveril, že vtedy v krcme v Liptovskom Jáne minul peniaze vyclenené na stravu a preto celý týžden okrem obeda v zamestnaní nic nejedol. Asi by sme na tento incident zabudli, avšak práve v tomto období sa dajakí piráti vlámali hipmanovcom do Záskocia a náš list si vysvetlili ako škodoradostné priduplovanie tých co tento cin spáchali. P. Hipman sa preto obrátil na vtedajšie vedenie SSS so zjednaním nápravy a postihnutím vinníkov. Cez J. Kleskena, ktorého spoznal M. Velic sa dozvedeli o všetkých úcastníkoch výpravy na Ohnište a clenoch SPS. J. Hlavác, vtedajší tajomník SSS napísal vedúcim OS Demänovská dolina, Martin a Košice-Jasov list v ktorom nás (J.Šmoll, Š. Labuda, J. Ferenc, J. Klesken a P. Holúbek) podmienecne vylucujú z radov SSS. Zdalo sa mi to nespravodlivé, ved sme vlastne nic zlé neurobili. Chystal som sa preto íst do Detvy za pánom Hipmanom a všetko mu vysvetlit, avšak už sa blížil nástup na rocnú základnú vojenskú službu a tak som sa ku nemu vtedy nedostal, stihol som to potom až v roku 1990. Potom rýchlo prišiel rok 1989, zmena režimu a na našu kauzu SPS za zabudlo, vystriedali ju iné problémy. Dalšia akcia na Ohnište sa zacala 8. 9. 1989. Vtedy som sa stretol so Š. Labudom na železnicnej stanici v Liptovskom Mikuláši. Príde po nás J. Šmoll s J. Vajsom. Najskôr ideme na schôdzu OS Liptovský Mikuláš do Literárno-historického múzea Janka Krála, kde je vela mladých jaskyniarov ako Miro Farkaš, Rasto Michalko ci Miro Eliáš. Nocovat ideme spat do chaty pri Stanišovskej jaskyni. Ráno vynášame (J. Vajs, J. Šmoll, Š. Labuda s priatelkou Renátou a R. Michalko) zo Svidovského sedla pec a dosky tatranského profilu na salaš na Ohništi. J. Vajs totiž ako predseda Jednotného rolníckeho družstva v Hybiach plánuje salaš opravit a zrekonštruovat tak aby slúžil pastierom aj jaskyniarom. Z Ohništa zostupujeme do Jánskej doliny naslepo, obchádzame velké bralá a snažíme sa robit aspon aký-taký povrchový prieskum. Cervené vrchy Myslím si, že návšteva Cervených vrchov na zaciatku apríla roku 1988 spôsobila, že som hladal v roku 1990 cestu na prestahovanie sa do Liptovského Mikuláša. Na tejto akcii do priepasti Zadný úplaz sa poriadne preverili naše fyzické a psychické sily. Pomerne neskoro sme sa stretli J. Šmoll, Š. Labuda, J. Ferenc a ja na Podbanskom prichystaní na akciu v zimných podmienkach. Nik z nás tu predtým nebol, takže celá akcia od vystúpenia z autobusu mala objavný charakter. Spociatku cesta prebiehala dobre, no azda iba prvá tretina Tichej doliny bola vypluhovaná od snehu. Za mantinelom ktorý ostal po mechanizme sa všetko zmenilo, v hlbokom snehu nebolo možné krácat. My so Štefanom sme si pripli bežky, J. Šmoll už vtedy vlastnil talianske stúpacie viazanie a najhoršie na tom bol Jožko, ktorý mal iba snežnice. S tažkými batohami sme sa ako polárnici vliekli hore Tichou dolinou. Pri odbocke na Tomanovú sme ešte nabrali v potoku do bandasky 5 litrov vody, pretože sme nevedeli co nás caká v jaskyni. Na lyže sme si podla vzoru Jana priviazali smrekové cecinky tak, aby sa nám v strmšom svahu nešmýkalo, ved o stúpacích pásoch sa vtedy viac recnilo ako ich dakto videl. Vpredu krácal Jano, ktorý sa riadil mapkou zo spravodaja z roku 1983, kde bol exkurzný sprievodca krasom Západných Tatier a radami P. Vozárika a M. Valaštiaka. Nakoniec po ôsmych hodinách stúpania sme otvor našli. Prezieravý Jano mal lopatu s ktorou sme sa dopracovali k nitom s plaketkami, vystrojili sme priepasti a po necelých dvoch hodinách budujeme tábor na plošine v hlbke asi 70 metrov. Stan sme vtedy nemali a ja som mal iba chatrný letný spacák v ktorom som trpel v máji roku 1985 pri Suchej jaskyni c. 1. So Štefanom zacali pracovat na rozoberaní závalu na dne. Okolo druhej hodiny ráno nás vystrieda v kopaní Joži s Janom. Vanie tu síce silný prievan, ale sme už dost hlboko v závale, ktorý nie je príliš stabilný. V biednom spacáku som spal naobliekaný vo všetkom co som mal, ale aj tak som od zimy aj napriek únave nezažmúril tie dlhé hodiny oko. Avšak Jožkovi, ktorý je tenký a bol vytrénovaný v úžinách Kunej priepasti sa podarilo pomedzi skalné bloky dostat do nových priestorov. Kopácov opät striedame o 11.30, po prekonaní závalu sa už pôsobí v pomerne bezpecnej šikmine, kde však nie je prievan. Po zhodnotení situácie sa šplháme po lane hore. Na povrch vyjdeme neskoro poobede, už niet šance že sa do vecera dostaneme na Podbanské. Po ceste dolu svahom s tažkými batohmi padáme, je to o poznanie horší zostup ako cesta hore. Spomenieme si však na chatku dakde v ústí Tomanovej dolinky, ktorá bola dobrým oporným bodom ružomberským jaskyniarom, ktorí tu pôsobili. S využitím šiesteho zmyslu ju nájdeme, dokonca sa dá odobrat sklo a vojst dovnútra. Rozkúrime tu v piecke, varíme hrnce caju a trávime tu nádhernú neplánovanú noc. Ráno sa ešte dlho prebíjame na Podbanské, odkial ide autobus do Liptovského Hrádku. Tu v hoteli Smrek bilancujeme akciu, ktorá dopadla nad ocakávanie dobre. Podarilo sa postúpit dalej vo vážnej jaskyni, zvládli sme aj znacnú fyzickú námahu, co bol základný predpoklad úcasti na nárocnej zahranicnej expedícii. Š. Labuda si to hned vyskúšal v nasledujúcom roku v jaskyniach Uzbekistanu. Pod vplyvom vypitých dvoch pív a jednej slivovice sme neformálne a zo žartu založili Slovenskú pirátsku skupinu, ktorá mala aj svoje stanovy, samozrejme že diametrálne sa odlišujúce od oficiálnych SSS. Dnes sa tomu síce nedá moc rozumiet, ale v tom období boli krasové územia rozdelené do rajónov, ktoré obhospodarovali oblastné skupiny a tie si svoje teritórium starostlivo chránili. Napríklad vtedy nebola žiadna možnost, aby jaskyniari z Košíc získali oficiálne povolenie na prieskum jaskýn v Belanských Tatrách. Ten kto chcel pôsobit na inom území sa musel dohodnút s domácimi jaskyniarmi, co bolo niekedy nemožné. Napríklad dostat sa v tom case do jaskyne Javorinka vo Vysokých Tatrách bolo možné iba niekolkým vyvoleným. Nasledujúcu prieskumnú akciu do Cervených vrchov Jano naplánoval na koniec apríla. Ako predvoj sme išli v piatok poobede ja a Jožko Smolinský. Na Podbanskom sme sa márne snažili na lesnej správe vybavit klúce od chaty v Tomanovej. Všetko sa vyriešilo v Krcme pod Krivánom. Spriatelili sme sa s pohraniciarmi a dozvedeli sme sa, kde býva horár, ktorý mal na starosti Tomanovskú dolinu. Navštívili sme ho s prosbou o zapožicanie klúca od chaty. Pozval nás domov, vypili sme s ním pár štamprlíkov a niekolko pív. Cesta dolinou bola prehradená mohutnou lavínou. Na moste cez Tomanovský potok Jožko skáce zo snehového záveju. Jeho silné okuliare pri tom miznú v rozbúrenej riave, niet šance na ich nájdenie. Bez nich je Jožko odpísaný, ráno pri hladaní Medvedej jaskyne si pletie snehové flaky so skalnými radami. Navyše má väcšiu hmotnost ako ja a pod každým jeho krokom sa prepadne zmrznutá snehová kôra, ktorá mna spolahlivo drží. Z tohto dôvodu sa vracia na chatu a ja sám sa túlam po svahoch Kresanice. Nepodarilo sa mi nic nájst, akurát so štastím som sa vyhol padajúcej lavíne. Vecer prichádza Jano s Ivanom Kundisom, ráno ideme hladat KR-11, ktorú Z. Hochmuth oznacil ako velmi perspektívnu, I. Kundis sa tu na hraniciach plánuje stretnút s polskími priatelmi. Z vchodu do Zadného úplazu berieme lano a vystupujeme na Kresanicu (2122 m). Máme strach z rozsiahlych snehových odtrhov, ktoré križujú trávnaté svahy. Našli sme priepast Kresanicu. Skoro sa tu prepadávame z preveja do šachty, chýbalo iba pár centimetrov. Vrcholová plošina Kresanice je biela plán, prievanov tu niet. Akurát vchod do Vyšnej Kresanice je odtopený. Zostupujeme tu na dno, preliezame všetko co sa dá, no nenachádzame ten silný prievan, taký citelný vo vchode, stráca sa kdesi v rozsiahlych závaloch. Na konci mája s J. Šmollom, jeho bratom Dušanom a J. Ferencom ideme na dalšiu akciu do Cervených vrchov. Podla dohody sa hlásime u pohraniciarov, zastavíme sa aj v Krcme pod Krivánom a na horárni u pána Cisára na križovatke medzi Tichou a Kôprovou Dolinou si berieme klúc od Tomanovskej chatky. Delíme sa na dve partie, Jano s Jožim idú kopat do Zadného úplazu a ja s Dušanom kopeme v Medvedej jaskyni. Nachádzame tu síce nekrasové okruhliaky dokazujúce riecny pôvod jaskyne, ale dáko tu necítit prievan a nie je zrejmý smer kopania. Tak ideme ešte pozriet Obcasnú vyvieracku, ktorá chrlí vodu a na chate provizórne opravujeme spadnutý komín. V júli 1988 je dalšia akcia do Cervených s J. Šmollom, J. Ferencom, Š. Labudom a prešovským Otcom. Nepodarilo sa nám nájst lesníka a tak nemáme klúc od chatky v Tomanovej. Pri vyberaní skla z okenného rámu sa mi ho podarilo vecer rozbit. Ráno sa za to ospravedlnujeme pracovníkom TANAP-u. Skúmame Suchú dieru, odradzuje nás tu rozsiahly zával a cez žlab v Rozpadlej doline stúpame na Kresanicu. Na jej predvrchole nachádzame dva sudy. Pohotový Štefan hned položartom, polovážne vykríkol: Všetko je moje, videl som to prvý, urcite sú tu pašované videá z Polska. No zistenie bolo realistické, išlo o bázu ružomberských jaskyniarov, ktorí tu dlhé roky vykonávali prieskum. Z. Hochmuth nám tieto veci velkodušne daroval a znacnú cast z nich používame dodnes. Zacína pršat, utekáme sa skryt do Zadného úplazu. Kopeme na dne, vanie tu silný prievan, avšak máme strach z volného závalu. V pondelok kupujem sklo a zasklievam rozbité okno s nádejou. Po mojom návrate z vojny sme sa s J. Šmollom a L. Ockaikom v hoteli Smrek v Liptovskom Hrádku 13. 10. 1989 dohodli, že vydrevíme zával v Zadnom úplaze a pokúsime sa sledovat silný prievan tu vanúci. Prvá akcia sa zacala 27. 10. v piatok, ked sme získali klúc od chatky v ústí Tomanovej dolinky. Dva dni (J. Klesken, J. Šmoll, B. Lovichová, P. Holúbek) pílime sucháre, cistíme ich od kôry, napúštame karbolínom a vynášame ku vchodu do Zadného úplazu. Aj prvý novembrový týžden sa situácia opakuje s rovnakými úcastníkmi. Pri pílení suchárov v najprísnejšej tatranskej rezervácii nás preruší pískanie. Prerušíme práce, no iba na chvílu, lebo sa ukáže L. Ockaik. V noci totiž netrafil na chatu, lebo nemal svetlo. Priniesol výbornú pomôcku, drevenú krošnu Z. Hochmutha ktorá nám dobre poslúžila pri vynáškach dreva. Nasledujúcu sobotu je ukážkovo krásny den, spúštame drevo do jaskyne. Jano hned zabezpecí zával v nástupe do šestdesiatky šachty, potom spustíme všetko drevo na dno. Jano pracuje asi do polnoci na vydrevení výkopu, co sa mu aj podarilo. Neviem preco, ale ani po dlhých rokoch sa na tejto výdreve neprejavil zub casu, ale v Zápolnej na Ciernom Váhu po desiatich rokoch starostlivo napustená výdreva úplne spráchnivela. Na prvej decembrovej akcii v Zadnom úplaze už bezpecne pôsobíme v šikmine ktorú sme objavili na pamätnej akcii v apríli 1988. Dostaneme sa až na jej dno, no bohužial tu necítime prievan. Ten sme našli až 29. 12., lokalizovali sme ho v hornej casti šikminy. V novom roku 1990 sme 13. 1. zacali kopat v mieste s lokalizovaným prievanom. Po chvíli sa prekopávame a objavujeme asi 10 metrov horizontálnych chodieb. Další postup je zrejmý, treba tu však drevit. Poslednú januárovú sobotu pôsobíme v Zadnom úplaze v dvoch smenách. V prvej J. Šmoll s Janom Rybanským drevia zával. Okolo 18.30 vyrážame (L. Rybanský, J. Klesken, P. Holúbek) z chaty. Vo vchode do Zadného úplazu sa stretávame a odovzdávame si skúsenosti. Po vytiahnutí asi 20 vedier prechádzame do malej sienky. Z nej sa na nasledujúcej akcii na prelome 17. a 18. 2. prebijeme do dalších priestorov. Prievan tu je už sústredený, cítime, že sa dá rýchlo postúpit dalej. Velký den prišiel 17. marca 1990. Vtedy sme sa (J. Klesken, L. Ockaik, J. Šmoll a P. Holúbek) prekopali nad velkú studnu, ktorej sme hned dali názov SPS. No bohužial zmohli sme sa iba na hádzanie skál do ciernavy. Ráno hned idem malým fiatom B. Lovichovej do školy vo Svätom Kríži po laná a spity. Ešte v ten vecer vyrážame do priepasti plní ocakávania. Zabezpecíme zával, osadíme nity a zostúpime do hlbky asi 160 metrov. V dalšom postupe bráni zával. Nesmierne nás tešil tento postup a mohutné priestory, ale v kútiku duše asi v každom z nás bolo aj trochu sklamania, ved po prekonaní všetkých prekážok sme cakali podstatne väcšiu hlbku. Krakova hola Dna 12. 7. 1988 som mal íst kopat s demänovskými jaskyniarmi do sond na Krcahovo, no neprišiel nik. V snahe využit den som sa J. Šmolla, ktorý musel robit okolo hotela, opýtal ako by som trafil na Starý hrad. Vedel som kde sú Kosienky, tu som sa zorientoval a dostal do sedla medzi Záskocím a Ciernou dolinkou. Vtedy táto oblast ešte nebola tak zarastená, bolo vidno polovnícku chatu Hvezdáren, ale aj sondu z ktorej sa neskoršie stala Vecná robota. Prišiel som ku nej a pocítil akési napätie, ktoré si doteraz neviem vysvetlit a nevedel som sa toho zbavit ani pri krácaní po chodníku, ktorý ma doviedol k bivaku a dalej aj do vchodu Starého hradu. V bivaku som sa zastavil a popozeral chatku aj s okolím, kombinézy zavesené na skale, ako aj vodovod. Všetko mi pripadalo úcelné a technicky dokonalé, no najviac som si zapamätal špecifickú vônu ci skôr pach vojenských plátených kombinéz, z ktorých väcšina bola starostlivo zaplátaná. Vychodený chodník ma od bivaku doviedol k Starému hradu. Tu som s úctou prešiel cez vchodové casti a ocitol sa pred mrežou. Dlho som si tu posedel na lavicke s výhladom na Krakovu holu a vychutnával atmosféru miesta. Aj dnes ked krácam Ciernou dolinkou tak cítim, že to pre mna nie je iba obycajná prechádzka. Budapešt V Aggteleku sme sa v septembri roku 1987 zoznámili s Robertom a Norbertom, jaskyniarmi z Budapešti, ktorí prejavili záujem o návštevu slovenských jaskýn s tým, že nám môžu ukázat ich jaskyne priamo v meste. Samozrejme že sme súhlasili a tak 24. 2. 1988 si sadám v Martine do vlaku smerujúceho do hlavného mesta Madarska. Ráno sa ocitám na železnicnej stanici Keleti sám s velkým batohom. Okolo mna sa všetci kdesi ponáhlajú, ja mám iba jediný ciel, aby ma tu našli. Naštastie asi iba po piatich minútach cakania pocujem odkialsi známi hlas: Ty Gutman! Hned mi odlahlo, sú tu naši, teda, Š. Labuda, J. Ferenc a prešovský Otec. Taxíkom nás vezú dakde na perifériu Budapešti, kde sa v rodinnom dome ubytovávame. Zvyšok dna strávime chodením po meste a nákupmi. Vtedy to ešte bola zábava, každý štát mal väcšinu výrobkov vlastných, kdeže dáke cínske výrobky ktorými sú dnes zaplavené azda všetky obchody sveta. Vyvrcholením bola návšteva kina s americkým akcným filmom Kobra. Joži, ktorý vie po madarsky sa nám snaží prekladat dej. Sme poriadne unesení bojovými scénami, ved v Ceskoslovensku takýchto filmov v kine vtedy nebolo. Ráno zavcasu vstávame, na stole nás caká poriadna misa praženice. Odchádzame do jaskyne Pál-völgyi. Spociatku je to nezáživná diera, no postupne sa zacínajú ukazovat pozoruhodné chodby. Sme z toho trochu vyvedení z miery a kladieme si otázku ci je to vôbec možné, že takéto chodby a meandre sú vytvorené pod Budapeštou. Po východe z jaskyne si dávame Pepsi-Colu z velkej sklenenej flašky, ktorá bola doma vtedy ešte vzácna. Nasledujúci den sme navštívili dve jaskyne a to Mátyás-hegyi a sprístupnenú Szemlo-hegyi. Aj z týchto jaskýn sme mali dobrý pocit, celý den sme prechádzali kadejaké preliezky, celkom sme sa zmordovali. Vonku sme obdivovali kartografické diela z týchto jaskýn, bolo vidno, že speleologický výskum je tu intzenzívny. V nedelu pred odchodom domov sme ešte nakrátko navštívil jaskynu Ferenc-hegyi. Vchod nedaleko cesty predstavuje príklop nerozoznatelný od kanálovej siete v Budapešti. Aj táto jaskyna je rozsiahla, navštívime však len jej malú cast, musíme stihnút vlak do Košíc. Tristarská priepast Dost rozporuplné mám spomienky na Tristarskú priepast v Belanských Tatrách, jedinú cisto pirátsku skupinu neformálneho združenia SPS. Na 3. – 4. júna 1988 sme tu naplánovali s J. Šmollom a L. Rybanským prieskum, pretože o jej možnom jednoduchom pokracovaní sa rozprávali celé historky. Na jaskyniarskom týždni v Belanských Tatrách v roku 1981 P. Mrázik s R. Košcom tu odvalili niekolko skál a prenikli do dalších priestorov. Bohužial tieto objavy, ako aj celá priepast neboli zamerané. O konci jaskyne sa vedelo iba to, že sú tu úžiny v ktorých tecie vodný tok a je tu silný prievan. No bohužial na zostup do priepasti sme nedostali od vedenia vtedajšieho TANAP-u povolenia a tak sme sa rozhodli uskutocnit prieskum nacierno. O týžden sme sa v piatok poobede vypravili 4 (P. Holúbek, J. Šmoll, L. Rybanský a F. Kolbik) z Horského hotela na aute Š-100 L. Rybanského do sedla medzi Javorinou a Ždiarom. Odtialto vychádzame do Tristarskej priepasti. Zostúpime pokial to ide pohodlne. V priestoroch nad meandrom nechávame veci a laná. Plazím sa dopredu, je to cím dalej užšie. Prídem k miestu, kde je v plazivke asi 10 cm vody a 30 cm vzduchu. Vrátim sa s týmito informáciami k ostatným. F. Kolbik, zvyknutý z potápania na vodu sa podujme so mnou túto úžinu prekonat. V zápisníku som si o tomto mieste poznamenal: Asi 3 metre za tým, kde som sa otocil sa jaskyna pre cloveka koncí v neprieleznej škáre, kde tecie voda. Nad nou je však plazivka ktorou sa dá íst ešte 3 metre, potom sa lomí o 80° tak, že sa clovek neohne. Treba tam odbit zo skaly. Po pár rokoch sa cez túto prekážku dostal bez rozširovania kritického miesta P. Magdolen v neopréne. Preplazil sa tu ešte asi 30 metrov. Skoncil v chodbe s hruškovitým profilom. Dalej je tu možnost plazenia tak, že telo bude pod vodou a jaskyniar bude dýchat vzduch s pomocou takzvaného šnorchla. O dalšom pokracovaní svedcí silný prievan. Je to urcite velká výzva pre mladého šikovného speleológa. Pri ceste spät sa do batohu vysypal karbid z roztrhnutého plastikového sácku. Kedže sa obcas ponoril do vody, tak sa zacal vyvíjat acetylén, ktorý sa s výbuchom zapálil a batoh zacal horiet. Kedže som ho niesol práve ja, tak som sa samozrejme poriadne prelakol. Zozadu som pocul dobre mierenú radu: Ponor ho rýchlo pod vodu! Spredu sa ozvala opacná rada: Drž ho nad hladinou! Vylej z neho vodu! Ani neviem ako sa ho podarilo zahasit, ale splodiny zo spálených plastických hmôt bolo poriadne cítit. Potom sa zameriame na prieskum suchých castí, zastaví nás tu sifón. Zo sedla odchádzame do Demänovskej doliny okolo ôsmej hodiny ráno. Po rokoch Tristarskú priepast tak ako mi opät nacierno zamerali polskí jaskyniari, ktorý plán publikovali, dokonca aj v našom Spravodaji. Nie je to pekná vizitka slovenskej speleológie, ked od objavu v roku 1981 sa doteraz nenašla sila, ktorá by priepast poriadne opísala. Urcite je vina ciastocne aj v jaskyniaroch zo Spišskej Belej, ktorí sa správajú k cudzím jaskyniarom pôsobiacim v ich rajóne dost odmerane. Krivánska priepast Na Krivánsku priepast, sme sa vypravili s J. Vronkom a J. Kleskenom aj vo štvrtok 18. 8. 1988 po robote v snahe ušetrit cas v sobotu a nedelu. Túto akciu možno tiež oznacit ako polopirátsku, pretože sme sa nedohodli s terchovskými jaskyniarmi. Po niekolkohodinovom rýchlom výstupe s plnými batohmi sme vošli ešte za vidna do jaskyne. Poprezerali sme tu každú špáru, nenašli sme však nic zaujímavé. Na prípadný prienik do dalších priestorov bolo treba rozširovat úžiny alebo sondovat v závaloch. Je pozoruhodné, že sú tu pomerne slabé prievany, hoci ide lokalitu na vzniku ktorej majú velký vplyv gravitacné procesy. Domov som prišiel 4.30 ráno. Stihol som si akurát navarit caj, prezliect sa a 5.30 autobusom íst do Vrútok do práce, kde som bol cerstvo zamestnaný. Samozrejme že som v práci celý den polihoval a bol som ustatý ako po nocnom fláme. V piatok potom sme ešte išli s J. Kleskenom a M. Roškom pešo 10 km do Došnej dolinky ku Perlovej jaskyni, kde sme kopali v malých dierach. V sobotu kopeme dalej, no do predpokladaných priestorov pri Perlovej jaskyni sa nám preniknút nepodarilo. V nedelu naštastie prší a tak sa môžem konecne poriadne vyspat. Veru neviem keby som nieco takéto spravil teraz, kolko by som sa z toho zotavoval. ŽOS VRÚTKY Po skoncení školy som sa snažil oddialit nástup do práce o co najdlhšiu dobu. Vtedy bol totiž velký hlad z podnikov po mladých absolventov škôl a ten kto nebol zamestnaný sa vystavoval riziku, že ho oznacia za príživníka a posadia do chládku. Ja som si našiel prácu 6 týždnov po štátniciach v Železnicných opravovniach a strojárnach vo Vrátkach, kde som nastúpil 15. 8. 1988. Azda najväcším dôvodom preco som tu nastúpil bola vidina bezplatného cestovania na železnici. Nastúpil som na robotnícku funkciu pri výmene obrucí na nápravách elektrických lokomotív. Práca to bola zaujímavá, musel som sa naucit ovládat mostový žeriav a prenášat ocelové nákolky z lokomotív. Medzi chlapmi sa hned rozkríklo že chodím do jaskyne. Pri rozhovoroch s nimi som hned získal niekolko informácií o nových lokalitách. O jaskyniach v okolí Sloviniek som dostal prednášku od starého pána Perháca, hrozného hundroša, ktorý sa zlostil, ked som mu pri sústruhu dal nieco inak ako bol zvyknutý. Sympatický pán Alojz Gašper mi ukázal v okolí jeho Stankovian zaujímavé diery z ktorých Rúrovitá jaskyna má prievan a môže to byt klúc k objavom rozsiahlej jaskyne v severozápadných svahoch Hrdoša (917 m). O jaskyniach v okolí Krpelian mi dal informácie starší pán, sústružník Bohuš Volna, ktorý v závere roku 1989 pri sústružení casto vykrikoval heslo: Havel na hrad!, no vôbec to nemyslel vážne, iba sa azda tešil zo svojho hlasu znejúceho v dielni kde strávil dlhé roky stereotypom. Podrobne mi popísal cestu na Kopu (1187 m), kde som polahky našiel Jaskynu pod Kopou a Krpeliansku jaskynu. Popri ich hladaní som chcel 26. 11. 1989 stihnút demonštrácie v Martine, tak som okolo druhej ráno išiel pešo z Martina na železnicnú stanicu na Vrútkach. Ani stádo diviakov necakalo tak skoro ráno cloveka a vôbec sa nechcelo uhnút, nepomohlo ani báchanie lyžiarskymi palicami s krikom. Nic sa nedalo robit, musel som ustúpit a obíst ich, ale poriadnym obchvatom. Okolo desiatej skúmam jaskynu pod vrcholom Kopy a pri zostupe do Lubochne ešte stihnem prejst aj zaujímavú jaskynu v doline Korbelka. O 16.00 som stihol štrnganie klúcmi na námestí v Martine. Ak by sa dal cas vrátit, tak na Kopu by som veru vtedy išiel normálnym vlakom tak, aby som si co najviac pospal a štrngat by som urcite nešiel. Chcel by som sa podakovat všetkým zo Žos-ky ktorý nám nezištne pomáhali pri opravách a výrobe jaskyniarskeho výstroja, ako aj dodávaní karbidu, spomínam si na catára Pala Lutišana, ktorý moc na mna nenadával, ked som v pondelky po akciách v Cervených vrchoch ležal v dielni pod ohrievacom a regeneroval sa. Barazdaláš Na konci augusta 1988 zorganizovali Š. Labuda a J. Ferenc zostup do priepasti Barazdaláš, dnes by tento náš pocin mohol byt nazvaný environmentálnym. V sobotu ráno o piatej vyrážame na aute Elemíra Baryho v zložení Š. Labuda, J. Ferenc, prešovský Otec, J. Klesken a P. Holúbek spolu s tažkými lešenárskymi rúrami na Silickú planinu. Náš ciel je vycistit priepast od všetkých smetí a s pomocou lešenárskych rúrok vyliezt komín, ktorý si tu všimli Košicania pri predchádzajúcom zostupe. Pred dnom sme poskladali z lešenárskych rúrok lezecký stlp a dostali sa do sienky s jazerom. Odtialto je ešte jeden úzky komín na konci ktorého je definitívny koniec postupu. K iniciálom M. Š. a G. ?. tu pribudlo SPS 1988. Cestou spät berieme starý karbid, konzervy, vedrá, skrátka všetko co v jaskyni nechali výpravy pred nami. V zápisníku o tom nachádzam: Poslednú šachtu idem s vypätím všetkých síl. Laná sa motajú, kýble priecia, stlpy zavadzajú. Nakoniec je všetko v poriadku. István-lápa Cez vojnu som si vybral 10 dnovú dovolenku tak, aby som sa mohol na konci apríla 1989 zúcastnit zostupu do najhlbšej madarskej priepasti István-lápa. Na konci apríla som sa dopravil do Košíc a odtial spolu so Š. Labudom, J. Ferencom a P. Zvonárom vlakom do Miškolca. Tu nás cakajú madarskí priatelia a ideme do pohoria Bükk, tábor si rozložíme pod kolibou Ferenc a syn. Najskôr zostúpime do 150 metrov hlbokej a 1500 metrov dlhej priepasti Szepesi-barlang. Ide o zaujímavú lokalitu s vodným tokom, ktorú je zážitok navštívit. Proti toku tu prejdeme azda aj kilometer, pekné meandre s lezením. Nasledujúci den ideme do 243 m hlbokej priepasti István-lápa. Celá vstupná šachta je vybetónovaná až do hlbky 15 metrov. Dole sa zostupuje ocelovými pozváranými rebríkmi, obcas aj poriadne dlhými a aj nebezpecnými. Sme však opatrní, lebo ešte v živej pamäti máme úraz Slava Chmelu, ktorému tu padajúca skala rozdrvila nohu. Do hlbky asi 200 metrov klesáme skoro kolmo, zrazu vstúpime do velkej chodby s aktívnym vodným tokom. Proti toku prejdeme asi 500 metrov, ale nevieme tu nájst pokracovanie. Preto ideme dalej po toku. Sme unesení velkými priestormi a cistým riecnym štrkom. Na konci je 30 metrov hlboká priepast tiež vystrojená ocelovým rebríkom. Je to zážitok zostupovat tu, pretože okolo rebríka je vodná triešt z vodopádu valiaceho sa priepastou. Driny Po týždni od István-lápy som na Vrútkach nastúpil na rýchlik do Trnavy v ktorom sedel zmordovaný Štefan Labuda, ktorý má dáke crevné problémy a z casu na cas vylucuje aj zhora aj zdola požitú potravu. V Horných Orešanoch nás caká Peter Zvonár, ktorý nás odvezie do jaskyne Driny, kde sa nedávno stal správcom. Prejdeme celú jaskynu, co nám netrvá dáko dlho. Dostaneme sa aj do objavného komína, kde je treba urobit velmi tažký krok, aby sa lezec dostal k ocelovému rebríku. Peter ho bez váhania urobí, ja dlho váham a Štefan sa radšej vráti. V chate pri jaskyni navaríme chutný srncí guláš a kedže sme vo vinárskom kraji, tak ho zapíjame týmto ušlachtilým mokom. Ráno sa Štefan krcí od žalúdocných krcov, my s Petrom prechádzame jaskynu v Malej skale, ide asi o 130 metrov dlhú plazivku ukoncenú priepastou. Potom navštívime na Veterlíne dve priepasti. V jednej z nich zával pritlacil jaskyniarovi ruku a ten sa nemohol dostat von. Ako prvú pomoc mu poskytli flašu pálenky ktorú vypil aby sa pri záchrannej akcii príliš netrápil. Aj sme tu veru prázdnu flašku našli, azda to bola tá, ktorá pomohla k zdarnému priebehu záchrannej operácie. Jaskyniarsky týžden Demänovská dolina 1989 Ani už neviem akým cinom sa mi podarilo získat KVOP (krátkodobé volno na opustenie posádky) z vojenského útvaru v Mošnove v prvý augustový týžden roku 1989. Vo štvrtok sa od radosti nad krátkou slobodou sa v táborisku jaskyniarskeho týždna nad Paucinou Lehotou s J. Šmollom oddáme požívaniu lahodných nápojov. V piatok ráno ma budí už o piatej ranostaj Jano a varíme v polnej kuchyni pre celý tábor caj a praženicu azda z 200 vajec, samozrejme že nám prihorí. Doobeda ešte škrabem zemiaky na guláš. Poobede, plný síl z nabehaných kilometrov na vojne vybiehame s Janom, ktorý má dobrú kondíciu aj z futbalu na Sinnú. Nachádzame tu priepast, až neskoršie sa dozvedáme, že ide o lokalitu známu ako Studna na Jame. V sobotu ideme s Janom na povrchovú akciu na Krakovu holu a Ohnište, pridávajú sa k nám bratislavskí jaskyniari Peter Magdolen a Peter Carný. Popod horu prídeme do Demänovskej doliny, vystúpime na Krakovu holu, odtial cez Ciernu dolinku do Jánskej doliny. Cez Sokolovú dolinku vybiehame na Ohnište, kde navštevujeme Jeleniu priepast. Peter, ktorý má dar hladat podzemné priestory bagetami tu nachádza miesta, kde by sa dalo postúpit dalej. Potom cez Stanišovskú dolinku schádzame do Jánskej doliny a odtial popod les do tábora v Paucinej Lehote. Vecer s Janom plánujeme budúcnost, ked prídem z vojny domov. Jano sa pokúsi nájst dakde v Jánskej doline prázdnu horáren, kde by sme sa ubytovali a zamestnali ako drevorubaci. Cez volné chvíle by sme sa venovali prieskumu jaskýn. No život tieto plány trochu pomenil. Múzeum slovenského krasu Na jaskyniarskom týždni v Demänovskej doline som sa s P. Bellom dohodol, že zacnem spracovávat identifikacné karty z jaskýn Velkej Fatry. Palo ma vtedy zaujal neuveritelnou pamätou a vedomostami o jaskyniach z celého Slovenska. O lokalitách z Malej ci Velkej Fatry, ktoré nepoznal a treba podotknút, že bolo ich velmi málo, si hned robil poznámky a evidoval ich vo svojich dvoch písankách cervenej a hnedej. Ako zamestnanec železníc som mal cestu vlakom zadarmo a tak som obcas, ked som mal poobednú smenu, za Palom, ktorý v tom case sedel v jednej kancelárii s Janom Zelinkom na Školskej ul. C. 4 zašiel. Palo sa vždy potešil novej lokalite, ako bola napríklad Jaskyna pod Kopou, alebo lokality nad Stankovanmi. S pedantnostou jemu vlastnou si urobil o každej lokalite zápis a pridelil jej evidencné císlo. Palo ako pracovník múzea urobil v evidencii jaskýn poriadok, odstránil v nom duplicity a zacal ako prvý systematicky zostavovat tabulky najdlhších a najhlbších jaskýn. Zoznam slovenských jaskýn ktorý vyšiel v roku 1999 je vlastne upravený text Palových písaniek. Velkou zásluhou P. Bellu je aj publikovanie informácií o jaskyniach, pretože vždy ked sme sa stretli a rozprávali o jaskyniach Palo nezabudol pripomenút: A spíšte poznatky o tejto lokalite do Spravodaja. Nová Stanišovská jaskyna Vecer 9. 9. 1989 po zostupe z Ohništa ideme ešte do Novej Stanišovskej jaskyne o ktorej sa medzi jaskyniarmi vtedy vela rozprávalo. Vraj tu chodby smerujú do masívu Slemä a je tu velká perspektíva dalších objavov. Vchod ktorý vykopali jaskyniari pod vedením S. Šrola na základe prútikovania je dost zanedbaný. Je pomerne sucho a tak cez všetky vodou zatápané priestory prejdeme bez problémov a dostaneme sa do Šrolovho dómu. Tieto nedávno objavené priestory nedostupné vždy boli takmer panenské. Bez väcšej námahy tu vylezieme komín a objavíme asi 60 metrov nových priestorov. Sme nadšení z tejto jaskyne, zdá sa nám, že je tu velký objav na dosah. J. Šmoll s R. Michalkom tu krátko po tejto akcii podnikli niekolkodnový bivak spojený s kopaním pieskového sifónu v Šrolovom dóme, no bohužial nikde sa nedokopali. Po návrate z vojny sme hned 13. 10. 1989 uskutocnili další prieskum v Jánskej doline. S J. Šmollom a L. Ockaikom sme sa stretli v hoteli Smrek v Liptovskom Hrádku. Odtialto ideme do Liptovského Jána popri Váhu, tu v v hoteli Poludnica sa Jano stretáva s priatelkou Bibou, ktorá ho odváža na noc do Liptovského Mikuláša. Noc trávime s Lubom sami na chatke pri Stanišovskej jaskyni. Ráno prichádza Jano s priatelkou a jej malým synom, po nich aj Stano Šrol, Fero Bernadovic a Jozef Vajs. Naštastie si Stano nezapamätal moju tvár z incidentu pod Ohništom. Bola to moja jediná akcia s týmto klasickým liptovským jaskyniarom. Snažíme sa nájst miesto na druhý vchod do Novej Stanišovskej jaskyne, pretože starý je nielen zanedbaný, ale sú tu velké úžiny a priestory casto zatápané vodou, co poriadne komplikuje prieskum tejto jaskyne. S Ferom a Lubom ideme do jaskyne, taháme so sebou telefón s vojenskou dvojlinkou. Za všetkými úžinami umiestnime v zhora visiacom závale niekolko šúlkov danubitu. Po vyjdení na povrch nás Fero rozostaví, káže nám otvorit ústa a cez telefónny kábel odpáli nálož. Na povrchu sa to moc neprejavilo, bolo iba pocut tlmený zvuk, takže bolo jasné, že nový vchod vykopat nebude až také jednoduché. S odstupom rokov sa ukázalo, že ani tento vchod by príliš v prieskume nepomohol, pretože ked je vela vody, tak prielez zo Šrolovho dómu dalej sa takisto zatápa, akurát by sa skrátila asi o 30 minút cesta jaskynou. Medvedia jaskyna Nasledujúci den 15. 10. 1989 prichádza J. Vajs, ideme do s Lubom do Medvedej jaskyne. V zápisníku som si o tom po rokoch precítal: Ráno o 7.00 príde na chatu J. Vajs a spytuje sa co ideme robit. My že nic, tak ideme s nimi do Medvdej jaskyne, kde mali pred 2 týždnami objav. Šoky. Už vchod je pomerne velký, našli sme ho s Lubom až potom ako sme blúdili v starom vchode do Zlomísk. Dalej ide riadna chodba, ktorá bola ukoncená závalom zhora. Oni to prekopali a objavili asi 300-400 metrov nových priestorov. Ale akých! Chodba 10-15 m vysoká a 8-10 m široká. Koncí na oboch koncoch pieskovými sifónmi so žulovými okruhliakmi. S Lubom sme najprv vlácili drevo na výdrevu a potom sme asi 3 hodiny kopali v sifóne. Aj po rokoch sa stotožnujem so zápiskami z tohto obdobia, skutocne je Medvedia jaskyna klenot medzi lokalitami v Jánskej doline. S nižšie ležiacou Jaskynou zlomísk tvoria jeden genetický celok, ale tam sa riecne chodby v takých pekných tvaroch a pieskovým sedimentom na dne nevyskytujú. Nadežda Slavomírovna S jaskynami úzko súvisí aj moja manželka, ktorá sa úplnou náhodou stala úcastníckou jednej nevydarenej akcie. S Ivanom Oravcom sme plánovali dakedy na zaciatku roku 1990 návštevu jaskyne Okno v Demänovskej doline. Neviem preco, ale dátum nemám zaznamenaný, hoci všetky jaskyniarske akcie si poctivo zapisujem. S Ivanom som sa dohodol tak, že skocím do Múzea slovenského krasu po karbid, ktorý tu bol pre jaskyniarov volne prístupný a stretneme sa pri autobuse do Demänovskej doliny. Avšak horlivý dôchodca, bývalý vojak Paucek ktorý si privyrábal v múzeu ma prichytil pri karbide a mysliac si, že chytil páchatela ma odovzdal polícii. Trvalo hodnú chvílu kým sa všetko vysvetlilo a pustili ma, najmä vdaka Ivici Benickej (dnes Hlavácovej), ktorá v tom case pracovala na sekretariáte SSS. Samozrejme že autobus do doliny som nestihol a nevedel som ako sa zachoval Ivan, márne na mna cakajúc. Naštastie som ho v meste stretol a vysvetlil mu situáciu. Stretli sme vtedy v Liptovskom Mikuláši jeho kamarátku z detstva, Nadu, ktorá sa sem z Martina kvôli robote prestahovala. Rozprávali sa spolu zopár minút, stál som vtedy bokom, dajako ma vtedy nezaujala. Potom po dlhšom case, ked som už býval v Liptovskom Mikuláši sme s J. Šmollom krácali cez mesto, Nada sa nám prihovorila, vraj ci si ju už nepamätám, lebo jej vraj neodpovedám na pozdravy. Nepamätal som si že by som ju stretal, ale pamätal som si ju ako sme sa rozprávali spolu s Ivanom. Po rozlúcení ma Jano zacal hecovat, aby som za nou išiel a zavolal ju do cukrárne. Moc sa mi to síce nepozdávalo, ale pocúvol som ho. Vtedy sa zacala písat nová kapitola v našich životoch. Istotne by sa však naše životy vyvíjali inak, keby nebolo tejto osudovej chvíle. Doteraz neviem ci mám Ivanovi za toto dakovat, alebo ho preklínat. Avšak ešte som túto kapitolu neukoncil a život, mocný to carodej, môže priniest ešte kadejaké prekvapenia. Petr Hipman Od prvých chvíl, co som zacal chodit do jaskýn sa meno Petr Hipman sklonovalo vo všetkých pádoch. Dnes, neviem ci preto že som daco starší, alebo sa zmenila doba, sa so žiadnym menom v jaskyniarstve neviaže tolko príbehov, spomienok, obdivovania, úcty ale aj zatracovania ako s tým jeho. Pred pár rokmi Z. Hochmuth hádam ani na jednej akcii nezabudol spomenút dáku historku s ním, podobne aj P. Mrázik, ale aj v Demänovskej doline a Terchovej sa casto spomínalo toto meno. Z týchto recí som si vytvoril v podvedomí akúsi mýtickú postavu, ktorá takmer istotne vie kde je pokracovanie jaskyne, dokáže prekonat každú prekážku v podzemí, kreslí trojrozmerné mapy, pekne fotí a vie zorganizovat nárocnú výpravu do Západnej Európy. Za tých pár rokov co som chodil medzi jaskyniarov som poznal takmer všetkých co boli vo vedení SSS alebo prispievali do Spravodaja SSS, ale on, síce casto spomínaný sa na spolocných akciách a podujatiach neukazoval. Pri kopaní v jaskyniach Cervených vrchov sme sa ucili na vlastných chybách, ale základné informácie o tom ako sa pôsobí v závaloch sme mali od jaskyniarov zo Spelea Detva prostredníctvom J. Šmolla, ktorý obcas pôsobil medzi nimi najmä v Javorovej priepasti. Po postupoch v Zadnom úplaze sme pocítili s J. Šmollom potrebu navštívit P. Hipmana s cielom poradit sa v dalšom postupe, samozrejme že sa aj trochu pochválit s úspechmi. Po telefonickom rozhovore sme sa s ním stretli 14. marca 1990 v jeho byte v Detve. Nemohli sme panelákový byt nájst a tak sme zavolali z telefónnej búdky aby sme sa zorientovali. Neuplynula dlhá chvíla a P. Hipman ku nám pribehol poklusom a zaviedol nás domov. Ocitli sme sa v úcelne zariadenom byte, kde po stenách boli fotografie z jaskýn Krakovej hole a hlbokých svetových priepastí. Dlho do noci sme sa rozprávali nielen o jaskyniach, pani Elenka nás pohostila výbornou vecerou. Vzniklo tu niekolko plánov, ktoré sa podarilo realizovat a som povdacný osudu, že som sa s týmto pánom Jaskyniarom stretol. Liptovský Mikuláš V snahe získat robotu kde budem mat viac casu a samozrejme aj penazí som dal zo Železnicných opravovní a strojární vo Vrútkach výpoved ku koncu januára 1990, zároven som získal povolenie súkromne podnikat v oblasti výškových prác. Veru nemal som to moc premyslené, pretože hned som prišiel o velkú výhodu, bezplatné cestovanie železnicou a žiadnu zaujímavú robotu som niekolko týždnov nezískal, pretože sa menil režim a nik nevedel co bude nasledujúci den. Priznám sa, že som príliš velké úsilie na získanie zákaziek nevyvinul, pretože som netrpel núdzou a mal som cas na jaskyne. Zacal som vtedy fotografovat vchody do jaskýn a vyrábat identifikacné karty pre múzeum. Otec, nepozdávajúc sa mu moje nicnerobenie mi dal najavo, aby som si hladal robotu, lebo darmožráca by nerád choval doma. Ako na zavolanie sa vtedy u mna objavil J. Šmoll s L. Rybanským s novinkou, že zakladajú na Bytovom podniku v Liptovskom Mikuláši od 2. 4. 1990 skupinu výškových špecialistov, ktorí tu budú pracovat za zaujímavých financných podmienok. Moc som neváhal, zbalil si najnutnejšie veci a opustil rodný Martin. Z mojich zápiskov vyplýva, že od 17. 2. 1985, ked som bol po prvý krát v jaskyni do konca marca roku 1990, ked som odišiel z domu som uskutocnil 235 jaskyniarskych akcií pocas ktorých sa vykopalo vela sedimentov, prehádzalo vela závalov, zlanili mnohé priepasti, podarilo navštívit významné jaskyniarske lokality na Slovensku, ale aj v Madarsku, tešil som sa aj z objavov v domácej Perlovej jaskyni vo Velkej Fatre ako aj vzdialenom tatranskom Zadnom úplaze. No tešil ma aj fakt, že v speleologickej obci na Slovensku som spoznal vela jaskyniarov a cast z nich som považoval za svojich priatelov a azda aj oni mna. ???????? Podakovanie: P. Vanek, P. Pokrievka ml., P. Macecek, M. ??????e